Kategória: Domáca politika

V nedávnych Sobotných dialógoch STVR  prezident Peter Pellegrini sa vyjadril k niektorým verejne diskutovaným politickým témam, ktoré na prelome rokov 2024-2025 rozbúrili verejnú mienku. Medzi nimi bola pred ústavnými orgánmi utajovaná cesta premiéra Roberta Fica do Moskvy, kde sa stretol s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Prezident Pellegrini sa k tejto kontroverznej aktivite Fica vyjadril tak, že ju fakticky takmer bagatelizoval a na ospravedlnenie premiéra uviedol plytký argument, že aj nemecký kancelár Olaf Scholz telefonoval s Putinom. Hlava štátu ignorovala skutočnosť, že premiér Fico kráča v línii Viktora Orbána a jeho rétorika je ostro vyhranená voči Európskej únii a Ukrajine, ktorá je už tretí rok vystavená brutálnej ruskej agresii. Žiada sa dať za pravdu kritikom Pellegriniho, že sa v aktuálnej situácii správa ako „pštros strkajúci hlavu do piesku,“ aby sa nedostal do konfliktu s premiérom Ficom.

Uplynulý kalendárny rok nie je pre krehkú koalíciu Roberta Fica optimistickým impulzom do najbližšej budúcnosti. Vývoj na Slovensku od parlamentných volieb v septembri minulého roku potvrdil, že predseda strany Smer-SD už stratil kontakt s realitou, a preto sa veci vyvíjali inak, ako si ich naplánoval. Takže sotva  možno akceptovať jeho dávnejšie charakteristiky, že je pragmatickým politikom s triezvym komunikačným talentom a schopnosťou robiť uvážlivé kompromisy.  Robert Fico už dávno rezignoval na snahu posúvať spoločnosť dopredu a jeho povesť sa utopila v bahne korupcie, klientelizmu a mocenských machinácií. Strategické kalkulácie Ficovi nevychádzajú, pretože triezvosť politického úsudku mu zatemnila arogancia, túžba po pomste a frustrácia z toho, že do cesty sa mu postavili prekážky, s ktorými nepočítal. Už nie je ani sociálny demokrat, za ktorého sa kedysi pasoval. Našiel spoločnú reč s konzervatívnymi nacionalistami a zblížil sa s autokratmi, medzi ktorými hľadá spojencov.

Proces erózie koaličnej stability inicioval predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ktorý prišiel s požiadavkou, aby ho koalícia zvolila za predsedu parlamentu. Najvyšší predstaviteľ okrajovej parlamentnej strany získal podporu premiéra Roberta Fica, pretože predseda strany Smer-SD si tým chcel zaviazať Danka k politickej poslušnosti a do určitej miery oslabiť mocenskú pozíciu strany Hlas-SD. Obaja koaliční lídri porušili koaličnú dohodu, kde post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky bol určený nominantovi Hlasu. Z kuloárových informácií bolo známe, že po zvolení Petra Pellegriniho za prezidenta republiky strana Hlas-SD nominuje ako svojho kandidáta na funkciu predsedu parlamentu Richarda Rašiho. Andrej Danko – ktorého ambície mnohonásobne prevyšujú jeho politický intelekt – bez ohľadu na koaličnú dohodu – vyjadril však nárok na pozíciu druhého najvyššieho ústavného činiteľa s vedomím, že jeho požiadavka korešponduje s predstavou Roberta Fica o mocenskej hegemónii strany Smer-SD v štruktúre najvyšších ústavných orgánov.

Čoskoro uplynie už rok, čo sa Robert Fico po štvrtý raz posadil do kresla predsedu vlády Slovenskej republiky. Dokázal to, čo po parlamentných voľbách v roku 2020 nikto z komentátorov alebo politických analytikov nepredvídal. Na jeho politickom zmŕtvychvstaní sa svojou mierou podieľali extrémny populista Igor Matovič, jeho „podržtaška“ Eduard Heger a trochu tiež aj vtedajšia politikou „nepoškvrnená“ hlava štátu, ktorá sa do Grasalkovičovho paláca dostala bez štipky politických skúseností. Za povrchné vysvetlenie možno označiť tvrdenia niektorých pozorovateľov, že Ficovi „dodala elixír pandémia“ a pomohla mu tiež vojna na Ukrajine. Protificovská ústavná väčšina totiž zlyhala z toho dôvodu, že to boli  politickí amatéri s horúcimi hlavami, bez adekvátnej politickej inteligencie, neschopní porozumieť mocenskej technológii racionálneho vládnutia. V takomto kontexte je návrat Roberta Fica k moci logickým vyústením procesu postupného sklamania občanov, ktorí po voľbách vo februári 2020 očakávali pozitívneho zmenu spoločenských pomerov.

