Kategória: Domáca politika

Keď premýšľate nad čerstvými výsledkami tohtoročných parlamentných volieb na Slovensku tak si spomeňte na slová, ktoré použil v roku 1922 známy americký komentátor a politológ Walter Lippman z Platónovej Ústavy, že „stretnutie rozumu a politiky skončilo ústupom rozumu.“ Lippman už vtedy dávno konštatoval, že „použitie rozumu pri politických témach je iba na samotnom začiatku. Naše racionálne idey v politike sú stále ešte nadnesené, ochudobnené svojou všeobecnosťou, príliš abstraktné a nedokonalé pre praktické poznanie.“ Lippmannov pohľad je inšpiratívny aj teraz – temer po 100 rokoch – keď uvažujeme nad tým, čo nám priniesli tohtoročné parlamentné voľby, aký vývoj Slovensko čaká a či naše očakávania nie sú už dnes deformované propagandou plytko uvažujúcich politikov, bez ohľadu na zafarbenie ich politických tričiek a pragmatickou ihlou šité volebné programy.

V súvislosti so špekuláciami o budúcej vláde Slovenskej republiky – ktorá vznikne po parlamentných voľbách 29. februára 2020 – komentátori a analytici pri predbežnom hodnotení programových dokumentov súčasnej opozície konštatovali, že otázna je realizovateľnosť niektorých deklarovaných predsavzatí. Pochybnosti sa týkajú predovšetkým riešení a projektov, ktoré predpokladajú rozsiahle investície. Odborníkom nestačí populistické vysvetlenie, že peniaze sa nájdu, ak sa potlačí korupcia a nebude sa kradnúť. Takýto zjednodušený prístup k otázke budúcich zdrojov na uskutočnenie gigantických predsavzatí ignoruje fakt, že na splnenie predvolebných sľubov štát potrebuje viac, než sú len prostriedky, získané systémovými opatreniami proti korupcii a nezákonnému obohacovaniu. Okrem toho situáciu v najbližšom období bude komplikovať skutočnosť, že globálna ekonomika sa ocitla už na prahu recesie a epidémia koronavírusu, ako aj iné okolnosti neveštia pre svetové hospodárstvo optimistickú fázu ekonomického cyklu.

Predbežné čísla volebných preferencií zreteľne naznačujú, aké bude stranícke zloženie vlády, ktorá po parlamentných voľbách vystrieda kabinet Petra Pellegriniho. Už ani nie sú pochybnosti o tom, že hegemónom budúcej vládnej koalície sa stane opozičný subjekt – Hnutie obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Premiérom sa stane Igor Matovič, aj keď ešte pred nedávnom zapochyboval o sebe kvôli svojej angličtine, ako keby znalosť tohto jazyka bola určujúcim kritériom pre vykonávanie funkcie predsedu vlády. Iné personálne riešenie by však mohlo byť už v zárodku zdrojom vzťahových problémov medzi šéfom najsilnejšej vládnej strany a premiérom – ak by Matovič tento post prenechal inému politikovi v submisívnom postavení. Všetky ostatné špekulácie o tom, že by namiesto Matoviča kormidloval vládu niekto iný, zrkadlia nepochopenie fungovania mocenských mechanizmov, ktoré sú v procese politického rozhodovania kľúčové.

Voľby poslancov Národnej rady Slovenskej republiky budú až o dva týždne, ale už teraz analytici vyjadrujú pochybnosti nad tým, aká vláda vzíde z týchto volieb. Očakávajú síce zmenu politickej zostavy, ale nie sú si istí svojimi prognózami, pokiaľ ide o stabilitu i životnosť nového vládneho kabinetu. Dokonca podaktorí vo svojich predpovediach si dovolili zájsť až tak ďaleko, že nevylučujú ani konanie predčasných parlamentných volieb. Možno takáto alternatíva povolebného vývoja na Slovensku príliš prekonáva hranice politologickej fantázie, ale je príznačná pre stupeň neistoty a neurčitosti, vyjadrujúci hodnotenie súčasného stavu politickej situácie. Skeptická charakteristika budúcej exekutívy súvisí s viacerými faktormi, ktoré svedčia o tom, že na Slovensku sa chystajú vládnuť ľudia bez primeraných politických skúseností, so zjednodušeným čierno-bielym pohľadom na spoločnosť a jej problémy a značne zanedbateľnou mierou sociálnej emapatie, aj keď tento závažný nedostatok snažia sa zastierať bohapustým populizmom.

Triezvo uvažujúceho voliča očakávaná potenciálna zmena vlády po voľbách poslancov Národnej rady Slovenskej republiky 29. februára 2020 nenapĺňa veľkou dávkou optimizmu, keď vidí, ako prebieha aktuálna volebná kampaň. A to možno nevyplýva až tak zo sledovania konfrontačného súboja medzi doteraz najsilnejšou politickou stranou Smer-SD a jej protivníkmi z tábora tzv. demokratickej opozície, ale skôr z prejavov verejnej komunikácie medzi predstaviteľmi politických subjektov, ktoré by mali po parlamentných voľbách zostavovať vládu – ak sa im podarí k náležitému volebnému výsledku dopracovať. Na tento jav upozornili už aj komentátori opozícii naklonených médií a kritizovali tiež tzv. demokratickú opozíciu, že niektorí z jej predstaviteľov primerane nevnímajú reálne problémy občanov, resp. „politickými výstrednosťami“ sa pokúšajú loviť voličské hlasy v elektoráte ich budúcich koaličných partnerov.

