Autor Igor Cibula

Prezidentka Zuzana Čaputová sa hneď po svojom zvolení zmieňovala o prekreslení politickej mapy Slovenska, čo uvádzala v súvislosti so vznikom nových politických strán, ktoré by mohli ovplyvniť aj pozície tzv. starých opozičných štruktúr. Nepáčilo sa to samozvanému vodcovi opozície – predsedovi strany Sloboda a Solidarita Richardovi Sulíkovi, už dávno posadnutého utkvelou predstavou, že ak sa opozícii podarí zvíťaziť v parlamentných voľbách na budúci rok, tak on sa stane predsedom novej vlády. Sulíkova politická fantázia sa opierala o čísla volebných preferencií z minulosti, keď na čele opozície s najvyššími percentami kraľovala SaS. Čaputovej prognóza budúceho vývoja na Slovensku vychádzala z úvahy, že v prieskumoch sa do popredia dostala jej „rodná strana“ Progresívne Slovensko s nepatrným „príveskom“ Spolu – občianska demokracia na čele s Miroslavom Beblavým a prezident Andrej Kiska zároveň avizoval založenie vlastnej strany, do ktorej niektorí vkladajú svoje politické nádeje. Samotný Richard Sulík a iní vodcovia z tábora tzv. starých opozičných štruktúr však straníckymi ambíciami prezidenta republiky nadšení nie sú. Realisticky si uvedomujú, že Kiskova strana významnou mierou „odkrojí z ich voličského koláča“ a tým im ubudne poslaneckých kresiel v Národnej rade Slovenskej republiky.

Napriek relatívne stabilnej voličskej základni najsilnejšia vládna a parlamentná strana Smer-SD už na jeseň minulého roku bola v stave vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia navonok nepriznávali. Jedným z príznakov tejto krízy bol fakt, že sa jej nedarilo nájsť vhodného kandidáta na prezidentský úrad, hoci na túto funkciu predseda strany Robert Fico opakovane nahováral ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Už rok predtým – po župných voľbách v novembri 2017 – boli jasné varovné signály, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Utrpela vážne straty, avšak namiesto kritickej sebareflexie vtedy ešte premiér Fico naordinoval strane konfrontačnú komunikačnú doktrínu a opatrné kritické pripomienky zvnútra strany bral na ľahkú váhu. Kedysi pragmatický realista a triezvy politik Robert Fico nedokázal urobiť poriadok na palube svojej straníckej lode a ponechal ju napospas bludným prúdom korporátnych parazitov, kormidlujúcich Smer-SD do plytkých vôd lacného populizmu a k úskaliam, na ktorých stroskotali už predtým Mečiarovo HZDS a Dzurindova SDKÚ.

Nedávne prieskumy volebných preferencií inšpirovali analytikov a komentátorov k špekulatívnym úvahám o tom, aká bude nová vláda Slovenskej republiky po voľbách, ktoré by mali byť asi o desať mesiacov. V politike je to síce pomerne dlhá doba, ale napriek tomu zo súčasného stavu spoločnosti a charakteristických trendov jej vývoja možno usudzovať, že jej zloženie nebude kopírovať súčasnú vládnu koalíciu. Už teraz niektorých z budúcej mnohopočetnej vládnej koalície „pobolieva hlava“, pretože sa strácajú ich ilúzie o pozícii premiéra (SaS) – alebo si začínajú uvedomovať, aké neľahké bude vládnuť s niektorými koaličnými partnermi, bez ktorých novú vládu nemožno „poskladať.“ Okrem toho situáciu opozičným politikom svojím spôsobom „skomplikoval“ prezident Andrej Kiska, odhodlaný založiť politickú stranu s ašpiráciou uchádzať sa o post predsedu vlády.

Nemusíte sa zhodovať s názormi bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ale jeho nedávne vyjadrenie k zámeru prezidenta Andreja Kisku založiť si vlastnú politickú stranu si zaslúži pozornosť. Expremiér si v tejto súvislosti položil otázku: „Ak nemal povolenie, guráž a kapacitu uchádzať sa o druhý prezidentský mandát, ako bude mať kapacitu, guráž, odvahu, spôsobilosť viesť novú politickú stranu? Tomuto protirečeniu nedokážem porozumieť.“ S Dzurindovým pochybovačným vyjadrením v podstate korešponduje charakteristika opozičného denníka „N“, ktorý podotkol, že Kiska „skúša disciplínu, v ktorej je nováčikom.“ S nie príliš veľkou dôverou a dokonca i s neskrývaným dešpektom sa ku Kiskovým schopnostiam ako politika vyjadrovali aj iní, ktorí vybadali, že hlava štátu bola odkázaná na „barličky“ od svojich poradcov a považovali ho za „politicky negramotného prezidenta.“