Bilancia ročného vládnutia nenapĺňa Fica vnútornou istotou – pokúša sa o nemožné: chce skrotiť novinárov, aby nemarili jeho plány              

Čoskoro uplynie už rok, čo sa Robert Fico po štvrtý raz posadil do kresla predsedu vlády Slovenskej republiky. Dokázal to, čo po parlamentných voľbách v roku 2020 nikto z komentátorov alebo politických analytikov nepredvídal. Na jeho politickom zmŕtvychvstaní sa svojou mierou podieľali extrémny populista Igor Matovič, jeho „podržtaška“ Eduard Heger a trochu tiež aj vtedajšia politikou „nepoškvrnená“ hlava štátu, ktorá sa do Grasalkovičovho paláca dostala bez štipky politických skúseností. Za povrchné vysvetlenie možno označiť tvrdenia niektorých pozorovateľov, že Ficovi „dodala elixír pandémia“ a pomohla mu tiež vojna na Ukrajine. Protificovská ústavná väčšina totiž zlyhala z toho dôvodu, že to boli  politickí amatéri s horúcimi hlavami, bez adekvátnej politickej inteligencie, neschopní porozumieť mocenskej technológii racionálneho vládnutia. V takomto kontexte je návrat Roberta Fica k moci logickým vyústením procesu postupného sklamania občanov, ktorí po voľbách vo februári 2020 očakávali pozitívneho zmenu spoločenských pomerov.

Temer po roku Ficovej vlády väčšina voličov jeho koalície – s výnimkou Slovenskej národnej strany – nezmenila svoj názor, že táto koalícia môže naplniť ich očakávania. Čiastočné sklamanie sa však prejavuje v elektoráte strany Hlas-SD, čo sa zrkadlí v jej najnovších preferenciách pri prieskumoch verejnej mienky. Hoci zatiaľ nejde o signifikantné údaje, možno ich interpretovať v súvislosti s dianím vo vládnej koalícii. Ak do vnútro-koaličných treníc považoval za nutné zasiahnuť otvorene prezident Peter Pellegrini, môžu veštiť budúce prehlbovanie nezhôd, ktoré sa už teraz považujú za zárodok vládnej krízy. Ide síce o nadsadené hodnotenie situácie, obsahuje však prvok racionality. Ambiciózny „trpaslík“ koalície Andrej Danko vypustil povestného „džina z fľaše“ a sotva sa podarí skrotiť tohto džina, aby sa vrátil späť a nekazil dynamickú súdržnosť rozglejenej koalície.

Ficova bilancia ročného vládnutia ho zaiste nenapĺňa vnútorným pokojom ani istotou, že jeho plány sa bez problémov napĺňajú. Možno tak usudzovať z jeho agresívnej rétoriky a nie príliš uvážlivých vyjadrení na adresu svojich oponentov. Azda prvé sklamanie mu spôsobil fakt, že novelu trestného zákona sa mu nepodarilo presadiť v Národnej rade SR tak, aby bola bez výhrad schválená do Vianoc minulého roku. Opozičné demonštrácie proti tomuto legislatívnemu aktu zabrzdili schvaľovací proces v parlamente; trošku piesku do legislatívnej mašinérie aj pričinením opozície prisypali orgány Európskej únie z Bruselu a novelizovaný trestný zákon pribrzdil tiež Ústavný súd SR. A aby toho nebolo málo, karierista Andrej Danko si tvrdohlavo zaumienil, že získa post predsedu parlamentu. Napriek Ficovej podpore sa Dankove ambície ukázali neadekvátne jeho politickému potenciálu. Namiesto toho sa predsedovi SNS rozpadol poslanecký klub, z ktorého sa odštiepila strana Národná koalícia Rudolfa Huliaka. Nepodporia Dankovu kandidatúru na funkciu predsedu parlamentu, čo je vlastne blamáž Roberta Fica, ktorý vehementne orodoval za Dankovo zvolenie do čela Národnej rady SR. Ani výmena Zuzany Dolinkovej na poste ministerky zdravotníctva neprebehla komfortne a bez „poškvrny“ nevynechala ani premiéra ako faktor jej demisie, pričom odhalila viaceré pnutia, ktoré môžu vzájomné averzie koaličných partnerov umocniť

Zdá sa, že za takýchto okolností premiér Fico stráca schopnosť sebaovládania, čo sa aktuálne prejavilo v jeho neprimeranej nevraživosti voči novinárom. Nie je to múdre – tak ako nebolo múdre zbaviť funkcie podpredsedu Národnej rady SR – lídra najsilnejšej parlamentnej strany Michala Šimečku. Týmto krokom Fico posilnil autoritu predsedu Progresívneho Slovenska ako vodcu opozície, čo sa odzrkadlilo aj pri nedávnom prieskume volebných preferencií politických strán. Robert Fica za výdatnej asistencie svojho „poskoka“ Andreja Danka prišiel s modelom legislatívnej úpravy výkonu novinárskej profesie. Od takejto úpravy očakáva, že nejako skrotí novinárov – „strážnych psov demokracie.“ Je udivujúce, že Fico ako vzdelaný a rozhľadený človek nevie, že takouto metódou si žiaden autokrat neuchránil svoju moc pred verejnou kritikou.

Už viacerí upozornili, že Robert Fico sa vydal v stopách Vladimíra Mečiara a inšpiruje sa autokratickými maniermi Viktora Orbána. Spolieha sa na to, že neskončí ako Mečiar, pretože má proti sebe opozíciu, ktorá sa doteraz svojou aktivitou a programom prioritne orientovala iba na potenciálny elektorát intelektuálne vyhraneného sociálneho spektra. Je to čiastočne pravda, ale Progresívne Slovensko svoje akcenty začína azda meniť. Najzreteľnejšie to deklaroval už pred voľbami do Európskeho parlamentu bývalý premiér Ľudoví Ódor – zdá sa však, že v tomto dochádza k zmene, o čom svedčí nedávne stretnutie Michala Šimečku a jeho kolegov s predsedníčkou  Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky Monikou Uhlerovou, kde sa hovorilo o balíku vládnych konsolidačných opatrení, ktoré neprešli dôkladnou odbornou diskusiou. Je príznačné pre pomery na Slovensku, že ani jedno z tzv. mienkotvorných médií „hlavného prúdu“ o tomto stretnutí sa ani nezmienilo. Situácia si však vyžaduje, aby sa opozícia snažila rozšíriť svoju sociálnu základňu a robila všetky kroky, ktoré k tomu prispejú.