Autor Igor Cibula

Aktérov slovenskej politickej scény sužuje nervozita a neistota. Správanie opozičných politikov i predstaviteľov vládnej koalície v posledných týždňoch svedčí o tom, že jedni ani druhí nie sú si istí tým, ako dopadnú voľby do Národnej rady SR 29. februára 2020. Až tri opozičné strany sa ocitli v pásme neistoty a minimálne jedna z nich „korčuľuje“ na hrane politického „bytia-nebytia“, pričom svojho času ašpirovala na pozíciu vodcu opozície. Vo vládnom tábore sa zatvárajú dvere budúceho parlamentu pred stranou Bélu Bugára a predseda Slovenskej národnej strany sa snaží ťarbavou a neohrabanou ekvilibristikou zabrániť tomu, aby jeho partaj neuviazla v „bahne“ politickej bezvýznamnosti. Robert Fico prejavil svoju neistotu tiež tým, že ako „záchranné koleso“ pred preradením strany Smer-SD do opozičných lavíc chce použiť dokonca aj zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií, ktorí vzišiel z politickej „dielne“ SNS.

Na Slovensku nie sme po prvýkrát svedkami toho, ako zakladateľ veľkej politickej strany vedie túto stranu k zániku, aby ju nakoniec pochoval – spolu s ilúziami tých, ktorí zakladateľovi verili a považovali ho za veľkého vodcu. Najprv sa to podarilo Vladimírovi Mečiarovi, ktorý sa „vyšvihol“ na vlnách patriotických ilúzií až kým nestroskotal na svojom populistickom avanturizme a doviedol HZDS ku krachu. Podobne si počínal Mikuláš Dzurinda napĺňajúci voličov „napravo od stredu“ ilúziami o spravodlivej „trhovej demokracii,“ teda štáte, kde všetko sa deje podľa zákonov a v zhode s ústavou – i keď podaktorým sa dostáva všetkého viac ako väčšine ostatných. V súčasnosti sledujeme, ako Richard Sulík – zakladateľ strany Sloboda a Solidaritu „pochováva“ tento politický subjekt, ktorý kedysi ašpiroval na vedenie pravicovej opozície, ba dokonca jedného času „trónil“ v tabuľkách volebných preferencií na čelných pozíciách.

S blížiacim sa termínom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky rastie nervozita a neistota politikov, ktorí ju prejavujú nielen neuváženými vyhláseniami, ale aj lacnými populistickými návrhmi riešení, aby si naklonili voličov na svoju stranu. K Ficovym a Dankovym sociálnym balíčkom pridal Andrej Kiska billboardový sľub: „K lekárovi bez zbytočného čakania“ a Veronika Remišová na billboarde sľúbila: „Vezmeme podvodníkom nelegálny majetok.“ Dvojkoalícia progresívne Slovensko/Spolu sa rozhodla tromfnúť svojich budúcich koaličných partnerov z opozície návrhom na zriadenie inštitútu verejných prešetrovacích komisií, ktoré by mali dohliadať na vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní. Ešte pred touto iniciatívou schválili v parlamente poslanci strán Smer-SD, SNS Ľudová strana naše Slovensko novelu zákona o volebnej kampani, zakazujúcu zverejňovať výsledky prieskumov volebných preferencií období 50 dní pred voľbami.

Nechcem sa zaoberať konšpiracionistickou mytológiou novembra 1989, ale pokúsiť sa zhrnúť niektoré fakty a súvislosti, ktoré sa týkajú vývoja predtým, čo nasledovalo na Slovensku po 17. novembri 1989. Pripúšťam, že udalosti tohto obdobia sa môžu odlišne javiť bývalým disidentom a tým, ktorí aktívne čelili komunistickému režimu – a inak ich môžu interpretovať tí, ktorí majú k uvedeným udalostiam odstup z rozličných príčin. Sám som bol aktérom niektorých dejov alebo ich bezprostredný pozorovateľ. Pri mojej analýze situácie sa opieram o svedectvá iných angažovaných osôb, archívne záznamy a tiež výpovede historikov, ktorí sa úprimne snažia poskytnúť výklad udalostí, ústiacich do vývoja spojeného z Novembrom 1989.

Vnútropolitické udalosti posledných týždňov potvrdzujú neistú mocenskú pozíciu premiéra Petra Pellegriniho v materskej strane Smer-SD. Najvypuklejšie sa to prejavilo pred pár dňami, keď mala ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská predložiť do parlamentu zákon o reforme zdravotníctva – tzv. stratifikácii nemocníc, ale napriek Pellegriniho podpore sa tak nestalo, pretože ho tesne pred predložením na rokovanie Národnej rady SR stopol predseda strany Smer-SD Robert Fico. Argumentoval tým, že návrh zákona nemá podporu poslancov jeho strany, SNS, Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko a hnutia Sme rodina. Realita je však taká, že keby mal Fico záujem reformu podporiť, tak poslanci Smer-u za projekt reformy zdravotníctva zahlasujú. Zásadná odlišnosť postoja Roberta Fica od názorov premiéra Pellegriniho v tejto otázke nie je jediným príkladom, ako sa pozície oboch politikov rozchádzajú. Diferencie medzi nimi sa nedávno prejavili aj vo vzťahu k osobe podpredsedu Národnej rady SR Martina Glváča i v názore na zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií 50 dní pred voľbami. V takomto kontexte treba chápať tiež nenáležité vyjadrovanie predsedu Národnej rady SR Andreja Danka na adresu Pellegriniho, ktorý mu už dávnejšie „leží v žalúdku“ – čo potvrdil aj svojou kritikou, že sa mu nepozdávajú premiérové slová, že by si vedel predstaviť vládnuť s Kiskom: „To bolo napľutie do tváre voličov Roberta Fica.“