Autor Igor Cibula

Napriek tomu, že budúca geopolitická rovnováha sveta závisí od vzťahov medzi Spojenými štátmi a Čínou, mnohí politici i analytici, sa viac zameriavajú na Rusko, ktoré považujú za bezpečnostnú hrozbu a zdroj potenciálnych bezpečnostných rizík. Paradoxom západnej propagandy je fakt, že opakovane hovorí o krízovom stave ruskej ekonomiky – čo objektívne súvisí s jej stagnáciou už desaťročia – ale na druhej strane poukazuje na nebezpečenstvo ruskej vojenskej hrozby. Prinajmenšom je hrubým podceňovaním stratégov v Moskve, že by plánovali rozsiahle ofenzívne vojenské operácie a neprihliadali na takú závažnú skutočnosť, akou je nedostatočný ekonomický potenciál Ruska, ktorý je zázemím armády. A v takomto rámci odzneli početné ohlasy na stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina 16. júla 2018 v Helsinkách.

Pre Európanov sa Juhočínske more nachádza na „druhom konci sveta“, ale spor Číny o Paracelské a Spratlyho ostrovy má geopolitický charakter. Okrem Číny si nárok na tieto v podstate nehostinné ostrovy robia nárok Vietnam, Filipíny, Malajzia a Brunei. Čínska armáda vybudovala na ostrovoch prístavné móla, letiská, sklady na palivo a muníciu, raketové systémy protivzdušnej obrany, meteorologické stanice, radary a ďalšie zariadenia vojenského charakteru. Dokonca na skalné útesy navozila skaly a zeminu, aby tak rozšírila plochu potrebnú na výstavbu obranných objektov. Námorníctvo Spojených štátov pravidelne vysiela do 12-míľovej vzdialenosti od ostrovčekov vojnové lode, aby tak demonštrovali podporu tzv. princípu slobodnej námornej plavby v Juhočínskom mori. V júli 2016 Stály arbitrážny súd v Haagu v spore Filipín s Čínou rozhodol, že právny nárok Číny na Spratlyho ostrovy nemá oporu v normách morského práva.

Sankcie uvalené na Rusko po anexii Krymu a intervencii Moskvy na východnej Ukrajine trvajú už štyri roky a Spojené štáty s podporou svojich spojencov ich stupňujú, aby prinútili Rusko k zmene jeho geopolitickej stratégie. Možno sa vo Washingtone nájdu aj takí, ktorí snívajú o zmene režimu v Rusku, ale realisticky uvažujúci politici na Západe nepovažujú politiku sankcií proti Rusku za účinný prostriedok na dosiahnutie deklarovaných cieľov. Je pravda, že ruská ekonomika má v dôsledku sankcií problémy – ale problémy pociťujú aj ekonomiky Európskej únie – avšak Ruská federácia hľadá východiská, aby negatívne dôsledky sankcií tlmila a nachádzala alternatívne riešenia. Ruskí analytici nevylučujú, že režim sankcií je dlhodobá záležitosť, ktorá negatívne pôsobí na dynamiku ruskej ekonomiky, ale zároveň deštruuje lojalitu euroatlantických spojencov voči Spojeným štátom.

Spôsob, akým reagovala väčšina politickej elity v Spojených štátoch na summit prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom, vyvoláva v triezvo uvažujúcich pozorovateľov medzinárodného diania viaceré otázky, či vo Washingtone nestratili schopnosť vidieť svet reálnymi očami a či extrémna rusofóbia nevedie krajinu do čias republikánskeho senátora Josepha McCarthyho, ktorý v päťdesiatych rokoch v honbe za komunistami prenasledoval všetkých, nonkonformne zmýšľajúcich Američanov – aj keď neboli komunistami. Politická nevraživosť voči Rusku je do určitej miery reakciou na rovnaké imperiálne praktiky Moskvy, na ktoré si nárokoval výsostné privilégium iba Washington, ale vlastnú prax udržiavania či rozširovania sfér svojho vplyvu legitimizoval doktrínou „obrany slobody a demokracie vo svete.“ V takomto kontexte americké politické elity pokusy prezidenta Trumpa o realistický kurz voči Rusku vnímajú ako „vlastizradu“ a siahajú po akýchkoľvek prostriedkoch, aby Donalda Trumpa skompromitovali.

Nový londýnsky minister pre Brexit Dominic Raab sa stretol v Bruseli so svojím partnerom Michelom Barnierom, aby – ako povedal – priniesol „novú energiu, elán a silu“ rozhovorom o Brexit-e, keďže Európska únia varovala, že je pripravená na to, že Veľká Británia vypadne z tohto bloku bez dohodnutých podmienok, zmierňujúcich toto ekonomické narušenie. Činitelia a úradníci EÚ sú stále presvedčení, že nejaké riešenie – vrátane 21-mesačného prechodného obdobia – sa nájde, aby pokračovali ďalšie rozhovory, lebo inak by straty oboch strán boli vysoké. Medzinárodný menový fond oznámil, že krajiny Európskej únie budú dlhodobo trpieť škodou, ktorá sa rovná 1,5 %-nej ročnej hospodárskej produkcii, ak Británia opustí blok bez dohody o voľnom obchode na budúci rok. K problémom súvisiacim s oneskorením Brexit-u patria tiež voľby do Európskeho parlamentu koncom mája 2019, ktoré by nastolili otázku, kedy a ako by mohla byť ratifikovaná oneskorená dohoda o Brexit-e – za predpokladu, že Británia už nebude voliť poslancov do nového legislatívneho obdobia parlamentu.