Hudobníčka a dídžejka v jednom opozícii naklonenom denníku pred pár dňami napísala, že demokratická opozícia „nemá lídra, ktorý by uveriteľne reprezentoval zmenu.“ Naozaj výstižná charakteristika neutešeného stavu opozičných elít, ktoré sa teraz takmer denno-denne prezentujú vo verejných diskusiách – či debatách, ale ani jeden z politikov na takýchto verejných fórach neprejavil kvality vodcu, oslovujúceho jasnozrivosťou svojho intelektu – a nikto z opozičníkov nepôsobí ako morálna autorita, vzbudzujúca rešpekt a vážnosť u publika. V takomto kontexte ani neprekvapuje, že opozičné politické strany demokratického tábora nervózne počítajú desatiny percentuálnych bodov volebných preferencií a na základe temer zanedbateľných rozdielov deklarujú, kto je „vodcom opozície.“ Z logiky ich úsudku teda vyplýva, že politický vodca je akási štatistická veličina, od ktorej sa odvodzuje politický i morálny nárok na post politického lídra.

Analytici a komentátori – politikov nevynímajúc – nie sú si istí, ako dopadnú voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky koncom februára, pričom však prívrženci tzv. demokratickej opozície si iba zriedkavo kladú otázku, prečo sa opozičným politikom darí oslovovať sklamaných voličov Smeru oveľa menej, ako by si to želali. Iba niektorí z analytikov pochopili, že „noví politici“ koalície Progresívne Slovensko/Spolu a strany Za ľudí sú pre Ficových voličov ich sociálnou mentalitou a ideovou orientáciou diametrálne odlišne hodnotovo ukotvení. Okrem toho svoju úlohu v neprospech tzv. nových politikov zohrávajú aj ich charakteristiky, na ktoré upozornili tiež opozícii naklonené médiá. Napríklad Michal Truban má síce povesť úspešného podnikateľa a investora, ale okrem charizmy vodcu mu chýba aj adekvátny politický intelekt, čo sa odráža v jeho pomerne dosť chabej komunikačnej výbave. Ex-prezident Andrej Kiska nepôsobí zase presvedčivo tým, ako sa správa voči svojim potenciálnym koaličným partnerom ani svojimi neskrývanými ambíciami posadiť sa na stoličku premiéra, čo sa trochu jednoduchším voličom môže javiť ako kľúčový bod programu jeho politickej strany.

Voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky o šesť týždňov vyvolávajú všelijaké špekulácie politických komentátorov a analytikov a znervózňujú vládnych, ale tiež opozičných politikov, ktorí nie sú si celkom istí svojím víťazstvom a desia sa toho, ako budú víťazi volieb z opozičného tábora zostavovať novú vládu. Podaktorí sa spoliehajú na prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá bude moderovať zložitý proces formovania exekutívy, politickým zafarbením pripomínajúcej „leopardiu kožu.“ Aktuálne prieskumy volebných preferencií naznačujú, že tzv. demokratická opozícia môže „poskladať“ vládu, avšak nie je isté, aká bude jej životnosť a vnútorná stabilita, keďže animozita medzi niektorými opozičnými predákmi neustúpila do pozadia ani počas predvolebnej kampane. Donedávna verejnosť pútali skôr vnútroopozičné spory než programové ciele, na ktorých by sa opozičné politické strany mali dohodnúť.

Výsledky prieskumov volebných preferencií publikované sedem týždňov pred voľbami poslancov Národnej rady SR potvrdzujú očakávania, že naďalej najsilnejším subjektom medzi politickými stranami v parlamente zostane strana Smer-SD a vládu po voľbách by mali „poskladať“ opoziční signatári tzv. paktu o neútočení spolu Matovičovym OĽaNO i so stranou Borisa Kollára – Sme rodina. Z tohto konštatovania vyplývajú dve základné otázky: jedna sa týka pochybností, či je Smer-SD pripravený na pôsobenie v opozícii, či to prežije bez ujmy na svojom elektoráte a bez personálnych otrasov vo vnútri straníckej špičky; druhá otázka sa vzťahuje k tomu, či pestrofarebná, multispektrálna vláda donedávna sa hašteriacich opozičných politikov dokáže vytvoriť stabilné prostredie na to, aby nová koalícia vydržala pokope až do termínu riadnych parlamentných volieb v roku 2024. Odpovede na takto položené otázky v doterajších analýzach aktuálnej situácie sú väčšinou formulované iba hmlisto a dosť všeobecne.

Na prahu nového roka si obvykle ľudia dávajú predsavzatia a vyslovujú želania, ktoré by sa im mali naplniť v nasledujúcich dňoch či mesiacoch. Keďže do volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky chýbajú už iba necelé dva mesiace, viacerí snívajú o tom, že ten nový parlament bude po 29. februári 2020 svojím zložením iný a prinesie spoločenské zmeny, ktoré z ich pohľadu považujú za potrebné a nevyhnutné. V prevažujúcej časti spoločnosti prevláda názor, že naša krajina trpí bujnejúcou korupciou, klientelizmom a partokraciou, zakorenenou od čias vlády Vladimíra Mečiara a rozvíjajúcou sa v dobách premiéra Mikuláša Dzurindu i počas krátkeho úradovania kabinetu Ivety Radičovej. Okrem týchto defektov existuje však rad ďalších, vrátane sociálnej nespravodlivosti voči tým, ktorým ani tzv. sociálne balíčky – či trebárs vlaky zadarmo neposkytujú životný štandard, aký prezentujú čísla oficiálnych štatistík.