Autor Igor Cibula

Rezignácia hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny bola mimoriadne dramatická. Napätie eskalovalo niekoľko mesiacov; 29. januára bolo vrcholné stretnutie, na  ktorom prezident Volodymyr Zelenským vyzval vrchného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného, ​​aby dobrovoľne odstúpil, ale ten odmietol. Nakoniec, po niekoľkých dňoch čakania a najbizarnejších špekuláciách, bol v histórii zaznamenaný veľkolepý koniec. Ak by sme nehovorili o zmene veliteľa armády uprostred vojny so silnejším nepriateľom, potom by sa to dalo vnímať len ako zvrat intríg. Napätý vzťah medzi prezidentom Zelenským a generálom Zalužným zostáva hlavnou témou ukrajinskej vnútornej politiky už rok a pol. Odvolanie Zalužného sa očakávalo  dlhšie, ale správy o tom stále zatienili iné udalosti, čo vyvolalo širokú škálu predpovedí o tom, čo čaká ukrajinskú armádu pod novým veliteľom. Potenciálne vnútropolitické dôsledky sa tiež zdajú byť ďalekosiahle. Odvolaním Zalužného podstupuje Zelenskyj vážne riziko – po prvýkrát sa tak tvrdo postavil proti verejnému konsenzu v záujme vlastného politického prežitia.

Obdobie po studenej vojne sa začalo začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia vzletnými víziami globálneho mieru. O tri desaťročia neskôr sa končí s rastúcimi rizikami globálnej vojny. Európa dnes zažíva na Ukrajine najničivejší vojenský konflikt za posledné generácie. Brutálny boj medzi Izraelom a Hamasom rozsieva násilie a nestabilitu na Blízkom východe. Východná Ázia, našťastie, nie je vo vojne. Ale ani to nie je úplne pokojné, keďže Čína tlačí na svojich susedov a hromadí vojenskú silu historickým tempom. Ak si mnohí dnes neuvedomujú, ako blízko je svet spustošený zúrivými, vzájomne prepojenými konfliktami, možno je to preto, že sme zabudli, ako vznikla posledná globálna vojna.

Vojna na Ukrajine oslabila dôveru Ruska v jeho konvenčné sily a zvýšila dôležitosť nestrategických jadrových zbraní pre Moskvu ako prostriedku na odstrašenie a porážku NATO v potenciálnom budúcom konflikte. Konštatoval popredný západný think-tank – Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS). Nestrategické jadrové zbrane zahŕňajú všetky jadrové zbrane s dosahom až 5 500 km, počnúc taktickými zbraňami určenými na použitie na bojisku – na rozdiel od strategických jadrových zbraní s dlhším doletom, ktoré by Rusko alebo USA mohli použiť na vzájomné zasiahnutie svojich vlastných krajín. Aktuálna správa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie nastolila otázku, či by sa Rusko mohlo odhodlať k odpáleniu nestrategických jadrových zbraní v presvedčení, že Západu chýba odhodlanie poskytnúť jadrovú odpoveď. „Ruské vnímanie nedostatku dôveryhodnej vôle Západu použiť jadrové zbrane alebo akceptovať obete v konflikte ďalej posilňuje agresívne myslenie a doktrínu nestrategických jadrových zbraní Ruska,“ uvádza sa v správe IISS.

Piatky sú na Blízkom východe posvätnými dňami odpočinku, ale teraz sa región pripravuje na hroznú možnosť širšieho konfliktu. Po opakovaných útokoch na ich vojnové lode Spojené štáty a Veľká Británia konečne zasiahli Húsíov, jemenskú milíciu, ktorá drží moc v hlavnom meste Saná a je uznaná za oficiálnu jemenskú vládu svojím hlavným sponzorom – Iránskou islamskou republikou. K útokom došlo po týždňoch varovaní a deň po tom, ako rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov požiadala Húsíov, aby zastavili svoje útoky na komerčnú lodnú dopravu v Červenom mori. Nedávna potýčka teraz zintenzívnila strach, ktorý zamestnáva obyvateľov Stredného východu, odkedy strašné útoky palestínskeho Hamasu 7. októbra predznamenali novú vojnu s Izraelom: Mohla by sa vojna rozšíriť na totálny požiar zahŕňajúci hlavného podporovateľa Hamasu – Irán?

