Kategória: Domáca politika

Kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára ukázala morálny stav našej spoločnosti v negatívnom svetle a potvrdila názor, že politici sa neriadia deklarovanými zásadami, ale ohľadmi na ich mocenské záujmy. Ako najväčší farizej v tejto situácii sa neprejavil Juraj Šeliga – ako pomenoval svojho koaličného partnera Kollár – ale premiér Igor Matovič, ktorý sa postavil na obranu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky demagogickým spôsobom, aký nie je hodný predsedu vlády. Ani neprekvapuje, že v súvislosti s Matovičom spomenul jeden z politológov ako jeho charakteristiku „disociálnu poruchu osobnosti,“ čo nie je príliš lichotivé. U osôb s takouto diagnózou sa prejavuje neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom. Medzi ich vlastnosti patrí výrazná tendencia zvaľovať vinu na iných, ale poskytovať pritom rôzne racionalizácie vlastného správania, ktoré privádza jednotlivca do konfliktov so spoločnosťou. Ako keby tieto slová boli šité na mieru správaniu Igora Matoviča, keď útočil kvôli Borisovi Kollárovi na jeho koaličných partnerov a spochybňoval lojalitu poslancov vládnej koalície tvrdeniami, že by si ich mohol kúpiť opozičný Smer-SD.

Aféra predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára kvôli jeho plagiátu dokresľuje nielen jeho pochybný morálny profil, ale svedčí aj o tom, že predseda vlády Igor Matovič svojou intelektuálnou úrovňou a nedostatkom zrelého politického úsudku nespĺňa kritériá, ktoré sú kladené na lídra vládnej strany, zodpovednej za koalíciu riadiacu exekutívu tejto krajiny. Matovičove nelichotivé charakteristiky uviedli už iní, avšak žiada sa pripomenúť, že jeho aktuálne počínanie ako advokáta Borisa Kollára strategicky ohrozuje jeho politické vyhliadky do budúcnosti. Dostáva sa do pozície Vladimíra Mečiara, ktorého voliči síce uverili jeho bájke o „samoúnose“ Michala Kováča ml., ale samotný Mečiar sa kvôli tomuto gangsterskému činu dlhodobo ocitol bez koaličného potenciálu, až kým sa ho v roku 2006 neujal pri zostavovaní svojej prvej vlády predseda strany Smer-SD Robert Fico a vo svojom kabinete pridelil Mečiarovým nominantom dve kreslá.

Premiérovi Igorovi Matovičovi akosi politický osud nepraje. Po víťazstve v parlamentných voľbách nemohol začať s radikálnymi zmenami, ktoré avizoval v rámci svojho programu boja proti korupcii, ale všetku energiu musel vrhnúť do boja proti „hnusobe“ – koronavírusu – dovtedy nepoznanému nepriateľovi. A teraz – pár dní predtým, keď by chcel pri príležitosti 100 dní trvania svojej vlády prezentovať úspechy boja s pandémiou – má na krku škandál jeho hlavného koaličného partnera. Bojí sa o budúcnosť svojej vlády, a preto rezignoval na nekompromisnú zásadovosť, akou sa vychvaľoval na svojich opozičných mítingoch. Keď sedem rektorov slovenských vysokých škôl kategoricky konštatovalo, že plagiát Borisa Kollára je neakceptovateľný, hodil ich stanovisko za hlavu. Ani kritické hlasy z radov koaličných partnerov ho nepriviedli k tomu, aby vyzval predsedu strany Sme rodina k odstúpeniu z funkcie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

Propagandisti, povrchní analytici a trochu jednoduchší voliči produkujú v súvislosti s odchodom Petra Pellegriniho zo strany Smer-SD plytké a čierno-biele hodnotenia tohto kroku posledného premiéra v histórii tejto strany. Ale dôkladnejší pozorovatelia politickej scény na Slovensku už na jeseň minulého roku, keď vtedajšia ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská s podporou Pellegriniho bojovala o reformu nemocníc – tzv. stratifkáciu – vedeli, že výhrady predsedu Smer-u Roberta Fica proti tomuto riešeniu sú v skutočnosti vyústením konfrontačného vzťahu medzi Ficom a jeho nástupcom vo funkcii premiéra. Logika vývoja tohto vzťahu napovedala, že Pellegrini v príhodnej situácii ukončí tento stav a vykročí vlastnou politickou cestou. Téma stratifikácie nemocníc nebola jediná téma, kde došlo k „čelnej zrážke“ týchto dvoch politikov. Antagonistický charakter straníckeho partnerstva Fico-Pellegrini sa prejavil pri viacerých príležitostiach. Celkom zrejmý bol vtedy, keď si kvázi-politik Andrej Danko dovolil znevažujúcim tónom oponovať premiérovi koaličného kabinetu a šéf strany Smer-SD sa ho ani slovom nezastal. V takomto kontexte bolo logické predpokladať, že Peter Pellegrini hľadá iba vhodný moment, aby konfrontáciu s Ficom ukončil razantným spôsobom.

