Kategória: Domáca politika

Podľa mienky epidemiológov a štatistických analytikov objektívne hodnotenie výsledkov dvojdňového celoslovenského testovania na Covid-19 bude aktuálne najskôr o štyri týždne, takže väčšinu doterajších vyjadrení na uvedenú tému možno považovať viac-menej za špekulácie, dohady alebo účelové interpretácie vládnych či opozičných politikov. Odborníci sa zhodujú v názore, že získané dáta by mali byť východiskom k prijímaniu ďalších konkrétnych opatrení proti pandémii. Zatiaľ však verejnosti nie je vôbec známe ani to, či pilotné testovanie z Oravy a z Bardejova bolo odborne vyhodnotené, pričom odborníci poukazujú na potrebu pretestovania už nakazených ľudí metódou PCR, aby boli výsledky získané celoplošným testovaním verifikované. Ak sa vďaka plošnému testovaniu podarilo identifikovať najrizikovejšie regióny na Slovensku i najmenej zamorené regióny, potom by určite mali experti odpovedať aj na otázku, či existuje tiež iný – menej nákladný – spôsob, ako nakresliť mapu rozšírenia koronavírusu v našej krajine.

V nedávnych dňoch komentátori a analytici prezentovali toľko negatívnych charakteristík premiéra Igora Matoviča, ako tomu nebolo ani za celé obdobie jeho doterajšej politickej kariéry. Triezvejší ľudia však už od začiatku – čo začal „hrať divadlo“ v slovenskom parlamente – postrehli jeho charakteristické črty populistu, zavádzajúceho verejnosť polopravdami i podvodmi, ktoré mu opoziční politici a im sekundujúci novinári tolerovali, pretože im slúžil ako nástroj v politickom boji proti režimu Roberta Fica. Trochu jednoduchší občania vnímali Matoviča ako „chrabrého bojovníka“ nielen proti strane Smer-SD, ale proti celému kompradorskému systému, založenému na korupcii, klientelizme a partokracii – pretrvajúcemu od čias Vladimíra Mečiara, cez vládu Mikuláša Dzurindu, kabinet Ivety Radičovej nevynímajúc, až po súčasnosť. A teraz – keď sa Igor Matovič „preklamal“ až na post predsedu vlády a pri výkone zodpovednej ústavnej funkcie prejavil svoju intelektuálnu plytkosť, nedovzdelanosť a charakterové deformácie – mnohým naivným voličom strany OĽaNO sa „otvárajú oči“ a racionálne uvažujúci ľudia už pochopili, že „obyčajný človek“ Matovič môže Slovensko doviesť ku skaze ešte väčšej, akú nám spôsobí pandémia a jej následky.

Americký prezident Dwight Eisenhower rád hovorieval, že „plány sú bezcenné, ale plánovanie je všetko.“ Myslel tým to, že proces plánovania prinútil tvorcov politiky a inštitúcie predvídať, pripravovať sa a trénovať na celý rad alternatívnych scenárov – ktoré by sa mohli objaviť – a tak rozvíjať schopnosti a pamäť, aby sa mohlo pokojne, flexibilne a rozumne reagovať na akékoľvek výzvy, ak sa naozaj vynoria. Práve tieto slová legendárneho amerického generála prichádzajú človeku na um, keď je svedkom toho, ako improvizovane, nesystémovo a impulzívne koná exekutíva Igora Matoviča v súčasnej kritickej situácii, keď druhá vlna pandémie zastihla Slovensko nepripravené v takej miere, ako by sa to po skúsenostiach z prvej vlny koronakrízy očakávalo. Ukazuje sa, že pandemická komisia vlády Slovenskej republiky, ministerstvo zdravotníctva i Úrad verejného zdravotníctva nefungovali cez leto tak, že by vopred premýšľali nad alternatívnymi riešeniami epidemiologickej situácie, ktorá nastala v prvej októbrovej dekáde tohtoročnej jesene.