Zatiaľ čo mnohí z nás začali nový rok ohňostrojom, dobrou náladou a spoločnosťou blízkych, Ukrajinci čelili masívnym ruským leteckým útokom, rozbitým bytom a vraždám blízkych. Vladimír Putin je odhodlaný poraziť a zničiť nezávislú Ukrajinu. Ukrajina je rovnako odhodlaná vzdorovať. Čo sú však v tomto epochálnom boji odhodlané dosiahnuť ostatné svetové demokracie ? Odpoveď, ktorú dáme v roku 2024, bude formovať nielen budúcnosť Európy. Povie nám to aj niečo dôležité o relatívnej sile demokracie a autokracie na začiatku 21. storočia. Najprv si musíme ujasniť, v akom stave je situácia na Ukrajine.  Neexistuje žiadna patová situácia, ktorá by mohla viesť k zmrazeniu konfliktu alebo k urovnaniu sporu, ako niektorí na Západe naivne dúfajú. Sme skôr uprostred dlhej, zložitej vojny, ktorá bude pravdepodobne trvať minimálne do roku 2025, ak nie dlhšie. Ani jedna strana sa nevzdáva; jedna z nich môže vyhrať, ale nie obe.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová v máji 2017 – po dvoch „krvavých“ summitoch s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, svojím rovesníkom –  slávnostne vyhlásila: „My, Európania, musíme teraz vziať svoj osud do vlastných rúk. Musíme vedieť, že o našu budúcnosť musíme bojovať sami.“ Bohužiaľ, nikdy neuviedla tieto historické slová do praxe. Keď Rusko minulý rok – takmer tri mesiace po odchode Merkelovej od moci – spustilo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu, USA museli zasiahnuť. Ukrajinci a Európania mali to šťastie, že muž sediaci v Oválnej pracovni nebol Trump, ale Joe Biden. Dnes však zvonia poplašné zvony v európskych metropolách, kde  prieskumy verejnej mienky pred budúcoročnými prezidentskými voľbami v Spojených štátoch sledujú so znepokojením a bijú na poplach. V roku 2016 boli Európania zaskočení; tentoraz je však veľa predzvesti výsledku, ktorého sa obávajú. Tvárou v tvár jasnej možnosti návratu Trumpa do Bieleho domu by sa Európania mali pripraviť na búrku. Trump II bude ešte horší ako Trump I – varujú ich priatelia vo Washingtone: už žiadni dospelí v miestnosti, oslabené kontroly a rovnováhy, zatvrdnutí republikáni všade naokolo.  

Prvé maratónske stretnutie prezidenta Vladimíra Putina s ruskou verejnosťou a novinármi prostredníctvom veľkej tlačovej konferencie – kombinovanej s telefonickou Priamou linkou občanov – od rozsiahlej invázie na Ukrajinu  sa zameralo v menšej miere na marcové prezidentské voľby v Rusku, ale viac na prebiehajúcu vojnu. Čo sa týka názoru ruského vedenia, konfrontácia so Západom dosiahla bod obratu: ukrajinská protiofenzíva zlyhala, Rusko je sebavedomejšie ako kedykoľvek predtým a trhliny v solidarite Západu sa rozširujú. Putin už od leta používa oveľa optimistickejší tón a tlmí jadrovú rétoriku a hrozby. Svoju televíznu reláciu s priamymi telefonátmi občanov nepoužíval ani tak na to, aby získal body pred voľbami, ako skôr na to, aby predstavil globálnej komunite „nové“ Rusko a dal Západu jasne najavo, že je čas prehodnotiť svoju politiku.

Konfliktné signály z blízkeho  okolia ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského pripomínajú nezhody z jeho prvého roku pri moci a ukazujú, že Kyjev nemá jasnú stratégiu na prelomenie patovej situácie na fronte. Človek má dojem, že kancelária prezidenta testuje rôzne scenáre a vyjadruje ich prostredníctvom rôznych predstaviteľov prezidentského tímu Do konca druhého roku vojny nezostala v ukrajinskej elite po bývalej jednote ani stopa. Čím viac sa boje naťahujú, tým aktívnejší ľudia v Kyjeve hľadajú vinníkov. Najnebezpečnejšou líniou rozdelenia sú rozpory medzi civilnými a vojenskými orgánmi, zosobnené postavami prezidenta Vladimíra Zelenského a hlavného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného. Obe strany sa stále snažia zachovať aspoň zdanie jednoty, ale konflikt rýchlo naberá na obrátkach, rušia sa doterajšie tabu vzájomnej kritiky a hrozba vnútornej destabilizácie sa stáva reálnou.