Americký prezident Donald Trump minulý týždeň na summite NATO v Bruseli opakovane zdôrazňoval, že chce zastaviť projekt plynovodu Nord Stream-2 v hodnote 9,5 miliárd €, a preto je pripravený zaviesť prísne sankcie, aby zabránil realizácii projektu. Avizoval nový útok na tento plynovod a varoval, že „Nemecko sa stalo zajatcom Ruska, pretože získava toľko energie z Ruska.“ Aj niektorí kritici v Európe považujú plynovod – a úlohu Nemecka v ňom – za akt zrady, ba dokonca za „geopolitické bláznovstvo.“ Nový plynovod bude marginalizovať plynovody krajín, ako sú Poľsko a Ukrajina (i Slovensko) – a podľa jeho odporcov ponechá zvyšok Európy na milosť Moskve. Bývalý poľský minister zahraničných vecí Radoslav Sikorski prirovnal projekt k dohode z roku 1939 medzi Hitlerom a Stalinom o rozdelení východnej Európy. Činitelia v Berlíne uprednostňujú však iný historický precedens. Zdôrazňujú, že vďaka tzv. Ostpolitik kancelára Willyho Brandta napriek tvrdej americkej opozícii začal v roku 1973 prúdiť na Západ zemný plyn z Ruska a tak je tomu bez problémov doteraz.

Ohlasy amerických médií a politickej elity – ale aj médiá tzv. hlavného prúdu na Slovensku – v prevažujúcej miere hodnotili summit prezidenta Donalda Trumpa s jeho náprotivkom Vladimírom Putinom v Helsinkách negatívnymi charakteristikami. U Trumpovych politických protivníkov na domácej pôde to nie je vôbec prekvapujúce, ale zarážajúci je fakt, že objektívnejší pohľad na situáciu chýbal mnohým európskym analytikom a komentátorom, ktorí ešte nedokázali „stráviť“ Trumpove vyjadrenia počas jeho predchádzajúceho pobytu v Európe. V takomto kontexte je zaujímavé si všimnúť, ako na summit Trump-Putin reagovala verejnosť v Spojených štátoch a hlavne jeho voliči, ktorí mu v roku 2016 otvorili dvere do Bieleho domu.

Americký veľvyslanec v Moskve Jon Huntsman v súvislosti so stretnutím prezidenta Donalda Trumpa s ruským prezidentom Vladimírom Putinom povedal, že „nie je to summit.“ Podľa veľvyslancovho vysvetlenia „v skutočnosti je to prvé stretnutie dvoch prezidentov. Mali nejaké vedľajšie stretnutia, jedno v rámci G-20 v Hamburgu a druhé na ministerskej konferencii APEC vo vietnamskom Da Nangu, ale teraz je to naozaj prvýkrát, keď obaja prezidenti skutočne sedia pri stole oproti sebe a vedú rozhovor.“ Veľvyslanec tvrdil, že stretnutie Trumpa s Putinom v Helsinkách nebude obsahovať štátnu večeru, spoločnú deklaráciu ani vopred dohodnuté politické závery. Ruské zdroje však uvádzali, že Moskva poslala do Washingtonu návrh spoločného dokumentu, ktorý by sa mal dotýkať spoločného boja proti medzinárodnému terorizmu, bilaterálneho programu boja proti šíreniu jadrových zbraní a spoločného programu na budovanie dôvery v kyberpriestore.

V pondelok 16. júla 2018 uskutoční sa v prezidentskom paláci v Helsinkách prvé oficiálne stretnutie Donalda Trumpa a Vladimíra Putina, ktoré síce nevyvoláva veľké očakávania, ale aj napriek tomu ho spájajú s nádejami, že aspoň o nepatrný kúsok posunie vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom pozitívnejším smerom, než ako sa vyvíjali doteraz. USA síce už dopredu avizovali, že summit nemení nič zásadné na amerických postojoch voči anexii Krymu alebo sankciách proti Rusku. Napriek tomu existuje celý rad ďalších tém, kde by mohli účastníci summitu vyslať signál, že i navzdory rozdielnym postojom k významným geopolitickým problémom, existujú styčné plochy ich záujmov, kde by sa mohlo začať hľadanie zhody. Žiada sa však pripomenúť, že prezidenti sa schádzajú v atmosfére, ktorú niektoré kruhy vo Washingtone zámerne priostrujú, aby podľa rusofóbnych konšpirátorov Donald Trump nepodľahol „vábeniu“ v konšpirácii vyškoleného bývalého plukovníka KGB. Sotva inak si možno vysvetliť správu z Washingtonu – ktorú vydali tesne pre summitom vo Helsinkách – že 12 dôstojníkov ruských služieb nesie zodpovednosť za hackerský útok na počítače Demokratickej strany pred americkými prezidentskými voľbami v roku 2016.