Autor Igor Cibula

Víťazstvo Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách nie je až takým prekvapením, aké sa javilo v prognózach pred prvým kolom volieb, keď prieskumné agentúry avizovali čísla jej volebných preferencií nad úrovňou 50 %. Už vtedy stačilo spočítať výsledky februárového prieskumu agentúry AKO, ktorá vykazovala preferencie opozičných subjektov – bez Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – číslom 52,6 %. Ak do toho zakalkulujeme fakt prehlbujúcej sa nespokojnosti s defektnými javmi vládnutia koalície pod vedením strany Smer-SD, potom za Čaputovej úspechom netreba hľadať konšpiratívne elementy a subjekty zo zahraničia, ale predovšetkým nespokojnosť občanov so všadeprítomnou korupciou, klientelizmom vládnucich elít, partokraciou fungujúcou už od čias Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. V prospech Zuzany Čaputovej pôsobili nielen manipulujúce médiá tzv. hlavného prúdu naklonené opozícii, ale aj politicky neuvážený postup predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ktorý svoj osobný záujem nadradil nad potreby spoločnosti.

Špekulácie o predčasných parlamentných voľbách na Slovensku vyprchali skôr ako príslovečná „búrka v pohári vody“. Iba niektorí povrchní analytici a senzácie chtiví politickí komentátori rozvíjali hypotetické kombinácie siločiar na slovenskej politickej scéne, ktorá síce vrie už vyše roka, ale „bublanie“ nespokojnosti vo vládnej koalícii ešte nedosiahlo limit skutočnej vládnej krízy, aký sme zažili pred rokom, keď Roberta Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini. Začiatočník vo vysokej politike Andrej Danko – ktorý sa sám pri niektorých príležitostiach deklaroval v pozícii „nováčika“, závistlivo poškuľujúceho po politických programoch Viktora Orbána či Jaroslawa Kaczynského – „zašermoval“ svojim koaličným partnerom pred očami výhražným varovaním o predčasných voľbách, hoci mu mohli sotva uveriť, keď jeho Slovenská národná strana vo volebných prieskumoch „živorí“ na úrovni najnižších preferencií – 7,5 % – odkedy sa v roku 2016 vrátila do parlamentu.

Už výsledky prvého kola prezidentských volieb dali za pravdu ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavovi Lajčákovi, ktorý odmietol ponuku predsedu strany Smer-SD, aby kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako sa pustil do boja za tzv. Marrakéšsky pakt, uvedomoval si reálny pomer politických síl v slovenskej spoločnosti, rozdelenej na niekoľko politických táborov, vzdialených od seba na míle v názoroch na kardinálne politické otázky súčasnosti. Lajčákov odmietavý postoj svedčil o tom, že jeho hodnotová orientácia nie je totožná so smerovaním myslenia mnohých voličov najväčšej parlamentnej strany a nebol ochotný oportunisticky sa prispôsobovať konzervatívnemu a nacionálne založenému jadru jej elektorátu. Okrem toho predpokladal, že opozícia využije prezidentské voľby na akési prvé kolo „zúčtovania“ s vládnutím Smer-u a tzv. nesystémové politické sily – predstavované Štefanom Harabínom a Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko – ovplyvnia jednoduchých voličov do tej miery, že Lajčák nedokáže väčšinu spoločnosti nakloniť vo svoj prospech tak, aby mohol získať funkciu prezidenta.

Hoci niektorí politickí analytici a komentátori „splietajú dve-na tri“ – aby „vylepšili“ v očiach voličov svojho favorizovaného prezidentského kandidáta či kandidátku – väčšina váži slová temer na „lekárnických vážkach“, aby sa nepomýlili vo svojich vyjadreniach, ktoré by ich mohli diskvalifikovať, keby potom výsledky prezidentských volieb nezodpovedali ich predvolebným hodnoteniam kandidátov. Podaktorí z expertov však neodolali „pokušeniu“ a zapojili sa do procesu manipulácie s občanmi, aby ich naklonili svojmu preferovanému kandidátovi. Ale všetci inteligentnejší ľudia vedia, že tu nejde len o to, kto bude zvolený za prezidenta republiky, ale že prezidentské voľby sú predkolom parlamentných volieb, v ktorých by sa malo na budúci rok rozhodovať o tom, aký bude pomer politických síl v novozvolenej Národnej rade Slovenskej republiky. Ide totiž o to, že víťaz prezidentského súboja svojou stranícko-politickou orientáciou naznačí, aký bude budúci vnútropolitický vývoj na Slovensku, aké zmeny spoločenskej situácie možno očakávať – a bude „lakmusovým papierikom“, signalizujúcim smerovanie zmien, ktoré voľby v demokracii vždy prinášajú.

Mená troch kandidátov sú predmetom špekulácií analytikov o tom, kto sa dostane do druhého kola prezidentských volieb, resp. kto z týchto troch má najväčšiu šancu zvíťaziť v druhom kole. Keď koncom minulého týždňa začali prieskumné agentúry „chrliť dych vyrážajúce“ preferencie Zuzany Čaputovej, podaktorým sa na chvíľu zdalo, že už má táto občianska aktivistka a opozičnými médiami čerstvo „puncovaná“ politička víťazstvo „v hrsti“, ale potom sa aj jej najfanatickejší prívrženci „zháčili“, lebo si uvedomili, že pochybnosti vyvolávajúce čísla sú vlastne viac súčasťou scenára manipulácie verejnej mienky, než reálny obraz jej skutočného postavenia v rebríčku popularity medzi potenciálnymi voličmi. Triezvo uvažujúci politológovia síce pripustili, že kandidátka vďaka efektu „snehovej gule“ upútala pozornosť voličov, ktorí si až do nedávna neuvedomovali ani význam prezidentských volieb – ani sľuby prezidentských kandidátov, ale práve preto im pripomenuli skúsenosti z minulosti, keď prieskumami favorizovaní prezidentskí kandidáti nedosiahli svoju najvyššiu métu, hoci im to prieskumy predpovedali.