Autor Igor Cibula

Koncom januára minulého roku skupina bývalých účastníkov vládnej vojenskej operácie v Donbase s podporou niektorých poslancov ukrajinského parlamentu zablokovala na viacerých úsekoch železničné trate spájajúce Ukrajinu s územím pod kontrolou separatistov. Nacionalistickí radikáli svoj krok odôvodnili argumentáciou, že akékoľvek obchodovanie so samozvanými republikami v Doneckej a Luhanskej oblasti je protizákonné. Vláda v Kyjeve sa 15. marca 2017 pridala k živelnej dopravnej blokáde organizovanej radikálmi a napriek tomu, že premiér Volodymyr Hrojsman označil predtým blokádu železničných tratí za zločin, Bezpečnostná rada Ukrajiny pozastavila všetku nákladnú dopravu na východ krajiny, ktorý ovládajú separatisti.

Zahraniční pozorovatelia už verejne upozorňujú na to, že súčasná politika vlády v Kyjeve zhoršuje humanitárne problémy na východnej Ukrajine a „celkový kontext situácie je strašný.“ Za obdobie od januára do novembra 2017 zaznamenal Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva 552 civilných obetí konfliktu v Donbase, z toho 98 zabitých a 454 zranených. Oficiálna bilancia obetí konfliktu prekračuje číslo 10 000, z toho bolo 2 800 civilistov.

Iránska islamská republika je regionálna mocnosť, ktorá do značnej miery ovplyvňuje dianie v krajinách Stredného východu. Z toho dôvodu viaceré vlády venovali zvýšenú pozornosť búrlivým udalostiam v niektorých iránskych mestách, kde došlo k protestom hlavne mladých ľudí, nespokojných so sociálno-ekonomickou situáciou v Iráne, ako aj s niektorými zahranično-politickými aktivitami režimu v Teheráne.

Keď Spojené štáty v roku 2001 vtrhli do Afganistanu, americké a ruské záujmy boli do značnej miery vyrovnané. Obe krajiny chceli rozdrviť al-Kájdu a k nej pridružené teroristické skupiny a zabrániť tomu, aby sa Afganistan opäť stal útočiskom teroristov. Kremeľ bol však obozretný voči perspektíve dlhodobej americkej vojenskej prítomnosti v regióne, ale toleroval operácie USA a NATO v nádeji, že pomôžu priniesť stabilitu do južnej a strednej Ázie. Spolupráca medzi Ruskom a Spojenými štátmi v Afganistane dosiahla svoj vrchol za vlády prezidenta Baracka Obamu, keď Moskva povolila silám USA a NATO dopravovať zariadenia a zásoby cez ruské územie.

V súvislosti s nedávnou návštevou srbského prezidenta Alexandra Vučića v Rusku vo Washingtone sa hovorilo o neúspechu americkej diplomacie a pokračujúcej „expanzii Ruska na Balkáne“. Hlavne preto, že jedným z hlavných bodov rokovaní Vučića s prezidentom Vladimírom Putinom bola otázka dodávok moderných zbraňových systémov do Srbska a tiež dohoda o vytvorení zóny voľného obchodu medzi Srbskom a Euroázijskou hospodárskou úniou. Pribúdajú však signály, že ani Rusko, ani Spojené štáty nie sú jedinými mocnosťami, ktoré zacielili svoj záujem na strategický región západného Balkánu.

Avizovaná dodávka amerických protitankových rakiet Javelin FGM-148 ukrajinským ozbrojeným silám vyvolala znepokojenie a varovania na viacerých stranách. Zbraň určená proti obrneným vozidlám a opevnením postaveniam je účinným prostriedkom boja a Biely dom niekoľko mesiacov váhal, či poskytnúť takýto prostriedok Ukrajine, aby tým neprispel k ďalšiemu vyostreniu vzájomných americko-ruských vzťahov. Je možné, že kampaň domácich politických oponentov o ruskom zasahovaní do amerických prezidentských volieb zastrašila Biely dom až tak, že ustúpil nátlaku rusofóbnych kruhov v Kongrese, aby ich umlčal.