Pre epidemiológov nie sú aktuálne čísla druhej vlny pandémie na Slovensku vôbec žiadnym prekvapením. Už koncom marca avizovali, že aj keď počet nakazených koronavírusom dosiahol sotva tretinu pôvodnej predpovede a pôvodnú katastrofickú prognózu korigovali, aj napriek tomu bude potrebné „zabezpečiť pľúcnu ventiláciu pre 1 000 ľudí a okolo 7 000 bude hospitalizovaných so závažnejšími príznakmi“ – konštatoval to vtedy minister zdravotníctva Marek Krajčí. Už sa teda nekalkulovalo so scenárom zo 17. marca, podľa ktorého v polovici júna malo byť na Slovensku 24 000 hospitalizovaných, viac ako 320 000 s príznakmi Covid-19, vyše pol milióna nakazených a zhruba 3 300 pacientov na pľúcnej ventilácii. Experti Inštitútu zdravotnej politiky sa v marci síce prepočítali, avšak aj napriek tomu epidemiológovia a virológovia upozorňovali, že po prvej vlne pandémie príde na jeseň druhá vlna, pričom sa treba pripraviť na tie najnepriaznivejšie scenáre.

Občan nemusí byť voličom Petra Pellegriniho alebo zastávať jeho politické názory, ale určite súhlasí s jeho prognózou politickej kariéry premiéra Igora Matoviča, že „ten človek už nebude veľmi dlho na politickej scéne.“ Krkolomný pád volebných preferencií Matovičovho politického subjektu OĽaNO signalizuje, že populista určite sklamal mnohých voličov, ktorí mu dali svoje hlasy vo februárových parlamentných voľbách v naivnom očakávaní pozitívnych spoločenských zmien. Radový volič nepredpokladal, že predseda OĽaNO je intelektuálne plytký – v podstate trochu jednoduchší človek s pokútne nadobudnutým vysokoškolským diplomom, okrem toho aj mentálne labilný a vôbec nepripravený na tak náročnú ústavnú funkciu, akou je post predsedu vlády. Matovičovu nekompetentnosť umocnila situácia, ktorá vznikla v dôsledku pandémie a jej sociálno-ekonomických dôsledkov. Žiaľ, ani Matovičovi vládni koaliční partneri nedisponujú potenciálom, aby vyvážili elementárne nedostatky jeho primitívneho spôsobu komunikácie i samotného spôsobu, akým vykonáva funkciu premiéra.

Už pol roka má Slovensko vládu, ktorú mnohí čakali s nádejou, že sa aspoň niektoré problémy začnú riešiť a krajina sa pohne smerom k lepšiemu. Viacerí naivní voliči po februárových parlamentných voľbách zaiste očakávali vládnu koalíciu bezúhonných a kompetentných politikov, pripravených kvalifikovane pristúpiť k riešeniu problémov nakopených za predchádzajúcich vlád. Netýkalo sa to iba defektov Ficovej politiky, ale celého kompradorského systému, všade spojeného s korupciou, klientelizmom a partokraciou – neresťami pretrvávajúcimi na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. Aj keď sa síce niečo začalo meniť k lepšiemu – napríklad zmeny v justícii – zásadný obrat nenastal a do popredia vystupujú zarážajúce „prešľapy“ novej exekutívy – hlavne jej šéfa Igora Matoviča. Pre jeho primitívny spôsob vládnutia nie je len terčom kritiky opozície, ale nešetria ho ani novinári kedysi zacielení na Roberta Fica – a tiež bývalí pravicoví politici naklonení Matovičovej koalícii.

V piatok 4. augusta 2020 absolvovali predseda parlamentu Boris Kollár a premiér Igor Matovič pracovné raňajky, na ktoré ich pozvala prezidentka Zuzana Čaputová. Na tlačovej konferencii sa novinári z úst hlavy štátu dozvedeli, že aktuálnymi témami bola súčasná politická a spoločenská situácia. Predseda parlamentu prezentoval novinárom iba prázdne frázy a premiér znovu preukázal svoju intelektuálnu plytkosť – keď namiesto zásadných informácií sa zmohol iba na komplimenty o kvalite prezidentkiných raňajok. Najkonkrétnejšie boli teda vyjadrenia pani prezidentky a novinári si „dovolili“ iba pár otrepaných otázok, ale nikto z nich sa nepokúsil ísť nad rámec toho, čo sa dnes „prežúva“ v médiách tzv. hlavného prúdu. Kto sledoval televízny prenos z tlačovej konferencie, tak sa nedozvedel nič nové, azda iba to, že podaktorí najvyšší ústavní činitelia niekedy rozprávajú len tak, aby „reč nestála.“

