Autor Igor Cibula

„Hybridná“ vojna medzi najsilnejšou vládnou stranou a opozíciou sa stupňuje, pričom opozícii naklonené médiá systematicky „prilievajú benzín do ohňa“ tým, že publikujú stále ďalšie a ďalšie odhalenia z komunikácie trestne stíhaného Mariana Kočnera s jeho „volavkou“ Alenou Zsuzsovou. Za propagandistickou manipuláciou možno zreteľne cítiť ruku režiséra, ktorý pôsobí pod taktovkou opozičných politikov. Zatiaľ nemožno jednoznačne predvídať vplyv tejto kampane na verejnú mienku, ale strana Smer-SD je v defenzíve, aj keď sa to ešte neprejavilo na jej volebných preferenciách. Zdá sa, že opozičným politikom sa už „zatočila hlava“ z vidiny víťazstva v blížiacich sa parlamentných voľbách, hoci triezvejší analytici „tušia“, že vo voľbách poslancov Národnej rady SR vo februári 2020 môže nastať „pat.“ Dokonca aj bývalí tzv. starí politici sú zdržanlivejší vo svojich hodnoteniach aktuálnej situácie, pretože okrem iného im to navráva ich vlastná skúsenosť i história.

Do parlamentných volieb na Slovensku chýba prakticky už iba šesť mesiacov a pár týždňov a v kruhoch tzv. demokratickej opozície spriadajú plány, ako prevezmú moc a začnú realizovať svoje abstraktné volebné programy. Viac než svoju hodnotovú orientáciu a programové ciele však opoziční politici prezentujú verejnosti nezhody a nepripravenosť na koaličnú spoluprácu pomerne rôznorodých politických subjektov, ktoré by mali v prípade volebného víťazstva vo februári 2020 zostaviť novú vládu. Občania, nespokojní so súčasnou exekutívou a spoločenskými defektmi, sú svedkami rivality lídrov opozície i nastoľovania tém, ktoré sa väčšine voličov javia ako okrajové a v dnešnej situácii nie najdôležitejšie. Už ani opozícii naklonené médiá nie sú v stave bez výhrad tolerovať prístup opozičných lídrov, ktorí svoju programovú agendu zúžili na čierno-bielu škandalizáciu strany Smer-SD a schematickú kritiku koalície, vládnucej Slovensku od volieb v roku 2016.

Kauza Mariana Kočnera a ďalšie s tým súvisiace odhalenia, ktoré budú bezpochyby nasledovať, stanú sa hlavným dynamizujúcim elementom predvolebnej kampane, už teraz naberajúcej dych a stupňujúcej napätie v spoločnosti. Pre opozíciu prichádza vhod, pretože sa nebude musieť tak namáhať s presviedčaním o prioritách svojho volebného programu a argumentovať, prečo vládnu koalíciu pod vedením strany Smer-SD je potrebné vystriedať inak zloženou koaličnou zostavou, nepoškvrnenou pochybnými prepojeniami na postavy, blízke súčasnej exekutíve. Robert Fico sa síce bude brániť, že Marian Kočner nezačínal svoje pochybnú „podnikateľskú“ aktivitu za jeho vlády, ale tým sotva vyvráti fakt, že Kočnerova kariéra zákulisného manipulátora a arogantného špekulanta vyvrcholila do obludných rozmeroch práve v posledných 4-5 rokoch. Elita Smer-u ignorovala protispoločenské aktivity štruktúr, ktoré viac-menej bez zábran parazitovali na privilegizovaných vzťahoch s najsilnejšou parlamentnou politickou stranou.

Ak pozornejšie sledujeme verejné vyjadrenia predstaviteľov slovenskej opozície – ktorá sa už dlho chystá prevziať moc od strany Smer-SD – tak s výnimkou niekoľkých opozičných politikov nenájdeme tam výraznejšie osobnosti s kvalitami hodnými pre adeptov na vládnutie po parlamentných voľbách na budúci rok. Ani novinári a komentátori naklonení opozícii nedokážu bez zahryznutia do jazyka povedať alebo napísať pozitívnejšie hodnotenie tých, ktorí ašpirujú na miesta v budúcej vláde. Zdá sa, ako keby sa Slovensko ocitlo situácii, keď stojí pred dilemou, ako „nevkročiť z blata do kaluže.“ Politici – z vládneho i opozičného tábora – sa pokúšajú hádať, aké sú priority slovenského voliča, pričom „uväznení v bubline“ svojich ambícií vymýšľajú problémy a recepty na ich riešenie, o ktorých si myslia, že môžu pritiahnuť sympatie potenciálnych voličov. Na tento prístup k realite predvolebných pomerov na Slovensku možno použiť charakteristiku, ktorú v súvislosti s kabinetom Borisa Johnsona vo Veľkej Británii uviedol komentátor denníka The Guardian – Jonathan Freedland: „Zdá sa byť tímom, zostaveným skôr na volebnú kampaň, než na vládnutie krajine.“

V poslednom období pribúdajú na slovenskej politickej scéne rýchlo kvasení politici, ktorí sa pasujú za „politikov novej generácie“ a presviedčajú potenciálnych voličov, že oni „spasia“ Slovensko pred pliagou korupcie, partokracie a klientelizmu. O jednom takom „kvázipolitikovi“ – ašpirujúcom na post premiéra – napísali médiá tzv. hlavného prúdu, že aj keď má malé skúsenosti s politikou, jeho prednosťou je to, že nie je zaťažený ničím z minulosti. Nuž žiada sa konštatovať, že je to veľmi biedna kvalifikácia na post predsedu vlády Slovenskej republiky. Občania, ktorí dajú vo voľbách hlas politickej strane nominujúcej premiéra takýchto kvalít, vystavujú tým sebe nie príliš lichotivé vysvedčenie o svojom politickom úsudku a schopnosti rozumieť zložitostiam politiky. V tejto súvislosti je azda užitočné uviesť pre všetkých politických analfabetov pár mien významných európskych politikov a ich vek, kedy sa dostali na najvyšší post v štáte: premiéra – či prezidenta.

Na Slovensku sa objavil po Radoslavovi Procházkovi, Richardovi Sulíkovi a Andrejovi Kiskovi ďalší politik, ktorý verejne deklaroval, že si po parlamentných voľbách trúfa prevziať post predsedu vlády, ak jeho politický subjekt získa aspoň toľko hlasov, ako to ukazujú doterajšie prieskumy voličských preferencií. Pokiaľ ide o Radoslava Procházku, jeho politická kariéra sa skončila bez toho, aby sa stal premiérom. Aj sny Richarda Sulíka o premiérskom poste zostali iba v ríši fantázie. Preferencie vznikajúcej strany bývalého prezidenta signalizujú, že ani Andrej Kiska nemá šancu, aby prevzal funkciu, ktorú teraz zastáva Peter Pellegrini. Osudy menovaných neodradili však lídra koalície Progresívne Slovensko/Spolu Michala Trubana, aby s predstihom avizoval svoju ambíciu stať sa premiérom a presadiť sa v politike rovnako úspešne, ako sa mu to darilo v podnikateľskom prostredí.