Autor Igor Cibula

Začiatkom mája tohto roku prezident Donald Trump oznámil, že Spojené štáty odstupujú od tzv. iránskej jadrovej dohody (JCPOA) z roku 2015 a podpísal memorandum o obnovení sankcií proti iránskemu režimu, ktorý označil za „hlavného štátneho sponzora terorizmu.“ Ešte pred týmto rozhodnutím šéfa Bieleho domu denník New York Times varoval, že za 15 mesiacov, čo je Trump v úrade, ide o rozhodnutie, ktoré bude mať najvýznamnejšie dôsledky pre národnú bezpečnosť. Trumpov postup so znepokojením prijali tiež predstavitelia krajín Európskej únie a naznačovali, že sa k sankciám proti Iránu nepripoja. Ani v Izraeli – kde premiér Benjamin Netanjahu rozhodnutie prezidenta Trumpa hodnotil pozitívne – neakceptovali ho všetci ako jednoznačne optimálny krok a uvažujú nad riešeniami, ktoré by mohli pochmúrne vyhliadky vývoja situácie v budúcnosti zmeniť k lepšiemu.

Severný sused Slovenska – Poľsko si počína ako regionálna mocnosť, ktorá sa štylizuje do pozície lídra východnej Európy, pričom sa snaží hrať dominujúcu úlohu v rámci skupiny V4. Varšava vytiahla z historických archívov geopolitický projekt poľského diktátora Józefa Pilsudského „Intermarium“, ktorý mal viesť k vytvoreniu federácie Poľska, pobaltských štátov, Fínska, Bieloruska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska, Juhoslávie a Československa. Zmyslom neúspešnej myšlienky bolo vytvoriť reálnu protiváhu voči Nemecku a Rusku. Aktuálna verzia inovovaného projektu je koncept „Troch morí“, ktorý rozširuje okruh dotknutých štátov a má byť voľnejším zoskupením, ako bola Pilsudského vízia. Práve so zreteľom na poľské geopolitické ašpirácie je potrebné pozornejšie sledovať vývoj v Poľsku – a to nielen jeho vnútropolitické súvislosti, ale aj ekonomický vývoj a sociálnu stabilitu krajiny.

Vládca Čečenska Ramzan Kadyrov sa cíti viac než vodca tejto kaukazskej republiky – svoju prítomnosť dáva najavo aj na politickej scéne Ruskej federácie. Keď bol zatknutý Čečenec podozrivý z vraždy opozičného politika Borisa Nemcova vo februári 2015, Kadyrov krajana pochválil ako skutočného vlastenca. Ešte výraznejším sa stal tým, že začal vystupovať ako vodca ruských moslimov ďaleko od Kaukazu a čoraz viac sa angažoval v zahraničnej politike. Bol jedným z prvých v Rusku, ktorí vystúpili proti prenasledovaniu moslimskej menšiny Rohingov v Mjanmarsku. Inicioval rozhovory s partnermi v Saudskej Arábii o humanitárnej pomoci Rijádu v oblastiach, ktoré kontroluje režim sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada.

Moskva nerada vidí, ako sa rozrastajú ekonomické vzťahy Bieloruska s Európskou úniou a pokračujú nerušené styky s Ukrajinou, ktorá je po Rusku druhým partnerom Minska v zahraničnom obchode. Autokratický prezident Alexander Lukašenko demonštruje svoj „nezávislý“ vzťah voči Rusku aj tým, že jeho krajina doteraz neuznala Južné Osetsko a Abcházsko ako samostatné štáty. Pri júnovej návšteve eurokomisára pre susedskú politiku a rozširovanie Johannesa Hahna v Minsku vyhlásil Lukašenko, že Bielorusko je pripravené sa s EÚ zbližovať a dokonca nevylúčil, že v budúcnosti by sa mohli dostať na program aj otázky reformovania politického systému v tejto krajine. V tomto ohľade sú analytici voči uvedenému vyjadreniu Lukašenka zdržanliví, ale zaregistrovali slová bieloruského prezidenta, že jeho krajina vždy bola „dobrým tranzitným oknom pre Európsku úniu.“

Najvyšší predstaviteľ Severnej Kórey Kim Čong-un navštívil v tomto roku Čínu trikrát. Jeho stretnutiam s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom pripisovali analytici osobitný význam nielen kvôli diplomatickému dialógu medzi Pchjongjangom a Washingtonom, ale aj so zreteľom na okolnosť, že pravdepodobne pomáhali zmierniť napätie medzi oboma lídrami, ktoré existovalo už roky. Od svojho nástupu k moci v roku 2012 sa prezident Si vyhýbal návšteve Severnej Kórey a sotva zakrýval podozrenie voči Kimovi, ktorý v roku 2013 nariadil popravu severokórejských predstaviteľov naklonených Číne. Peking bol tiež podráždený severokórejskými vojnovými postojmi a rétorikou, ale zmena v Bielom dome v roku 2017 priviedla obe krajiny k potrebe napraviť svoje vzťahy.