Niektorí analytici a politickí komentátori si už všimli, že súčasné aktivity ex-premiéra Petra Pellegriniho určite smerujú k založeniu novej politickej strany, čo by nebolo slovenským unikátom. Takto vzniklo politické hnutie HZDS, keďže Vladimír Mečiar nebol ochotný podriadiť sa vedeniu VPN a chcel ísť svojou cestou. Aj terajší predseda strany Smer-SD Robert Fico inicioval založenie vlastného politického subjektu, pretože v Strane demokratickej ľavice nenachádzal naplnenie svojich ambícií. Ďalším príkladom podobného postupu je počínanie Mikuláša Dzurindu; keď sa pred voľbami v roku 1998 nepresadil na post predsedu Kresťansko-demokratického hnutia, rozhodol sa „salámovou taktikou“ vytvoriť podmienky pre vytvorenie strany, kde by mohol držať kormidlo vo vlastných rukách. Podarilo sa mu to v januári 2000, keď pevne sedel v kresle premiéra a opieral sa o autoritu, nadobudnutú ešte počas zápasu opozície s režimom Vladimíra Mečiara. K uvádzaným príkladom teba dodať, že na Slovensku boli aj iní politici, ktorí sa podobným spôsobom pokúšali naplniť svoje predstavy a ambície, ale po odtrhnutí od „materskej“ strany neboli úspešní.

V zavedených demokraciách je také nepísané pravidlo, že počas prvých 100 dní úradovania novej vlády obvykle politickí komentátori ju nechávajú na pokoji a v kritike voči nej sa snažia byť zdržanliví. V ére sociálnych sieti sa však táto zásada až tak úzkostlivo nerešpektuje, ale aj tak v krajinách s vyššou politickou kultúrou pri verejných hodnoteniach novej exekutívy sa pri kritike vlády nepoužívajú expresívne výrazy, či dokonca urážlivé charakteristiky vládnych činiteľov. Zdá sa, že uvedené konštatovania sa súčasného Slovenska vôbec netýkajú, ak čítame alebo počúvame charakteristiky a prívlastky, ktorými častujú podaktorí mienkotvorní komentátori premiéra Igora Matoviča. Ako keby sa chceli prispôsobiť štýlu predsedu vlády, prezentujúceho nekonvenčným slovníkom svoje názory a postoje na sociálnej sieti Facebook, kde pravidelne zverejňuje svoje duševné poryvy, aby tak „bez servítky na ústach“ prezentoval, že ako predseda politickej strany OĹaNO je naozaj skutočný „obyčajný človek.“

„Smer stojí na križovatke“ – takto nedávno charakterizoval Peter Pellegrini situáciu najsilnejšej opozičnej – a do februárových parlamentných volieb aj najsilnejšej vládnej strany, ktorá bola na Slovensku pri moci od roku 2006 až do marca tohto roku – s výnimkou krátkeho obdobia 2010-2012, keď úradoval kabinet Ivety Radičovej. V zavedených demokraciách nie je nič neobvyklé, ak po takom dlhom čase preberá kormidlo exekutívy opozícia a líder strany, ktorá prehrala vo voľbách, odovzdáva svoju vedúcu funkciu v strane nástupcovi. Ale na Slovensku sa zatiaľ takáto prax javí ako nezvyčajný postup, čo vidíme aj teraz, keď bývalý premiér Pellegrini po svojom osobnom úspechu parlamentných voľbách prejavil záujem o post predsedu strany Smer-SD. Vôbec sa to nepozdáva doterajšiemu partajnému šéfovi Robertovi Fico, ani nie bezvýznamnej časti jeho straníckych kolegov a bližšie nešpecifikovanému počtu Ficových prívržencov v elektoráte Smer-u.

