Kategória: Domáca politika

Občan nemusí byť voličom Petra Pellegriniho alebo zastávať jeho politické názory, ale určite súhlasí s jeho prognózou politickej kariéry premiéra Igora Matoviča, že „ten človek už nebude veľmi dlho na politickej scéne.“ Krkolomný pád volebných preferencií Matovičovho politického subjektu OĽaNO signalizuje, že populista určite sklamal mnohých voličov, ktorí mu dali svoje hlasy vo februárových parlamentných voľbách v naivnom očakávaní pozitívnych spoločenských zmien. Radový volič nepredpokladal, že predseda OĽaNO je intelektuálne plytký – v podstate trochu jednoduchší človek s pokútne nadobudnutým vysokoškolským diplomom, okrem toho aj mentálne labilný a vôbec nepripravený na tak náročnú ústavnú funkciu, akou je post predsedu vlády. Matovičovu nekompetentnosť umocnila situácia, ktorá vznikla v dôsledku pandémie a jej sociálno-ekonomických dôsledkov. Žiaľ, ani Matovičovi vládni koaliční partneri nedisponujú potenciálom, aby vyvážili elementárne nedostatky jeho primitívneho spôsobu komunikácie i samotného spôsobu, akým vykonáva funkciu premiéra.

Už pol roka má Slovensko vládu, ktorú mnohí čakali s nádejou, že sa aspoň niektoré problémy začnú riešiť a krajina sa pohne smerom k lepšiemu. Viacerí naivní voliči po februárových parlamentných voľbách zaiste očakávali vládnu koalíciu bezúhonných a kompetentných politikov, pripravených kvalifikovane pristúpiť k riešeniu problémov nakopených za predchádzajúcich vlád. Netýkalo sa to iba defektov Ficovej politiky, ale celého kompradorského systému, všade spojeného s korupciou, klientelizmom a partokraciou – neresťami pretrvávajúcimi na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. Aj keď sa síce niečo začalo meniť k lepšiemu – napríklad zmeny v justícii – zásadný obrat nenastal a do popredia vystupujú zarážajúce „prešľapy“ novej exekutívy – hlavne jej šéfa Igora Matoviča. Pre jeho primitívny spôsob vládnutia nie je len terčom kritiky opozície, ale nešetria ho ani novinári kedysi zacielení na Roberta Fica – a tiež bývalí pravicoví politici naklonení Matovičovej koalícii.

V piatok 4. augusta 2020 absolvovali predseda parlamentu Boris Kollár a premiér Igor Matovič pracovné raňajky, na ktoré ich pozvala prezidentka Zuzana Čaputová. Na tlačovej konferencii sa novinári z úst hlavy štátu dozvedeli, že aktuálnymi témami bola súčasná politická a spoločenská situácia. Predseda parlamentu prezentoval novinárom iba prázdne frázy a premiér znovu preukázal svoju intelektuálnu plytkosť – keď namiesto zásadných informácií sa zmohol iba na komplimenty o kvalite prezidentkiných raňajok. Najkonkrétnejšie boli teda vyjadrenia pani prezidentky a novinári si „dovolili“ iba pár otrepaných otázok, ale nikto z nich sa nepokúsil ísť nad rámec toho, čo sa dnes „prežúva“ v médiách tzv. hlavného prúdu. Kto sledoval televízny prenos z tlačovej konferencie, tak sa nedozvedel nič nové, azda iba to, že podaktorí najvyšší ústavní činitelia niekedy rozprávajú len tak, aby „reč nestála.“