V stredu 21. augusta 1968 denník „Pravda“ – orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu uverejnil oznámenie agentúry TASS, podľa ktorého „stranícki a štátni činitelia Československej socialistickej republiky obrátili sa na Sovietsky zväz a ďalšie spojenecké štáty s prosbou o poskytnutie bratskému československému ľudu neodkladnej pomoci, vrátane pomoci ozbrojených síl.“ Týmito slovami deklarovala sovietska oficiálna propaganda agresiu proti spojeneckej krajine – Československu, ktoré sa rozhodlo ďalej nepodriaďovať sa diktátu z Moskvy a zmeniť nevyhovujúci politický systém, obmedzujúci slobodu a demokratické práva občanov. Je smutné, že ešte dnes sa nájdu v Rusku médiá, ktoré sa pridržiavajú lživej verzie spred päťdesiatich rokov. Na druhej strane sa žiada zdôrazniť, že existujú v Rusku novinári, nezatajujúci pravdu o okupácii Československa.

Na summite 12. júna 2018 na singapurskom ostrove Sentosa podpísali americký prezident Donald Trump a najvyšší severokórejský predstaviteľ Kim Čong-un dohodu, ktorú zhodne označovali za historickú. Odvtedy sa Spojené štáty sústredili na tretí bod dohody: záväzok pracovať na denuklerizácii Kórejského polostrova. Pchjongjang sa začal venovať prvým dvom bodom dokumentu, ktorý sľubuje nadviazanie nových vzťahov a „budovanie trvalého a stabilného mierového režimu.“ Oficiálne média Severnej Kórey opakovane zdôrazňovali, že „vyhlásenie o ukončení vojny je úloha, ktorú nemožno odložiť.“ V tom sa Pchjongjang nezhoduje s USA, ktoré sa prioritne snažia o vylúčenie jadrových zbraní. Severná Kórea za to kritizovala Washington; skeptici tvrdia, že jej správanie je typické pre režim, ktorému ide iba o naťahovanie rozhovorov a získanie ústupkov.

Riaditeľ ruského programu moskovská centra Nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov po oslavách jubilea 21. augusta 1968 pripomenul v tomto kontexte výsledky prieskumu sociologického Centra Levada v Moskve, podľa ktorého 46 % oslovených nevedelo čo sa stalo v Česko-Slovensku pred päťdesiatimi rokmi. Tí, ktorí počuli o „Pražskej jari“, ospravedlňovali inváziu sprisahaním vnútornej tzv. piatej kolóny (23%) a konšpiráciou Západu (21%). Celkovo 44 % súhlasilo s konšpiratívnym vysvetlením túžby československého ľudu po slobode a demokracii. Počet tých, ktorí verili, že „Pražská jar“ bola vzburou proti režimu nanútenému Sovietskym zväzom, klesol za posledných desať rokov z 31 na 18 %. Skutočnú historickú pravdu o roku 1968 v Česko-Slovensku akceptovala v Rusku iba absolútna menšina !

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan uvalil domáce väzenie na amerického pastora Andrewa Brunsona na základe obvinenia zo špionáže a odmietol žiadosť amerického prezidenta Donalda Trumpa o jeho prepustenie do Spojených štátov. USA reagovali zavedením tvrdých colných taríf na turecký vývoz a uvalili tiež sankcie aj na dvoch tureckých ministrov a obvinili ich z porušovanie ľudských práv. Trumpove kroky podnietili prezidenta Erdoğana, ktorý na verejnom zhromaždení vyhlásil, že ekonomika krajiny bola ohrozená „prostredníctvom sankcií, zahraničnej meny, úrokových sadzieb a inflácie.“ Nazval to „pokusom o ekonomický prevrat“ a prisľúbil, že Turecko bude na to reagovať. Investície a trh pocítili oslabenie, verejnosť začína reptať a turecká líra rýchlo stráca hodnotu.