Inflácia špekulácií o tom, ako dlho vydrží vláda premiéra Igora Matoviča nie je síce povzbudivým signálom v začiatkoch jej funkčného obdobia, ale skôr sa zdá impulzom k premýšľaniu nad tým, čo pochybnosti o trvanlivosti Matovičovho kabinetu vyjadrujú. Na jednej strane nedôvera v stabilnú perspektívu súčasnej vlády zrkadlí názory na to, do akej miery predseda OĽaNO zvláda bremeno svojej funkcie na čele exekutívy – a na druhej strane dehonestujúce postrehy a hodnotenia vyjadrujú zjednodušený pohľad predovšetkým Matovičovych kritikov z radov opozície, ale tiež aj Ficovych kritikov. Všetci sa teraz pokúšajú „dohovárať“ populistickému vodcovi, ktorý sa uvelebil „na koni“ a správa sa ako panovník. K zveličeným argumentom jedných i druhých možno položiť otázku, či si už nepamätajú, aké antagonistické vzťahy existovali v poslednej koaličnej vláde strany Smer-SD, ale napriek tomu vydržala pokope až do „trpkého konca“ Andreja Danka a Bélu Bugára. V uvedenom kontexte nie je životnosť Matovičovej vlády aktuálna téma a ani si nezaslúži pozornosť, akú jej mienkotvorné i bulvárne médiá venovali.

Nedá sa iné než bez akýchkoľvek výhrad súhlasiť s názorom bývalého kresťansko-demokratického politika a disidenta Františka Mikloška, že „táto vláda začína vo veľmi ťažkej ekonomickej, sociálnej a politickej situácii, ktorú jej nikto nemôže závidieť.“ O to viac si zaslúži pozornosť jeho kategorické pokarhanie predsedu tejto vlády Igora Matoviča za jeho „populizmus a politický alibizmus“ a verejne prejavená kritika za to, že Matovič na svojom Facebook-u uverejnil fotku šuplíka z priestorov úradu vlády spolu s komentárom na adresu svojho predchodcu. Podľa Mikloška „tým komentárom prekročil kultúrnu hranicu, čo v našej politickej tradícii nemožno tolerovať.“ Matovičovi sa dostáva dôrazného napomenutia, že „ako premiér Slovenska je nositeľom istého kultúrneho odkazu.“ Ostré slová nevmietol do tváre „obyčajnému človeku“ z Trnavy nejaký politický oponent alebo novinár s nabrúseným perom, ale človek s morálnou autoritou bojovníka proti totalitnému režimu a odporcu autoritatívnej vlády Vladimíra Mečiara.

Už po župných voľbách v novembri 2017 bolo zrejmé, že vládna strana Smer-SD utŕžila porážku, ktorá jej jasne signalizovala, že časť pôvodných voličov ľavice negatívne vníma výsledky vlády, a preto Ficova strana prišla o štyroch zo šiestich županov, zvolených v predchádzajúcich voľbách. Ani v komunálnych voľbách o rok neskôr nezískala dovtedy najsilnejšia politická strana nespokojné hlasy niektorých jej voličov z predchádzajúcich volieb, i keď predseda Smer-u Robert Fico opäť tvrdil, že jeho strana komunálne voľby vyhrala. Ignoroval fakt, že vyše 42 % kresiel starostov a primátorov získali nezávislí kandidáti, čo nebolo nielen povzbudením pre vtedajšiu opozíciu, ale ani prejavom dôvery voči politickej značke Smer-SD. Podaktorí v dovtedy najsilnejšej parlamentnej strane na Slovensku naznačovali nevyhnutnosť kritickej sebareflexie, ale Ficova autorita umlčala nespokojné hlasy a „rebelanti“ sa navonok začali úprimnejšie prejavovať až potom, keď prišli o svoje „teplé“ miesta v europarlamente alebo – ako to bolo v prípade ministra kultúry Mareka Maďariča – keď nadobudli presvedčenie, že pôvodne ľavicová strana už stratila odvahu pozrieť sa do zrkadla a zbaviť sa všetkého, čo ju politicky i morálne poškodzuje a uberá jej voličský potenciál.