Brexit otvára Veľkej Británii desaťročie cesty do neistoty – premiér Johnson chce po Churchillovom vzore obnoviť „globálnu Britániu“

Karikaturista denníka Financial Times – Ingram Pinn pripodobnil nového predsedu britskej vlády Borisa Johnsona v klobúku – ktorý nikdy nenosí – s cigarou v ústach k slávnemu britskému premiérovi Winstonovi Churchillovi. Súvisí to aj s tým, že Johnson vydal v roku 2014 knihu „The Churchill Factor: How One Man Made History“ – teraz považovanú za Johnsonov osobný manifest. Z knihy je vidieť, že autor je obdivovateľom Churchilla a preto naznačuje paralely medzi jeho vlastnou kariérou a osudom muža, považovaného za záchrancu Veľkej Británie, keď sa v kritickom momente v máji 1940 ujal funkcie predsedu vlády a úspešne doviedol krajinu k porážke hitlerovského Nemecka. Aj premiér Johnson by chcel kormidlovať Britániu – prežívajúcu najhlbšiu krízu v mierových časoch – k víťazstvu, teda vykonať Brexit a zakotviť krajinu v nových geopolitických vzťahoch, aby sa zbavila „okov Európskej únie“ a na koni zvanom „Brexit“ vycválala do dôb zašlej slávy britského impéria.

Situáciu inak vidí hlavný politický komentátor Financial Times – Philip Stephens, ktorý si myslí, že nový britský premiér opovrhuje pravdou a voči etike je slepý. Podľa neho Johnson sa štylizuje do pózy „metropolitného liberála“, ale v srdci je reakcionárom. So svetonázorom o anglickej výnimočnosti trúchli nad stratou impéria, vymedzuje sa proti „opatrovateľskému štátu“ a myslí si, že Francúzi by mali byť naveky vďační za to, že boli zachránení v dvoch svetových vojnách. A tak je to aj s Brexit-om. Johnsonova kampaň za odchod z Európskej únie bola posiata všelijakými rozprávkami a fantáziami. Azda očividne najfalošnejší bol sľub, že Brexit bude čoskoro uznaný za ďalšie veľké víťazstvo. Ďalším klamstvom bolo to, že by mohol diktovať EÚ podmienky odchodu. A tretie, že do hlboko polarizovaného národa zaseje harmóniu a jednotu. Ale úmerne tomu, ako intenzívne sa Boris Johnson pozerá do historického zrkadla, aby zvýraznil svoje churchillovské spôsoby, odkláňa sa od vytýčenej cesty.

Pokiaľ ide o úradovanie Johnsona ako premiéra s istotou možno vsadiť na tri veci. Po prvé, napriek jeho všetkým sľubom „konať alebo zomrieť“ Brexit tak skoro nebude. S dohodou alebo bez dohody Británia bude uväznená v neistote nadchádzajúcich rokov. Po druhé, rozštiepenie národnej jednoty privedie Veľkú Britániu na cestu rozpadu zväzku únie štyroch národov. A po tretie, kúzlo Borisa Johnsona na čísle 10 sa skončí neutešeným zlyhaním. Myšlienka, že „havária“ Európskej únie by vyriešila veci – a tým ukončila neistotu – bola vždy považovaná za nezmysel. Zaiste Brexit bez dohody by anuloval široké spektrum inštitucionálnych, politických a ekonomických väzieb medzi Britániou a dvadsaťsedmičkou EÚ. Zďaleka by to neumožňovalo čisté prerušenie, ale bola by to predohra k rokom zložitých a náročných rokovaní o obnovení udržateľného vzťahu. Vláda by bola vydaná úplne na milosť Bruselu, pokiaľ ide o tempo rozhovorov a rozsah dohody.

Premiér Johnson by sa musel rozhodnúť, či zradiť ideologických fanatikov, ktorí ho „ubytovali“ na Downing Street 10. Mohol by požiadať nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona o niekoľko kozmetických úprav dohody o Brexit-e, ktorú zabezpečila jeho predchodkyňa Theresa Mayová – a potom „balík“ vyhlásiť za svoje víťazstvo. S podporou niektorých labouristov by za to mohla hlasovať Poslanecká snemovňa. Ale pravdepodobnejšie by nehlasovala „za“. Aj táto dohoda by však poskytovala iba dočasnú istotu. Za prechodným obdobím by sa nachádzala ďalšia „hrana útesu“ – a vyhliadky na neistotu by siahali až do polovice dvadsiatych rokov tohto tisícročia, kým by sa nenaplnili podmienky komplexnej obchodnej dohody. V tábore prívržencov Johnsona odznela prednáška o tretej možnosti – tzv. „zvládnutí nedohody“ s otvoreným prechodným obdobím. Cieľom by bolo pripustiť plán návratu k alternatíve, že by sa írske hranice otvorili. Je nepochopiteľné, prečo by EÚ-27 takúto dohodu ponúkla, ale v každom prípade by sotva predstavovala úplné odlúčenie, ktoré sľúbil Boris Johnson.

Sľub premiéra o jednote po Brexit-e je v rozpore s jeho pohŕdaním takmer polovicou (48 % alebo vyše 16 miliónov) voličov, ktorí v referende  roku 2016 podporili členstvo v EÚ. Odmieta ich ako „zvyšky“, ktoré sa snažia zvrátiť „vôľu ľudu.“ Rovnako boli zavrhnutí voliči, ktorí chceli odchod z politického projektu Európskej únie, ale súhlasili so zachovaním ekonomických väzieb s EÚ. Predstava, že títo ľudia budú teraz pokorne súhlasiť s infantilnou stratégiou Borisa Johnsona o „globálnej Británii“ je určite mimo jeho predstavivosti. Zápas o Brexit medzi tými, ktorí veria v progresívnu a otvorenú Britániu, a tými, ktorí stavajú barikády nostalgie, bude formovať politiku desaťročie.  V Anglicku sa rozšíri priepasť medzi kozmopolitným Londýnom a menej prosperujúcimi regiónmi. V Škótsku podnieti podporu nezávislosti tým, že si vynúti voľbu medzi malým Anglickom a Európou. V Severnom Írsku môže zvrátiť rovnováhu v prospech znovuzjednotenia s Írskou republikou. Británia môže zaplatiť za Johnsonove klamstvá veľkú cenu !