Autor Igor Cibula

Už tretí rok sme svedkami obchodnej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou, ktorú rozpútal americký prezident Donald Trump. V tejto súvislosti sa však čoraz častejšie objavujú znepokojujúce úvahy o tom, že by vzťah medzi USA a Čínou mohol vyústiť do vojnového konfliktu. Pred dvoma rokmi vyšla kniha profesora Harvardskej univerzity Grahama Allisona, kde autor na príkladoch vývoja z histórie starovekého Grécka predpokladá konfrontáciu medzi USA a Čínou. Odvoláva sa na viaceré analógie z dejín a aktuálny stav vzťahov oboch veľmocí považuje za dôkaz predpovede, že nebude jednoduché sa vyhnúť ozbrojenému konfliktu medzi týmito dvomi krajinami. Viacerí analytici sa zhodli v názore, že ak sa chcú Američania vojne s Čínou vyhnúť, musia skorigovať záväzky, ktoré dali Tchajwanu, Južnej Kórei, Filipínam a Japonsku – a vojensky sa stiahnuť z Ázie.

Európa – na rozdiel od Spojených štátov – nie je v konflikte s Ruskom. Predsa však medzi nimi existuje vzájomné nepochopenie, časom vedúce k odcudzeniu, ktoré ovplyvňuje niekoľko dôvodov. Predtým boli vzťahy medzi Európskou úniou a Ruskom založené na myšlienke, ktorá vznikla už v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, že Rusko sa „modernizuje“ a mení sa na „normálnu krajinu“ – Rusko sa tak bude „podobať na zvyšok Európy“. Teraz je táto predstava minulosťou, rovnako ako aj myšlienka, že Rusko bude pevne spojené s EÚ, a to bez toho, aby prevzalo jej inštitúcie. Ukrajinská kríza nielenže rozdelila Európu od Ruska, ale tiež podnietila Rusko, aby sa obrátilo do seba. To znamená, že Rusko sa dnes nevníma ako východná hranica Európy, ale ako veľký nezávislý geopolitický aktér v globálnom meradle. Rusko – aj keď z kultúrneho hľadiska zostalo európskym – nie je z politického hľadiska ani „ázijské“ ani „euroázijské.“ Rusko je Rusko.

Zástupca riaditeľa sociologického Centra Levada Denis Volkov a programový manažér ruskej vnútornej politiky a politických inštitúcií v moskovskom centre nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov sa pokúsili o vedeckú štúdiu, v ktorej analyzujú názory na tému: „Kto bude vládnuť Rusku po roku 2024.“ Podľa ich záverov hlavným záujmom ruského establišmentu v období rokov 2018 – 2424 nie je modernizácia krajiny, ale hladký a bezpečný prenos moci politických, riadiacich a podnikateľských elít. To znamená, že prípadné zmeny nebudú mať vplyv na politické základy systému – centralizované a štátne orientované, autoritárske a vysoko personalizované. Možnosť Putinovho odchodu závisí od toho, či v najbližších štyroch a pol rokoch bude možné nájsť tranzitný režim, ktorý bude pre neho osobne bezpečný, ako aj pre základné piliere režimu. Tranzit nevyhnutne neznamená Putinov odchod alebo „prechod k demokracii“. Autori sa domnievajú, že súčasný ruský politický režim vyjadril svoju identitu: konzervatívnymi hodnotami, cárskym povedomím, militarizáciou, anti-západníctvom, mytologickými predstavami o histórii a spomienkami na Veľkú vlasteneckú vojnu ako na hlavný tmel národa a metódu legitimizácie moci (podľa spoločenských štúdií je to jediná udalosť, ktorá zjednocuje národ); používa ju aj Putin na udržiavanie svojho imidžu dediča víťazstva vo vojne s Nemeckom.

Na diskusnom fóre 16. zasadnutia Valdajského klubu v Soči ruský prezident Vladimír Putin zaujal účastníkov tohto podujatia oznámením, že Rusko pomôže Číne pri vytváraní výstražného systému proti raketovým útokom. Zatiaľ takýmito systémami disponujú iba dve krajiny na svete – Rusko a Spojené štáty. Putin zdôraznil, že systém radikálne zvýši obrannú schopnosť Číny, pričom odborníci upozornili, že na prezentáciu tohto oznámenia nevyužil tribúnu ruského parlamentu, ale medzinárodné fórum, kde Kremeľ obvykle prezentuje iniciatívy, ktorým pripisuje zásadný význam a tomu zodpovedajúcu publicitu globálneho rozsahu. Šéf Kremľa tak naznačil geostrategický význam zblíženia medzi Ruskom a Čínou a zároveň vyslal signál Západu, že by nemal „premeškať“ príležitosť, keď je ešte možné partnersky vyjednávať s Ruskom.

V utorok 1. októbra 2019 oslavuje Čína 70. výročie založenia Čínskej ľudovej republiky. Peking predvedie svoje rastúce bohatstvo, technologickú zdatnosť, vojenskú moc a diplomatický vplyv veľkolepým sprievodom. V posledných niekoľkých storočiach táto krajina nikdy nevyzerala taká silná ako je dnes, čo je dôsledkom štyridsaťročného hospodárskeho rozmachu, ktorý vyvolala reforma voľného trhu a politika otvorenosti, ktoré inicioval vodca Teng Siao-pching. Za uplynulých 40 rokov bola Čína svedkom niečoho ako je ekonomický zázrak. Jej hrubý domáci produkt na obyvateľa sa zvýšil z 200 $ v roku 1979 – keď 80% Číňanov vo vidieckych oblastiach žilo v absolútnej chudobe – na úroveň približne 10 000 $ v minulom roku. Koncom roka 2010 Čína predbehla Japonsko ako druhá najväčšia ekonomika sveta a v roku 2017 sa podľa OSN dostala na 75. miesto na svete z hľadiska priemerného HDP na obyvateľa. Vzrástla tiež priemerná dĺžka života: zo 66 rokov v roku 1979 na 76 v roku 2016. V niektorých sektoroch ekonomiky – napríklad v exporte, objeme devízových rezerv, používaní mobilných telefónov a internetu i v predaji automobilov – Čína patrí v súčasnosti medzi svetovú špičku; a v poslednom desaťročí sa stala hlavným motorom globálneho ekonomického rastu.

Americký internetový portál Breaking Defense citoval predstaviteľa Pentagonu, že „NATO nie je pripravené odraziť útoky rojov malých bezpilotných lietadiel a rakiet krátkeho dosahu, ako sú tie, ktoré zasiahli ropné zariadenia Saudskej Arábie.“ Expert amerického ministerstva obrany John Rood poukázal na typ útokov, ktoré Rusko začalo na Ukrajine a Irán v Saudskej Arábii začiatkom tohto mesiaca. Na stretnutí Centra pre analýzu európskej politiky vo Washingtone uviedol, že hrozby, ktoré tieto zbrane a taktiky vyvolali, sa vyvinuli rýchlejšie ako schopnosť NATO vytvoriť protiraketovú obranu a radarové systémy na detekciu menších a rýchlejšie sa pohybujúcich objektov. Uvádzaný internetový portál podotýka, že útok, ktorý zasiahol 17 rôznych cieľov v dobre stráženom zariadení, kritickom pre saudský ropný priemysel, šokoval svet a prinútil administratívu prezidenta Donalda Trumpa, aby vyslala stovky vojakov a ďalšie prostriedky protivzdušnej obrany do Saudskej Arábie, ktorá už kúpila za stovky miliárd dolárov moderné americké vojenské systémy v priebehu posledných rokov.