Kategória: Domáca politika

Dominujúcim problémom Slovenska v súčasnosti je pandémia, ktorá tiež pričinením nedostatočných systémových opatrení vlády dosiahla u nás rozmery s potenciálne nedoziernymi následkami relatívne už v najbližšej budúcnosti. Presviedčame sa o tom, že premiér Igor Matovič nedisponuje schopnosťami, aké sa vyžadujú od politika, ktorý zastáva post predsedu vlády v takej krízovej dobe. O jeho nekompetentnosti riadiť krajinu v tejto situácii sa vyjadrili už mnohí, a preto ani neprekvapuje, že sa v poslednom čase objavujú úvahy o tom, že by ho mal vo funkcii šéfa administratívy nahradiť politik, disponujúci spoločenskou autoritou, s uvážlivým prístupom k zložitým problémom a primerane kultivovaný na úrovni, aká sa považuje o predsedu vlády za absolútnu samozrejmosť. Špekuluje sa nad menami Matovičovho nástupcu vo funkcii premiéra i o spôsobe, ako by sa mala takáto zmena vykonať.

Slovensko pred rokom ani netušilo, čo ho v nasledujúcich mesiacoch roku 2020 čaká. Mnohí snívali o tom, že februárové parlamentné voľby privedú k moci vládu, ktorá zbaví krajinu marazmu korupcie, klientelizmu a partokracie, šíriacej sa už od čias panovania Vladimíra Mečiara. Viacerí voliči sklamaní sociálnou demagógiou režimu Roberta Fica uverili populistickému politikovi, vydávajúcemu sa za predstaviteľa tzv. obyčajných ľudí. Trochu jednoduchší ľudia prehliadli jeho zakrpatený intelekt a nechali sa oklamať lacnými teatrálnymi gestami v nádeji, že sa pod jeho vládou dočkajú lepších čias. Ale osud akoby neprial ilúziám o „lepších časoch,“ pretože nová exekutíva premiéra Igora Matoviča – prevažne tvorená neskúsenými a nezrelými politikmi – sa ešte ani nestačila uvelebiť v ministerských kreslách a už musela čeliť šíreniu život ohrozujúceho infekčného ochorenia – pandémii Covid-19 – nákaze, akú svet doteraz nepoznal a ani nevedel, ako ju účinne liečiť.

Žiadna nádej do nového roku 2021 – myslia si mnohí na Slovensku, keď aj v novinách tzv. hlavného prúdu čítajú, že „absolútnym víťazom v nekompetentnosti je dnes minister zdravotníctva.“ Pandémia „cerí zuby“ stále viac a viac, ale krajina nemá vodcu tak prepotrebného v tejto neľahkej dobe, ale premiéra, považovaného niektorými novinármi za „epidemické riziko zrejme už vyššie než britská mutácia“ Covid-19. Populistickí politici ako Igor Matovič alebo Boris Kollár využili situáciu nespokojnosti občanov s korupciou, klientelizmom a partokraciou, ktorá vznikla v dobách autokratickej vlády Vladimíra Mečiara a vyvrcholila v období vlád Roberta Fica. A vyfantazírovali pre svojich voličov programové ciele, ktoré so zreteľom na intelektuálnu i politickú nezrelosť koaličných vodcov nie sú reálne ani realizovateľné, pretože ďaleko presahujú rámec ich potenciálnych schopností.