Vláda Igora Matoviča úraduje iba necelých päť mesiacov, ale opakovane i napriek krátkemu obdobiu jej existencie sa objavujú názory, že by ju mala vystriedať nová administratíva – a to na základe volieb iniciovaných referendom. Takýto názor slúži iba na balamútenie trochu jednoduchších ľudí a vyvolávanie politických vášní, ktoré by mali pomôcť niektorým skrachovaným politikom, aby celkom nezapadli prachom zabudnutia. Iná špekulácia o predčasných voľbách pochádza z propagandistickej dielne podaktorých opozičných fanatikov, ignorujúcich známy fakt, že najlepším tmelom koaličných vzťahov je podiel na vládnej moci. Teda rozpad súčasnej vládnej koalície teraz nehrozí, avšak problematické vládnutie Igora Matoviča odôvodnene nastoľuje pochybnosti, či jeho vláda spoľahlivo a efektívne rieši problémy Slovenska, súvisiace s dopadmi pandémie na našu krajinu. A to nielen Matovičovi oponenti na politickej scéne, ale aj osobnosti naklonené jeho vláde sú znepokojení tým, ako nekoncepčne a nesystémovo pristupuje k hľadaniu východísk z krízovej situácie.

Nepríjemnú kauzu bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu by premiér Igor Matovič najradšej „zamietol pod koberec,“ aby nespochybňovala ešte viac bezúhonnosť jeho vládnej koalície, naštrbenú plagiátorskými škandálmi troch ústavných činiteľov – a „sfúkol“ tiež trápnu „bublinu“ okolo tzv. odpočúvania Govnetu, ktorú predseda vlády i jeho vicepremiérka fanfarónsky označili za slovenský „Watergate.“ Ale ani predstavitelia mimoparlamentných politických strán nenechávajú „Kyselicov prípad“ zapadnúť prachom zabudnutia a pripomínajú verejnosti, že vôbec nejde o malichernú „banalitu.“ Predsedníčka strany Progresívne Slovensko Irena Biháriová spolu s jej straníckym kolegom Braňom Vančom podali podnet Výboru Národnej rady SR na kontrolu Vojenského spravodajstva, aby dôkladne prešetril okolnosti a konanie Kyselicu, ktorý „v rovnakom čase pôsobil ako aktér politickej súťaže a kandidát za stranu OĽaNO a súbežne s tým aj ako tajný agent vo Vojenskom spravodajstve.“ Predseda ďalšej mimoparlamentnej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker tiež „priložil polienko“ k afére v súčasnosti už poslanca Lukáša Kyselicu; požiadal Generálnu prokuratúru SR, aby preverila, či v tomto prípade nedošlo „k viacerým trestným činom, a to zneužívania právomoci verejného činiteľa, neprekazenie trestného činu alebo ohrozeniu utajovanej skutočnosti.“

Bilancia Igora Matoviča po štyroch mesiacoch strávených vo funkcii predsedu vlády Slovenskej republiky nevyznieva príliš optimisticky. Po nepríjemných plagiátorských aférach premiéra a jeho koaličných kolegov prišiel škandál s jeho nie príliš chytrým štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra, ktorý na tlačovej konferencii nedokázal inteligentne reagovať ani na jednu novinársku otázku. O bombasticky nafúknutej afére s odhalením údajného odpočúvania štátnej komunikačnej siete Govnet sa za sedem týždňov od dramatického zásahu NAKA verejnosť nedozvedela nič, čo by mohlo byť argumentom v prospech Matovičovho vyhlásenia o tejto „slovenskej afére Watergate.“ Čo je pre premiéra ešte horšie – svojimi infantilnými statusmi na sociálnej sieti Facebook stratil vážnosť u priemerne vzdelaných ľudí, ktorí očakávajú od takého vysokého ústavného činiteľa dôstojnejšiu formu verejnej komunikácie. Ani vo vzťahu k novinárskej komunite sa mu nepodarilo vytvoriť si prijateľnú pozíciu voči médiám a za pomerne krátky čas sa dopracoval v tejto rovine asi tam, kde bol Robert Fico na konci svojej dráhy premiéra.

