Kategória: Domáca politika

Triezvo uvažujúceho voliča očakávaná potenciálna zmena vlády po voľbách poslancov Národnej rady Slovenskej republiky 29. februára 2020 nenapĺňa veľkou dávkou optimizmu, keď vidí, ako prebieha aktuálna volebná kampaň. A to možno nevyplýva až tak zo sledovania konfrontačného súboja medzi doteraz najsilnejšou politickou stranou Smer-SD a jej protivníkmi z tábora tzv. demokratickej opozície, ale skôr z prejavov verejnej komunikácie medzi predstaviteľmi politických subjektov, ktoré by mali po parlamentných voľbách zostavovať vládu – ak sa im podarí k náležitému volebnému výsledku dopracovať. Na tento jav upozornili už aj komentátori opozícii naklonených médií a kritizovali tiež tzv. demokratickú opozíciu, že niektorí z jej predstaviteľov primerane nevnímajú reálne problémy občanov, resp. „politickými výstrednosťami“ sa pokúšajú loviť voličské hlasy v elektoráte ich budúcich koaličných partnerov.

Hudobníčka a dídžejka v jednom opozícii naklonenom denníku pred pár dňami napísala, že demokratická opozícia „nemá lídra, ktorý by uveriteľne reprezentoval zmenu.“ Naozaj výstižná charakteristika neutešeného stavu opozičných elít, ktoré sa teraz takmer denno-denne prezentujú vo verejných diskusiách – či debatách, ale ani jeden z politikov na takýchto verejných fórach neprejavil kvality vodcu, oslovujúceho jasnozrivosťou svojho intelektu – a nikto z opozičníkov nepôsobí ako morálna autorita, vzbudzujúca rešpekt a vážnosť u publika. V takomto kontexte ani neprekvapuje, že opozičné politické strany demokratického tábora nervózne počítajú desatiny percentuálnych bodov volebných preferencií a na základe temer zanedbateľných rozdielov deklarujú, kto je „vodcom opozície.“ Z logiky ich úsudku teda vyplýva, že politický vodca je akási štatistická veličina, od ktorej sa odvodzuje politický i morálny nárok na post politického lídra.

Analytici a komentátori – politikov nevynímajúc – nie sú si istí, ako dopadnú voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky koncom februára, pričom však prívrženci tzv. demokratickej opozície si iba zriedkavo kladú otázku, prečo sa opozičným politikom darí oslovovať sklamaných voličov Smeru oveľa menej, ako by si to želali. Iba niektorí z analytikov pochopili, že „noví politici“ koalície Progresívne Slovensko/Spolu a strany Za ľudí sú pre Ficových voličov ich sociálnou mentalitou a ideovou orientáciou diametrálne odlišne hodnotovo ukotvení. Okrem toho svoju úlohu v neprospech tzv. nových politikov zohrávajú aj ich charakteristiky, na ktoré upozornili tiež opozícii naklonené médiá. Napríklad Michal Truban má síce povesť úspešného podnikateľa a investora, ale okrem charizmy vodcu mu chýba aj adekvátny politický intelekt, čo sa odráža v jeho pomerne dosť chabej komunikačnej výbave. Ex-prezident Andrej Kiska nepôsobí zase presvedčivo tým, ako sa správa voči svojim potenciálnym koaličným partnerom ani svojimi neskrývanými ambíciami posadiť sa na stoličku premiéra, čo sa trochu jednoduchším voličom môže javiť ako kľúčový bod programu jeho politickej strany.

Voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky o šesť týždňov vyvolávajú všelijaké špekulácie politických komentátorov a analytikov a znervózňujú vládnych, ale tiež opozičných politikov, ktorí nie sú si celkom istí svojím víťazstvom a desia sa toho, ako budú víťazi volieb z opozičného tábora zostavovať novú vládu. Podaktorí sa spoliehajú na prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá bude moderovať zložitý proces formovania exekutívy, politickým zafarbením pripomínajúcej „leopardiu kožu.“ Aktuálne prieskumy volebných preferencií naznačujú, že tzv. demokratická opozícia môže „poskladať“ vládu, avšak nie je isté, aká bude jej životnosť a vnútorná stabilita, keďže animozita medzi niektorými opozičnými predákmi neustúpila do pozadia ani počas predvolebnej kampane. Donedávna verejnosť pútali skôr vnútroopozičné spory než programové ciele, na ktorých by sa opozičné politické strany mali dohodnúť.

Výsledky prieskumov volebných preferencií publikované sedem týždňov pred voľbami poslancov Národnej rady SR potvrdzujú očakávania, že naďalej najsilnejším subjektom medzi politickými stranami v parlamente zostane strana Smer-SD a vládu po voľbách by mali „poskladať“ opoziční signatári tzv. paktu o neútočení spolu Matovičovym OĽaNO i so stranou Borisa Kollára – Sme rodina. Z tohto konštatovania vyplývajú dve základné otázky: jedna sa týka pochybností, či je Smer-SD pripravený na pôsobenie v opozícii, či to prežije bez ujmy na svojom elektoráte a bez personálnych otrasov vo vnútri straníckej špičky; druhá otázka sa vzťahuje k tomu, či pestrofarebná, multispektrálna vláda donedávna sa hašteriacich opozičných politikov dokáže vytvoriť stabilné prostredie na to, aby nová koalícia vydržala pokope až do termínu riadnych parlamentných volieb v roku 2024. Odpovede na takto položené otázky v doterajších analýzach aktuálnej situácie sú väčšinou formulované iba hmlisto a dosť všeobecne.

Na prahu nového roka si obvykle ľudia dávajú predsavzatia a vyslovujú želania, ktoré by sa im mali naplniť v nasledujúcich dňoch či mesiacoch. Keďže do volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky chýbajú už iba necelé dva mesiace, viacerí snívajú o tom, že ten nový parlament bude po 29. februári 2020 svojím zložením iný a prinesie spoločenské zmeny, ktoré z ich pohľadu považujú za potrebné a nevyhnutné. V prevažujúcej časti spoločnosti prevláda názor, že naša krajina trpí bujnejúcou korupciou, klientelizmom a partokraciou, zakorenenou od čias vlády Vladimíra Mečiara a rozvíjajúcou sa v dobách premiéra Mikuláša Dzurindu i počas krátkeho úradovania kabinetu Ivety Radičovej. Okrem týchto defektov existuje však rad ďalších, vrátane sociálnej nespravodlivosti voči tým, ktorým ani tzv. sociálne balíčky – či trebárs vlaky zadarmo neposkytujú životný štandard, aký prezentujú čísla oficiálnych štatistík.

„Myslím si, že napokon to dopadne tak, že nás čaká vláda alternatívy“ – povedal niekdajší disident a rešpektovaný kresťanskodemokratický politik František Mikloško v besede s literárnym vedcom a konzervatívnym politikom Petrom Zajacom. Zároveň však bývalý predseda slovenského parlamentu vyjadril voči uvedenej alternatíve svoje výhrady: „No už menej som si istý tým, či tí ľudia dokážu vládnuť. A až potom sa nám môže stať, že príde niekto s vládou pevnej ruky, kto tu bude chcieť so všetkým urobiť poriadok. Zatiaľ ešte nie sme v ére silných vodcov, môže sa to však stať, ak táto nová alternatívna vláda zlyhá. Toto treba hovoriť otvorene: som za to, aby sa vláda Smeru skončila, no zatiaľ v opozícii nevidím ľudí, ktorým by som zveril do rúk moc byť premiérmi s výnimkou Andreja Kisku, ktorý vie, čo je štát, čo je diplomacia. Tí ostatní sa mi zdajú nezrelí, čo sa ukazuje na ich komunikácii, ktorá je vulgárna, hrubá a trápna. Takým ľuďom by som nechcel zveriť do rúk správu päť a polmiliónovej krajiny. Treba im povedať toľko: ak sa nezmeníte, ak nezačnete na sebe pracovať, tak v politike nemáte čo robiť a radšej choďte preč. Celá opozícia sa totiž dnes vezie iba na jednej veci, a to na tom, že majú spoločného nepriateľa, priživujú sa na tom, že chcú odstaviť Smer.“