Vláda Igora Matoviča úraduje iba necelých päť mesiacov, ale opakovane i napriek krátkemu obdobiu jej existencie sa objavujú názory, že by ju mala vystriedať nová administratíva – a to na základe volieb iniciovaných referendom. Takýto názor slúži iba na balamútenie trochu jednoduchších ľudí a vyvolávanie politických vášní, ktoré by mali pomôcť niektorým skrachovaným politikom, aby celkom nezapadli prachom zabudnutia. Iná špekulácia o predčasných voľbách pochádza z propagandistickej dielne podaktorých opozičných fanatikov, ignorujúcich známy fakt, že najlepším tmelom koaličných vzťahov je podiel na vládnej moci. Teda rozpad súčasnej vládnej koalície teraz nehrozí, avšak problematické vládnutie Igora Matoviča odôvodnene nastoľuje pochybnosti, či jeho vláda spoľahlivo a efektívne rieši problémy Slovenska, súvisiace s dopadmi pandémie na našu krajinu. A to nielen Matovičovi oponenti na politickej scéne, ale aj osobnosti naklonené jeho vláde sú znepokojení tým, ako nekoncepčne a nesystémovo pristupuje k hľadaniu východísk z krízovej situácie.

Nepríjemnú kauzu bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu by premiér Igor Matovič najradšej „zamietol pod koberec,“ aby nespochybňovala ešte viac bezúhonnosť jeho vládnej koalície, naštrbenú plagiátorskými škandálmi troch ústavných činiteľov – a „sfúkol“ tiež trápnu „bublinu“ okolo tzv. odpočúvania Govnetu, ktorú predseda vlády i jeho vicepremiérka fanfarónsky označili za slovenský „Watergate.“ Ale ani predstavitelia mimoparlamentných politických strán nenechávajú „Kyselicov prípad“ zapadnúť prachom zabudnutia a pripomínajú verejnosti, že vôbec nejde o malichernú „banalitu.“ Predsedníčka strany Progresívne Slovensko Irena Biháriová spolu s jej straníckym kolegom Braňom Vančom podali podnet Výboru Národnej rady SR na kontrolu Vojenského spravodajstva, aby dôkladne prešetril okolnosti a konanie Kyselicu, ktorý „v rovnakom čase pôsobil ako aktér politickej súťaže a kandidát za stranu OĽaNO a súbežne s tým aj ako tajný agent vo Vojenskom spravodajstve.“ Predseda ďalšej mimoparlamentnej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker tiež „priložil polienko“ k afére v súčasnosti už poslanca Lukáša Kyselicu; požiadal Generálnu prokuratúru SR, aby preverila, či v tomto prípade nedošlo „k viacerým trestným činom, a to zneužívania právomoci verejného činiteľa, neprekazenie trestného činu alebo ohrozeniu utajovanej skutočnosti.“

Bilancia Igora Matoviča po štyroch mesiacoch strávených vo funkcii predsedu vlády Slovenskej republiky nevyznieva príliš optimisticky. Po nepríjemných plagiátorských aférach premiéra a jeho koaličných kolegov prišiel škandál s jeho nie príliš chytrým štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra, ktorý na tlačovej konferencii nedokázal inteligentne reagovať ani na jednu novinársku otázku. O bombasticky nafúknutej afére s odhalením údajného odpočúvania štátnej komunikačnej siete Govnet sa za sedem týždňov od dramatického zásahu NAKA verejnosť nedozvedela nič, čo by mohlo byť argumentom v prospech Matovičovho vyhlásenia o tejto „slovenskej afére Watergate.“ Čo je pre premiéra ešte horšie – svojimi infantilnými statusmi na sociálnej sieti Facebook stratil vážnosť u priemerne vzdelaných ľudí, ktorí očakávajú od takého vysokého ústavného činiteľa dôstojnejšiu formu verejnej komunikácie. Ani vo vzťahu k novinárskej komunite sa mu nepodarilo vytvoriť si prijateľnú pozíciu voči médiám a za pomerne krátky čas sa dopracoval v tejto rovine asi tam, kde bol Robert Fico na konci svojej dráhy premiéra.