Už aj vrabce na streche Grasalkovičovho paláca čvirikajú o tom, že poradcovia prezidentky Zuzany Čaputovej hĺbajú nad tým, kto by mal vystriedať Igora Matoviča na poste predsedu vlády. Klebetu o odchode Matoviča z funkcie premiéra ako hotovú vec prezentoval na sociálnej sieti ambiciózny politik – predtým minister školstva vo Ficovej vláde – Juraj Draxler, ktorý ako potenciálneho nástupcu vo funkcii predsedu vlády spomenul súčasného ministra obrany Jaroslava Naďa. Ale vlastne nie je to tak celkom ani klebeta, pretože o Matovičovom odchode z funkcie premiéra hovorili aj iní dôveryhodní ľudia. Dokonca predseda poslaneckého klubu OĽaNO Michal Šípoš sa v rozhovore pre tlačovú agentúra TASR „odvážil“ vyjadriť, že „spomedzi ministrov za OĽaNO by sa pri prípadnej rekonštrukcii vlády dal nájsť človek schopný zastávať funkciu premiéra.“ Ale vzápätí to označil za predčasnú špekuláciu a na sociálnej sieti podotkol, že „najprv by to musel chcieť Igor, následne by sa s tým muselo stotožniť predsedníctvo OĽaNO.“ Podľa poslanca Šípoša nič také nie je na stole a správu agentúry TASR označil za príklad, ako vznikajú hoaxy.

Slovensko prežíva obdobie prehlbujúcej sa degenerácie elít – a to práve v takej ťažkej dobe, akou je pandémia Covid-19. Stupeň úpadku myslenia ľudí, ktorí by mali „vziať rozum do hrsti“ a naznačiť, čo robiť ďalej, aby sa krajina nepotácala v neistote a neprepadala do krízy a chaosu, ilustruje aktuálny článok bývalého ministra financií a vicepremiéra Ivana Mikloša. „Krstný otec ekonomických reforiem“ Dzurindových vlád uvádza ako vzory intelektuálne „podvyživenému premiérovi Igorovi Matovičovi nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú – či dvojnásobného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Spomenúť mená týchto politikov v súvislosti s nárokmi na Igora Matoviča ako šéfa administratívy, je niečo také, ako porovnávanie výkonu Mercedesu s Trabantom. Samozrejme, že Ivan Mikloš je dostatočne inteligentný na to, aby chápal, že spomínať Merkelovú alebo Dzurindu v kontexte s nárokmi na Matoviča je nenáležité, čo tiež naznačil – ale jeho politický úsudok nectí, keď sa odvoláva na premiérovu legitimitu, odvodenú z mandátu, podloženého hlasmi voličov.

Prieskum verejnej mienky, ktorý avizuje, že viac ako polovica respondentov súhlasí s myšlienkou referenda o predčasných parlamentných voľbách je síce pre vládu dosť znepokojujúcim signálom, ale nestačí na to, aby politické tam-tamy burcovali do boja za predčasné voľby poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Iba potvrdzuje, že premiér Igor Matovič – povedané slovami komentátora istého denníka – „zjavne svoju funkciu nezvláda, extrémne polarizuje spoločnosť a konflikt, ktorý vedie na viacerých bojových poliach, neustále vyhrocuje.“ V zavedených demokraciách býva obvyklým pravidlom, že ak predseda vlády kormidlo exekutívy nezvláda, bez dlhých rečí ho vymenia a na post premiéra zasadne kompetentnejšia osoba. Niekedy sa tak deje za trochu dramatickejších okolností, ale obvykle to stabilite vládneho kabinetu pomôže a vláda dokáže efektívnym spôsobom dokončiť svoje funkčné obdobie bez toho, aby zmena na poste premiéra spôsobila významnejšie spoločenské otrasy.

Nepokojnosť s vládou premiéra Igora Matoviča vyjadrujú nielen voliči opozície, ale aj mnohí, ktorí po parlamentných voľbách vo februári 2020 očakávali zásadné zmeny v spoločnosti, predovšetkým odstránenie hlboko zakorenených nešvárov, akými boli všadeprítomná korupcia, klientelizmus a partokracia. Osemmesačná každodenná prax pôsobenia vládnej koalície však nenaplnila predstavy o tom, ako by mala riadiť štát nová vláda, ale priniesla viaceré sklamania; do značnej miery neprofesionálny postup administratívy pri riešení problémov pandémie spochybnil kompetentnosť vlády, ako aj spoločenskú autoritu a vážnosť samotného premiéra Matoviča. Jeho prístup k riešeniu zásadných problémov a komunikačný prejav potvrdili názor, že je to populistický politik bez náležitej intelektuálnej výbavy, človek značne povrchného úsudku s primitívnym vnímaním zložitostí spoločenského vývoja a mentálne deformovaný tak, ako bývajú sociopati, zaťažení posadnutosťou a histriónskou poruchou osobnosti s excesívnym emocionálnym prejavom, ako aj s excentristickou zhovievavosťou voči sebe.