Pri serióznej analýze a komentovaní vnútropolitického vývoja – ale aj celkového stavu spoločnosti na Slovensku – nevystačíme si iba s čierno-bielymi zjednodušeniami, ktoré vinu a zodpovednosť za aktuálnu situáciu pripisujú iba Robertovi Ficovi – prípadne Igorovi Matovičovi alebo iným politikom. Je to propagandistická poloha verejnej komunikácie, povrchná simplifikácia a tiež cesta do slepej uličky, ak  hľadáme východisko zo súčasného marazmu. V takomto kontexte by hlavne opozícia mala venovať pozornosť okolnostiam a faktom, ktoré jej prekážajú v tom, aby získala väčšinovú podporu voličov. Zatiaľ sa opoziční lídri väčšinou pohybujú v prekonanom stereotype argumentov, avšak neprezentujú riešenia problémov sociálnych skupín mimo rámca ich elektorátu. Azda najotvorenejšie sa k téme vyjadril  ex-premiér Ľudovít Ódor, ktorý v kampani k eurovoľbám vyhlásil, že strana Progresívne Slovensko – za ktorú kandidoval do europarlamentu – by mala prinášať aj „chlebové témy.“

Od parlamentných volieb na Slovensku uplynie čoskoro rok, pričom  kabinet Roberta Fica prevzal vládu 25. októbra 2023. Agentúry na prieskum verejnej mienky už v novembri minulého roku začali prezentovať úroveň volebných preferencií politických strán, ale doteraz sa neobjavili na verejnosti údaje, ktoré by naznačovali zmenený pomer síl medzi vládou a parlamentnou opozíciou. Odlišnosti medzi jednotlivými mesiacmi možno vnímať viac-menej ako štatistické chyby, takže pre serióznych analytikov sotva možno vyčítať z prieskumov, či v dohľadnej dobe dá sa očakávať podstatná zmena na slovenskej politickej scéne. Ak si porovnáme aktuálne výsledky volebných preferencií so stavom, aký ukazovali čísla prieskumov v júli 2020 – teda za rovnaké povolebné obdobie – tak víťaz  parlamentných volieb vo februári 2020 – koaličná aliancia OĽaNO-Nova-KÚ-Zmena zdola ešte dominovala v rebríčku preferencií, ale v októbri 2020 už najviac preferencií získal v prieskumoch Hlas-SD a aliancia Igora Matoviča výrazne zaostávala za svojím volebným výsledkom.

Peter Pellegrini temer dva mesiace zastáva funkciu prezidenta Slovenskej republiky, ale doteraz nevymenoval riaditeľa Slovenskej informačnej služby, hoci už od 7. marca 2024 vykonáva práva, povinnosti a zodpovednosti riaditeľa SIS námestník riaditeľa SIS Mgr. Pavol Gašpar, MBA. Jeho nomináciu na uvedený post schválila vláda vo februári tohto roku a návrh predložila prezidentke republiky Zuzane Čaputovej. Opozícia označila vládny návrh za škandalózny a vtedajšia hlava štátu bez priameho vyjadrenia stanoviska k osobe nominanta prenechala rozhodnutie o novom šéfovi SIS svojmu nástupcovi Petrovi Pellegrinimu. So zreteľom na právnu situáciu vláda schválila zmenu štatútu SIS, na základe ktorej bol vedením služby poverený námestník riaditeľa SIS Mgr. Pavol Gašpar, MBA.  Tento postup pri nominácii nového riaditeľa spravodajskej služby nie je celkom originálny, pretože podobným spôsobom riešili v komplikovanej politickej situácii v Českej republike obsadenie postu riaditeľa Bezpečnostnej informačnej služby (BIS) v decembri 1992. Vtedy bol nominovaný za dočasného riaditeľa BIS známy disident Stanislav Devátý, ktorý v takomto provizóriu zotrval až do februára 1997, keď po politickej afére z funkcie dočasného riaditeľa odstúpil.

