Autor Igor Cibula

Možno iba súhlasiť so slovami prezidentky republiky Zuzany Čaputovej, že „žiadna iná vláda na Slovensku nenastupovala do tak zložitej situácie“, v akej začne teraz úradovať kabinet Igora Matoviča. Guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír charakterizoval súčasné pomery a naše ekonomické vyhliadky slovami: „Myslel som si, že najhoršie sme už zažili pri vzniku eurovalu, ale to, čo zažívame dnes, je ako z filmu.“ Slovenské automobilky avizovali výrobné prestávky – údajne kvôli karanténe – ale skutočnosť je oveľa drsnejšia: automobilky v Európe prerušujú výrobu, pretože globálna ekonomika sa rúti do recesie. Najpesimistickejšie odhady veštia medziročný pokles ekonomiky Slovenska až o 10 %, pričom aj ekonomický stratég novej vlády Richard Sulík pripúšťa, že zamýšľané opatrenia môžu iba „aspoň časť z tohto úpadku odchytiť.“ Ani virológovia a epidemiologickí experti nepredpokladajú, že pandémia sa čoskoro bez následkov „vytratí“ a akútne ohrozenie zdravia a životov sa pominie.

Slovná mediálna vojny medzi budúcim premiérom Igorom Matovičom a zaťatým uchádzačom o post ministra financií v budúcej vláde Slovenskej republiky sa skončila podľa príslovia, aby „koza zostala celá a vlk sýty.“ Ale autorite oboch aktérov sporu neprospelo, že svoje protichodné záujmy prezentovali verejne a médiá využívali na to, aby si presadili svoje. Mediálne vydieranie koaličného partnera je prejav mizernej politickej kultúry a neveští žiaden optimizmus, pokiaľ ide o budúce vzťahy koaličných partnerov, ktorí by mali na Slovensku štyri roky spoločne vládnuť a posúvať krajinu k pozitívnemu vývoju. Predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík potvrdil svoju povesť egoistického karieristu a budúci premiér Igor Matovič nezostal nič dlžen svojej charakteristike mediálneho intrigána, ktorému sociálne siete slúžia hlavne ako nástroj manipulácie a politického nátlaku.

Už sa začína hovoriť o konkrétnych tvárach vlády Igora Matoviča, ale aj o tom, čo môže problematizovať fungovanie novej vládnej koalície a tiež sklamať tých, ktorí jej vo voľbách prejavili dôveru. Pozornosť sa upriamuje predovšetkým na fakt, že jadrom novej exekutívy sa javí tandem populistických subjektov – strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a politického hnutia Sme rodina. Ako sa zdá, médiá väčšiu pozornosť venovali životopisu predsedu hnutia Sme rodina Borisa Kollára a jeho „utopickému“ projektu postaviť 25 000 nájomných bytov ročne, než závažnejším témam, súvisiacim s programovým profilom budúcej vlády. Z viacerých komentárov médií tzv. hlavného prúdu cítiť sklamanie, že sa do parlamentu nedostali predstavitelia dvoj-koalície Progresívne Slovensko/Spolu. V podobnom tóne sa píše o tom, ako mizerne obstála vo voľbách strana Za ľudí, ktorej predseda Andrej Kiska dúfal, že sa mu ujde aspoň post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky – keď mu voliči nedopriali naplnenie jeho premiérskych ambícií.

Keď premýšľate nad čerstvými výsledkami tohtoročných parlamentných volieb na Slovensku tak si spomeňte na slová, ktoré použil v roku 1922 známy americký komentátor a politológ Walter Lippman z Platónovej Ústavy, že „stretnutie rozumu a politiky skončilo ústupom rozumu.“ Lippman už vtedy dávno konštatoval, že „použitie rozumu pri politických témach je iba na samotnom začiatku. Naše racionálne idey v politike sú stále ešte nadnesené, ochudobnené svojou všeobecnosťou, príliš abstraktné a nedokonalé pre praktické poznanie.“ Lippmannov pohľad je inšpiratívny aj teraz – temer po 100 rokoch – keď uvažujeme nad tým, čo nám priniesli tohtoročné parlamentné voľby, aký vývoj Slovensko čaká a či naše očakávania nie sú už dnes deformované propagandou plytko uvažujúcich politikov, bez ohľadu na zafarbenie ich politických tričiek a pragmatickou ihlou šité volebné programy.

V súvislosti so špekuláciami o budúcej vláde Slovenskej republiky – ktorá vznikne po parlamentných voľbách 29. februára 2020 – komentátori a analytici pri predbežnom hodnotení programových dokumentov súčasnej opozície konštatovali, že otázna je realizovateľnosť niektorých deklarovaných predsavzatí. Pochybnosti sa týkajú predovšetkým riešení a projektov, ktoré predpokladajú rozsiahle investície. Odborníkom nestačí populistické vysvetlenie, že peniaze sa nájdu, ak sa potlačí korupcia a nebude sa kradnúť. Takýto zjednodušený prístup k otázke budúcich zdrojov na uskutočnenie gigantických predsavzatí ignoruje fakt, že na splnenie predvolebných sľubov štát potrebuje viac, než sú len prostriedky, získané systémovými opatreniami proti korupcii a nezákonnému obohacovaniu. Okrem toho situáciu v najbližšom období bude komplikovať skutočnosť, že globálna ekonomika sa ocitla už na prahu recesie a epidémia koronavírusu, ako aj iné okolnosti neveštia pre svetové hospodárstvo optimistickú fázu ekonomického cyklu.

Predbežné čísla volebných preferencií zreteľne naznačujú, aké bude stranícke zloženie vlády, ktorá po parlamentných voľbách vystrieda kabinet Petra Pellegriniho. Už ani nie sú pochybnosti o tom, že hegemónom budúcej vládnej koalície sa stane opozičný subjekt – Hnutie obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Premiérom sa stane Igor Matovič, aj keď ešte pred nedávnom zapochyboval o sebe kvôli svojej angličtine, ako keby znalosť tohto jazyka bola určujúcim kritériom pre vykonávanie funkcie predsedu vlády. Iné personálne riešenie by však mohlo byť už v zárodku zdrojom vzťahových problémov medzi šéfom najsilnejšej vládnej strany a premiérom – ak by Matovič tento post prenechal inému politikovi v submisívnom postavení. Všetky ostatné špekulácie o tom, že by namiesto Matoviča kormidloval vládu niekto iný, zrkadlia nepochopenie fungovania mocenských mechanizmov, ktoré sú v procese politického rozhodovania kľúčové.