Nedávny prieskum volebných preferencií agentúry Focus zaiste vyvolal v tábore opozície sklamanie – u niektorých možno aj frustráciu – pretože percentá sa akosi nemenia, a to najmä u subjektov tzv. demokratickej opozície. Jediný mohol mať radosť šéf politického hnutia OĽaNO Igor Matovič, ktorý sa ešte pred niekoľkými týždňami boril s neistotou, či sa jeho subjekt do parlamentu dostane. Agresívnou rétorikou sa mu podarilo získať hlasy od partnerov v opozičnom tábore a trochu mu pomohol aj premiér Peter Pellegrini, keď kvôli banálnej kauze Jaroslava Naďa nechal sa nahovoriť na zvolanie Bezpečnostnej rady štátu a tým tak trochu „heroizoval“ doteraz verejnosti nie príliš známu postavu bezpečnostného analytika – dnes už figurujúceho na druhom mieste kandidátnej listiny OĽaNO pre februárové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Inak opozičné preferencie viac-menej stagnujú, resp. „prelievajú sa“ z jedného „deravého koša“ do druhého.

Komorne ladené vystúpenie premiéra Petra Pellegriniho na slávnostnom sneme strany Smer-SD bolo poplatné aktuálnej predvolebnej situácii, v ktorej najsilnejšia slovenská politická strana si nemôže dovoliť otvorený rozkol medzi jej súčasným volebným lídrom a predsedom strany Robertom Ficom. Ak si chce tento subjekt udržať pozíciu hegemóna politickej scény na Slovensku a bez ďalšej ujmy volebných preferencií uchovať šance, aby zostal aspoň relatívne relevantným hráčom, keď sa bude po voľbách v roku 2020 „lepiť“ nová administratíva. Slovo „lepiť“ metaforicky vyjadruje zložitý proces zostavovania budúcej vlády, ak sa tzv. demokratická opozícia pokúsi prekonať vzájomné averzie jej lídrov a pod kuratelou prezidentky Zuzany Čaputovej – a za pomoci jej poradcov – „vyskladá“ pestrofarebný kabinet z ministrov, medzi ktorými „istú stoličku“ má možno iba Veronika Remišová, pretože si ju ex-prezident Andrej Kiska preverboval od Igora Matoviča za prísľub kresla ministerky vnútra.

Aktérov slovenskej politickej scény sužuje nervozita a neistota. Správanie opozičných politikov i predstaviteľov vládnej koalície v posledných týždňoch svedčí o tom, že jedni ani druhí nie sú si istí tým, ako dopadnú voľby do Národnej rady SR 29. februára 2020. Až tri opozičné strany sa ocitli v pásme neistoty a minimálne jedna z nich „korčuľuje“ na hrane politického „bytia-nebytia“, pričom svojho času ašpirovala na pozíciu vodcu opozície. Vo vládnom tábore sa zatvárajú dvere budúceho parlamentu pred stranou Bélu Bugára a predseda Slovenskej národnej strany sa snaží ťarbavou a neohrabanou ekvilibristikou zabrániť tomu, aby jeho partaj neuviazla v „bahne“ politickej bezvýznamnosti. Robert Fico prejavil svoju neistotu tiež tým, že ako „záchranné koleso“ pred preradením strany Smer-SD do opozičných lavíc chce použiť dokonca aj zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií, ktorí vzišiel z politickej „dielne“ SNS.