Premiér Robert Fico svojím prejavom na oslavách príchodu Cyrila a Metóda na hrade Devín nevyslal rozdelenému Slovensku pozitívny signál. Slovami o „rakovine“ a „more,“ ako aj o „hľadaní zhody na úprave Ústavy“ znepokojil voličov druhej najväčšej parlamentnej strany a iných, ktorí zastávajú odlišnú hodnotovú orientáciu ako strany vládnej koalície a ich voliči. Nepriamo sa dištancoval od väčšiny krajín Európskej únie a prejavil politickú náklonnosť k premiérovi štátu, ktorý pravidelne prezentuje symboly spochybňujúce Slovensko a tiež nadbieha diktátorovi v Moskve. Ficova rétorika na Devíne svedčí o tom, že slovenská spoločnosť nemá na dlhú dobu šancu na upokojenie politických vášní a prekonanie ideologických antagonizmov, hlboko zakorenených v dejinách Slovákov. Zo slovníka Ficovho vystúpenia na Devíne možno usudzovať, že strana Smer-SD a jej koaliční partneri sú odhodlaní pokračovať v politickom kurze, ktorý prehlbuje rozdelenie slovenskej spoločnosti a devalvuje euroatlantickú orientáciu Slovenska.

Peter Pellegrini sa sťahuje do Grasalkovičovho paláca, kde bude úradovať päť rokov – ale je celkom možné, že sa tam  usalaší aj na ďalšie funkčné obdobie prezidenta, pretože má na to predpoklady. Na rozdiel od svojich nedávnych predchodcov má za sebou bohatú politickú kariéru a tomu zodpovedajúce skúsenosti, aby si dokázal udržať najvyšší ústavný post v štáte. K prezidentskej funkcii sa Peter Pellegrini dopracoval vďaka tomu, že v rámci vnútrostraníckeho boja s Robertom Ficom v strane Smer-SD inicioval založenie novej politickej strany – Hlas-SD, ktorá je v súčasnosti druhou najsilnejšou stranou vládnej koalície. Po parlamentných voľbách v septembri 2023 Ficova strana získala najviac voličských hlasov, ale nemala partnerov na zostavenie vlády. Ficovi sa vtedy do partie núkal okrajový politický subjekt – Slovenská národná strana, ale na ich spoločné vládnutie to nestačilo. A tak došlo k tomu, že Robert Fico navrhol Petrovi Pellegrinimu lákavú koaličnú ponuku – za účasť strany Hlas-SD vo Ficovom kabinete dostal predseda tejto strany prísľub kresla hlavy štátu, o čom sa Petrovi Pellegrinimu 11. septembra 2020 – keď jeho stranu zaregistrovali – azda ani nesnívalo.

Keďže je v súčasnosti moderné – alebo vo verejnom priestore zavedené – používanie pojmu „hybridná vojna,“ tak v prenesenom zmysle slova s trochou preháňania možno hovoriť, že na Slovensku už dlhší čas zúri „hybridná občianska vojna.“ Vyústením tohto druhu občianskeho konfliktu bol atentát na predsedu vlády Roberta Fica. Atentátnik konal pod vplyvom „vojnovej“ spoločenskej atmosféry, ktorá vládne na Slovensku už dlhšiu dobu. Ale nielen na Slovensku sa nachádza spoločnosť v stave frustrácie a vyostrených vzťahov medzi názorovo proti sebe stojacimi skupinami občanov, ktorí spoločenské problémy vnímajú radikálnou optikou – a ktorí riešenie týchto problémov hľadajú v extrémnych formách, nevylučujúc fyzické násilie. V USA si tento stav intenzívne uvedomujú už od útoku prívržencov Donalda Trumpa na Kapitol v januári 2021 a Európa naposledy  zažila násilné činy politických extrémistov v Nemecku, kde aktivisti pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD) fyzicky napadli politikov sociálnej demokracie a strany Zelených.