Čím viac času plynie od parlamentnej debaty o odvolaní Igora Matoviča z funkcie predsedu vlády, tým viac si občan Slovenskej republiky uvedomuje pocit prázdnoty a pesimizmu, ktorý sa človeka zmocní, keď si spomenie na tento politický „cirkus.“ Bol to obvyklý opozičný rituál, aké z minulého obdobia už poznáme. Odzneli už mnohokrát zopakované slová o známych hriechoch Igora Matoviča i často omieľané vyhrážky adresované politikom strany Smer-SD. Ale aj tak išlo o „mlátenie prázdnej slamy“, pretože to všetko, čo odznelo 23., resp.24. júla tohto roku v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, občania už niekoľkokrát počuli alebo čítali. Podpredseda Občianskej konzervatívnej strany Juraj Petrovič – ktorý patrí medzi výrazných kritikov Smer-u – ešte pred politickým cirkusom v parlamente v súvislosti s necnosťami Igora Matoviča si otvorene posťažoval na jeho amatérske vnímanie politiky a kritickú glosu na túto tému označil nadpisom „Hlúposráč ?“

Väčšina občanov po parlamentných voľbách na Slovensku vo februári tohto roku sa naivne domnievala, že nastúpi vláda, v ktorej budú bezúhonní politici, kompetentní a pripravení riešiť problémy spôsobené politikou predchádzajúcich vlád. Nešlo len o „hriechy“ Ficovej vlády, ale o totálnu zmenu kompradorského systému, plodiaceho korupciu, klientelizmus a partokraciu – ako to fungovalo na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. I keď kabinet Igora Matoviča nastupoval v ťažkých časoch začínajúcej pandémie, zložitá situácia spoločnosti neospravedlňovala diletantizmus a nekompetentnosť niektorých činiteľov koaličného kabinetu. Ešte stále však časť verejnosti verila, že sa nová exekutíva naučí, ako kvalifikovane spravovať štát a naštartovať potrebné systémové zmeny. A teraz prišli plagiátorské kauzy ústavných činiteľov, ktoré odkrývajú plytkosť ich intelektuálnej erudície a morálne zlyhanie.

Kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára ukázala morálny stav našej spoločnosti v negatívnom svetle a potvrdila názor, že politici sa neriadia deklarovanými zásadami, ale ohľadmi na ich mocenské záujmy. Ako najväčší farizej v tejto situácii sa neprejavil Juraj Šeliga – ako pomenoval svojho koaličného partnera Kollár – ale premiér Igor Matovič, ktorý sa postavil na obranu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky demagogickým spôsobom, aký nie je hodný predsedu vlády. Ani neprekvapuje, že v súvislosti s Matovičom spomenul jeden z politológov ako jeho charakteristiku „disociálnu poruchu osobnosti,“ čo nie je príliš lichotivé. U osôb s takouto diagnózou sa prejavuje neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom. Medzi ich vlastnosti patrí výrazná tendencia zvaľovať vinu na iných, ale poskytovať pritom rôzne racionalizácie vlastného správania, ktoré privádza jednotlivca do konfliktov so spoločnosťou. Ako keby tieto slová boli šité na mieru správaniu Igora Matoviča, keď útočil kvôli Borisovi Kollárovi na jeho koaličných partnerov a spochybňoval lojalitu poslancov vládnej koalície tvrdeniami, že by si ich mohol kúpiť opozičný Smer-SD.

Aféra predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára kvôli jeho plagiátu dokresľuje nielen jeho pochybný morálny profil, ale svedčí aj o tom, že predseda vlády Igor Matovič svojou intelektuálnou úrovňou a nedostatkom zrelého politického úsudku nespĺňa kritériá, ktoré sú kladené na lídra vládnej strany, zodpovednej za koalíciu riadiacu exekutívu tejto krajiny. Matovičove nelichotivé charakteristiky uviedli už iní, avšak žiada sa pripomenúť, že jeho aktuálne počínanie ako advokáta Borisa Kollára strategicky ohrozuje jeho politické vyhliadky do budúcnosti. Dostáva sa do pozície Vladimíra Mečiara, ktorého voliči síce uverili jeho bájke o „samoúnose“ Michala Kováča ml., ale samotný Mečiar sa kvôli tomuto gangsterskému činu dlhodobo ocitol bez koaličného potenciálu, až kým sa ho v roku 2006 neujal pri zostavovaní svojej prvej vlády predseda strany Smer-SD Robert Fico a vo svojom kabinete pridelil Mečiarovým nominantom dve kreslá.