Pre súčasný stav krízy vo vládnej koalícii je charakteristické, že do jej vývoja musela zasiahnuť prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá si „predvolala na koberec“ premiéra Igora Matoviča, aby sa pokúsila zastaviť jeho „eskapády.“ Už v najbližších dňoch sa uvidí, či decentné upozornenie prezidentky pomôže upokojiť situáciu hlavne vo vzťahoch Matoviča s jeho permanentným kritikom – inak vicepremiérom a ministrom Matovičovho kabinetu Richardom Sulíkom. Znepokojená hlava štátu však pred zrakmi všetkých občanov neintervenovala iba kvôli rozhádaným koaličným partnerom, ale najmä s ohľadom na atmosféru v spoločnosti, vyhrotenú urážkami, vyhrážaním a zastrašovaním z úst predsedu vlády – adresovaným všetkým, ktorí s ním nesúhlasia. Hoci si Igor Matovič po napomenutiach od prezidentky symbolicky na sociálnej sieti „nasypal popol na hlavu,“ nie je málo tých, ktorí to berú iba ako prázdne teatrálne gesto populistického politika, navyknutého predstierať a klamať.

Demonštrácie nespokojných občanov 17. novembra – v deň štátneho sviatku Slovenskej republiky – sú zreteľným signálom vláde Igora Matoviča, že v súčasnej nie ľahkej situácii uprostred pandémie nie sú vôbec pozitívnym prejavom spoločenskej podpory, akú by teraz potrebovala. Koaliční politici by tiež nemali ignorovať fakt, že počet demonštrantov nevyjadruje reálnu mieru nespokojnosti s vládou, keďže disciplinovaní a uvedomelí občania sa na verejných protestoch nezúčastnili, pretože nechceli takýmto spôsobom zvyšovať riziko šírenia nákazy Covid-19 alebo ich tiež odradili avizované policajné opatrenia – hoci mnohí negatívne vnímajú pôsobenie Matovičovej vlády. Ani primitívne povýšenecké alebo arogantné vyjadrenia na adresu protestujúcich od niektorých vládnych činiteľov nie sú chvályhodnou vizitkou úrovne ich politickej inteligencie. Hádzať do „jedného vreca“ nespokojných ľudí s výtržníkmi, extrémistami a Kotlebovými či Ficovými fanatikmi je symptómom straty videnia reality a poľutovaniahodným defektom zdravého politického úsudku.

V predvečer výročia 17. novembra sme svedkami toho, že spoločenská situácia na Slovensku sa vyostruje a vláda premiéra Igora Matoviča svojimi neuváženými a nekoncepčnými riešeniami „prilieva benzín do ohňa.“ Nielen samotná opozícia, ale aj koaliční partneri predsedu strany OĽaNO i médiá tzv. hlavného prúdu s kritickými výhradami reagujú na to, ako primitívny populistický politik na čele exekutívy bez náležitého rešpektu prehliada epidemiologických odborníkov, drzo ignoruje právne normy štátu a voči odlišným názorom niektorých koaličných politikov siaha po argumentácii hodnej krčmového hulváta. Dochádza na slová tých, ktorí ešte pred parlamentnými voľbami predpovedali, že nesúrodá vládna koalícia nedokáže plynulo fungovať tak, aby naplnila svoje deklarované predvolebné sľuby. O osudoch Slovenska rozhodujú v kritickej chvíli politici nezrelí na riešenie krízových situácií, keď je potrebná politická rozvaha, triezvy úsudok, profesionálna kompetentnosť i zmysel pre mieru kompromisu, akú si vyžaduje zložitosť aktuálnych problémov.