Bude opozícia hľadať kandidáta na premiéra cez inzerát ?

Augustová kríza vo vládnej koalícii povzbudila opozičných politikov, aby začali verejne špekulovať na tému ich víťazstva v najbližších parlamentných voľbách.

Dokonca predseda preferenčne najsilnejšej opozičnej strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík znovu dal najavo odhodlanie postaviť sa na čelo vládneho kabinetu v prípade, keby súčasná vládna zostava utrpela v roku 2020 (alebo aj skôr) volebnú porážku. Sulíkove politické vyjadrenia na verejnosti v minulosti, ak aj jeho správanie nie sú však pre občanov Slovenskej republiky zárukou, že práve on je ten opozičný politik, ktorý by bol vhodným kandidátom na post predsedu vlády, keby strana SaS sa stala víťazným hegemónom opozície v najbližších voľbách poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Pre Sulíkov naturel je príznačné, ako reagoval na kritické slová bývalého člena strany Most-Híd Zsolta Simona, ktorý poukázal na protirečivosť niektorých vyjadrení bývalého predsedu parlamentu o Európskej únii. Minister Dzurindovej vlády si dovolil zapochybovať o zrelosti Sulíka byť lídrom a zároveň vytýkal mu, že „raz chce byť v Európskej únii, potom nechce byť v jadre.“ Europoslanec Sulík reagoval na vyjadrenie Simona jeho príznačným spôsobom pravicového populistu: „Väčšiu hlúposť som dávno nečítal a Simon sa len zaradil medzi „zorientovaných“ slepcov, ktorí nekriticky verklíkujú: „S Európskou úniou na večné časy a nikdy inak.“ Na vysvetlenie  sa žiada dodať, že na Slovensku neexistuje iba ľavicový populizmus, ale populizmus pravicový; medzi jeho hlavných reprezentantov patrí práve Sulík, ktorý už znovu začal snívať svoj „premiérsky“ sen.

Aj v prípade Zsolta Simona Richard Sulík dokázal, že je typ politika, ktorý nespája, ale rozdeľuje. A okrem iného nemá ani spôsoby hodné správania premiéra. Hneď po parlamentných voľbách v marci 2016 – keď sa už cítil slovenským premiérom – vystúpil v nemeckej verejnoprávnej televízii ARD, kde v diskusii k pálčivej téme neregulovanej migrácie a fungovaniu Európskej únie argumentoval spôsobom, ktorý vyvolal v publiku kritiku, posmešky i rozpačitý potlesk. V niečom boli jeho argumenty akceptovateľné, ale neakceptovateľné boli napríklad jeho slová o „dvojtvárnosti a pokrytectve“ kancelárky Angely Merkelovej. Zarážajúce boli tiež Sulíkove  vyjadrenia, že eurofondy Slovensko nepotrebuje, pretože priniesli k nám korupciu. Ide o typický príklad Sulíkovej polopravdy, ktorá charakterizuje jeho populizmus. 

Richardovi Sulíkovi chýba schopnosť dôstojne prezentovať kritiku spoločenských problémov a trpí egocentristickou zahľadenosťou do vlastnej „múdrosti,“ ktorú však nedokázal využiť, keď išlo o osud vlády Ivety Radičovej alebo, keď splietal poza jej chrbát intrigy s podnikateľom Marianom Kočnerom. Pravicovo-centristické politické spektrum by malo hľadať politikov, ako boli napríklad Jozef Moravčík, Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš alebo Eduard Kukan, ktorí boli dôstojnými predstaviteľmi svojich strán. S ironickou nadsádzkou možno konštatovať, že opozícia je asi odkázaná na to, aby vhodného kandidáta na budúceho premiéra hľadala cez inzerát, ale nie v médiách tzv. hlavného prúdu!