Autor Igor Cibula

Rozpad Sovietskeho zväzu bol dôsledkom nedostatkov spoločenského systému, ale nešlo o výsledok porážky vo vojne. Väčšina občanov Ruska nepovažuje za spravodlivé niektoré dôsledky tohto kolapsu, a sú naklonení procesu, ktorý má viesť k „re-etablovaniu“ Ruska ako globálnej veľmoci. Predstavitelia susedných štátov vnímajú tento vývoj ako prejav „imperiálnych ambícií“ Moskvy a reagujú náznakmi rusofóbneho odporu a snažia sa orientovať na iné globálne mocenské centrá. Prezident Vladimír Putin sa pokúsil zorganizovať aspoň niečo, čo sa podobá na ZSSR, ale jeho integračný model nespája národy a vedie k prehĺbeniu odcudzenia ich elít od Ruska. Preto sa v Moskve začína hovoriť o potrebe pragmatickej politiky voči súčasným spojencom, teda ak chcú od Ruska ekonomické výhody a vojenskú ochranu, mali by za to platiť „politickou vernosťou“ a „neobťažovať“ ruskojazyčné minority a vytláčať ruský jazyk.

Západné médiá venovali najväčšiu pozornosť prezidentovi autonómnej Čečenskej republiky Ramzanovi Kadyrovi kvôli jeho netolerantnej homofóbnej politike. Iba špecialisti si podrobnejšie všimli, že Kadyrov propaguje islam ako „pozitívnu silu“ a oddeľuje ju od radikálnych ideológií, ktoré spôsobili búrku globálneho terorizmu. V roku 2007 ho prezident Vladimír Putin nominoval za prezidenta autonómnej republiky a poskytol mu veľkorysé dotácie, aby obnovil vojnou zničený región na severnom Kaukaze. Jeho hlavné mesto Groznyj – ktorý vyzeral ako Stalingrad v roku 1943 – pôsobí v súčasnosti ako niektorý z emirátov na Blízkom východe a návštevníkov uchvacuje svoju mešitou „Srdce Čečenska“, ktorá je považovaná za najkrajšiu mešitu v Rusku.

Nemecko je strategickým partnerom Slovenskej republiky na európskom kontinente. Z toho dôvodu vývoj vnútropolitických pomerov v tejto krajine si zasluhuje osobitnú pozornosť aj na Slovensku. Spolková republika Nemecko je naším hlavným exportným a importným partnerom – a nielen ekonomicky, ale aj politicky dominuje v rozhodovacích procesoch v rámci Európskej únie. V takomto kontexte si vyžaduje pozornosť analytická správa o problémoch druhej najsilnejšej nemeckej politickej strany, ktorá by mohla byť inšpiráciou pre politické strany na Slovensku – vládne i opozičné – a to najmä svojou otvorenosťou pred verejnosťou a nezastieraným pomenovaním vlastných chýb a nedostatkov, čo nie je pre politické strany na Slovensku charakteristické v takej miere, ako to dokázali nemeckí sociálni demokrati.

Pred týždňom – 2. júna 2018 – zložil sľub do rúk španielskeho kráľa Filipa VI. nový premiér – šéf Španielskej socialistickej robotníckej strany (PSOE) Pedro Sánchez. Bývalý basketbalista vyštudoval ekonomické a obchodné vedy na madridskej univerzite Complutense a absolvoval magisterské štúdium európskej hospodárskej politiky na Slobodnej univerzite v Bruseli. Bol asistentom europoslankyne Barbary Dührkopovej (PSOE) a neskôr poradcom šéfa štábu vysokého predstaviteľa OSN v Bosne Carlosa Westendorpa. Na týchto pozíciách sa zdokonalil vo svojej francúzštine a angličtine. Má za sebou päťročnú prax docenta na Fakulte právnych a obchodných vied Univerzity Camila Josého Celu (UCJC) v Madride. Od roku 2009 pôsobil ako poslanec španielskeho parlamentu a zastával aj ďalšie funkcie vo verejnej sfére.

Analytici si uvedomujú, že vzťahy Ruska k Nemecku a Európskej únii budú v budúcnosti dôležitým faktorom vývoja a rovnováhy vo svete, kde hlavnú úlohu hrajú Spojené štáty a Čína. Ruskí a nemeckí politici by sa mali zaoberať vzťahmi týchto dvoch krajín nielen z hľadiska historickej retrospektívy, ale aj z pohľadu dlhodobých trendov. Moskva pri vnímaní Nemecka musí zhodnotiť šance Európy stať sa plnohodnotným centrom moci do polovice 21. storočia – nezávisle od USA. Postavenie Nemecka ako vedúcej krajiny Európskej únie je obmedzené neochotou väčšiny nemeckej spoločnosti podujať sa na túto misiu. V takomto rámci treba uvažovať nad tým, aká bude budúca pozícia Ruska ako „strednej sily“ medzi Nemeckom a Čínou.

Medzi prvými troma verejnými inštitúciami, ktorým Rusi dôverujú najviac, je Federálna bezpečnostná služba (FSB). Nedávne sociologické prieskumy ukázali, že takmer polovica (45 %) Rusov by si priala, aby ich deti alebo vnuci sa stali dôstojníkmi bezpečnostných služieb. Ľudia sú presvedčení, že nie podnikatelia alebo úradníci, ale „čekisti“ sú skutočnými pánmi situácie v ich krajine. Rast popularity bezpečnostných a spravodajských služieb v Rusku sa takmer zhoduje s obdobím pôsobenia Vladimíra Putina v prezidentskom úrade. Sociológovia si tieto postoje vysvetľujú tak, že pre väčšinu ľudí je FSB pilierom Putinovho režimu a považujú ju za jeden zo „sociálnych výťahov“ v profesionálnej kariére.

Poľsko opakovane dáva najavo, že jeho hlavným strategickým partnerom sú Spojené štáty americké. Nedávno svoju náklonnosť voči Washingtonu prejavila Varšava aj vyjadrením ministra zahraničných vecí Jaceka Czaputowicza počas jeho návštevy v USA, že hoci Poľsko podporilo opatrenia Európskej únie na ochranu členských štátov pred škodlivými účinkami amerických sankcií proti Iránu, „pochopilo americké obavy.“ Poľský premiér Mateusz Morawiecki išiel ešte ďalej, keď vyhlásil, že Poľsko sa bude snažiť, aby slúžilo ako sprostredkovateľ medzi Európskou úniou a USA pri hľadaní východiska zo slepej uličky, do ktorej sa dostali títo „strategickí“ partneri v dôsledku odstúpenia Washingtonu od tzv. jadrovej dohody s Iránom. Možno aj ako určitú protislužbu súčasnú poľskú vláda očakáva, že Trumpova administratíva schváli vyslanie divízie „U.S. Army“ na stabilnú vojenskú základňu v Poľsku.