Autor Igor Cibula

Inflácia špekulácií o tom, ako dlho vydrží vláda premiéra Igora Matoviča nie je síce povzbudivým signálom v začiatkoch jej funkčného obdobia, ale skôr sa zdá impulzom k premýšľaniu nad tým, čo pochybnosti o trvanlivosti Matovičovho kabinetu vyjadrujú. Na jednej strane nedôvera v stabilnú perspektívu súčasnej vlády zrkadlí názory na to, do akej miery predseda OĽaNO zvláda bremeno svojej funkcie na čele exekutívy – a na druhej strane dehonestujúce postrehy a hodnotenia vyjadrujú zjednodušený pohľad predovšetkým Matovičovych kritikov z radov opozície, ale tiež aj Ficovych kritikov. Všetci sa teraz pokúšajú „dohovárať“ populistickému vodcovi, ktorý sa uvelebil „na koni“ a správa sa ako panovník. K zveličeným argumentom jedných i druhých možno položiť otázku, či si už nepamätajú, aké antagonistické vzťahy existovali v poslednej koaličnej vláde strany Smer-SD, ale napriek tomu vydržala pokope až do „trpkého konca“ Andreja Danka a Bélu Bugára. V uvedenom kontexte nie je životnosť Matovičovej vlády aktuálna téma a ani si nezaslúži pozornosť, akú jej mienkotvorné i bulvárne médiá venovali.

Nedá sa iné než bez akýchkoľvek výhrad súhlasiť s názorom bývalého kresťansko-demokratického politika a disidenta Františka Mikloška, že „táto vláda začína vo veľmi ťažkej ekonomickej, sociálnej a politickej situácii, ktorú jej nikto nemôže závidieť.“ O to viac si zaslúži pozornosť jeho kategorické pokarhanie predsedu tejto vlády Igora Matoviča za jeho „populizmus a politický alibizmus“ a verejne prejavená kritika za to, že Matovič na svojom Facebook-u uverejnil fotku šuplíka z priestorov úradu vlády spolu s komentárom na adresu svojho predchodcu. Podľa Mikloška „tým komentárom prekročil kultúrnu hranicu, čo v našej politickej tradícii nemožno tolerovať.“ Matovičovi sa dostáva dôrazného napomenutia, že „ako premiér Slovenska je nositeľom istého kultúrneho odkazu.“ Ostré slová nevmietol do tváre „obyčajnému človeku“ z Trnavy nejaký politický oponent alebo novinár s nabrúseným perom, ale človek s morálnou autoritou bojovníka proti totalitnému režimu a odporcu autoritatívnej vlády Vladimíra Mečiara.

Už po župných voľbách v novembri 2017 bolo zrejmé, že vládna strana Smer-SD utŕžila porážku, ktorá jej jasne signalizovala, že časť pôvodných voličov ľavice negatívne vníma výsledky vlády, a preto Ficova strana prišla o štyroch zo šiestich županov, zvolených v predchádzajúcich voľbách. Ani v komunálnych voľbách o rok neskôr nezískala dovtedy najsilnejšia politická strana nespokojné hlasy niektorých jej voličov z predchádzajúcich volieb, i keď predseda Smer-u Robert Fico opäť tvrdil, že jeho strana komunálne voľby vyhrala. Ignoroval fakt, že vyše 42 % kresiel starostov a primátorov získali nezávislí kandidáti, čo nebolo nielen povzbudením pre vtedajšiu opozíciu, ale ani prejavom dôvery voči politickej značke Smer-SD. Podaktorí v dovtedy najsilnejšej parlamentnej strane na Slovensku naznačovali nevyhnutnosť kritickej sebareflexie, ale Ficova autorita umlčala nespokojné hlasy a „rebelanti“ sa navonok začali úprimnejšie prejavovať až potom, keď prišli o svoje „teplé“ miesta v europarlamente alebo – ako to bolo v prípade ministra kultúry Mareka Maďariča – keď nadobudli presvedčenie, že pôvodne ľavicová strana už stratila odvahu pozrieť sa do zrkadla a zbaviť sa všetkého, čo ju politicky i morálne poškodzuje a uberá jej voličský potenciál.

Ekonómovia sa v prevažujúcej miere zhodujú v názoroch, že programové vyhlásenie vlády Igora Matoviča z hľadiska dlhodobého časového horizontu obsahuje pozitívne myšlienky, ale kritici tohto dokumentu mu vyčítajú zásadný nedostatok. Chýba v ňom predstava súčasnej vládnej koalície o tom, ako chce riešiť komplex problémov, ktoré iniciovala koronavírusová kríza. Okrem toho všímavejší pozorovatelia politických pomerov na Slovensku zaregistrovali aj niektoré symptómy, signalizujúce nie príliš povzbudzujúce tendencie smerujúce k petrifikácii Matovičovho populistického štýlu politiky. Verejnosť môže tento proces sledovať každodenne v priamom televíznom prenose premiérových tlačových konferencií, kde dokonca aj niektorí rešpektovaní ekonomickí experti sa podriadili zavedenému rituálu ďakovania predsedovi vlády. Ani podaktorí novinári – ktorí v minulých rokoch hlava-nehlava „tepali“ svojimi otázkami Matovičových predchodcov na poste premiéra – netrúfajú si klásť otázky „na telo“, aby ich tretí ústavný činiteľ štátu neoznačil na sociálnej sieti metaforou „múdrosráči.“

Politický osud bol voči Igorovi Matovičovi veľmi nevďačný, keď mu poskytol šancu, aby sa stal predsedom vlády Slovenskej republiky práve v tejto dobe. Skúsenejší a úrovňou inteligencie zdatnejší politici v iných štátoch stoja teraz na čele boja proti pandémii koronavírusu, ale ani im sa zatiaľ nepodarilo zmobilizovať potenciál ich krajín do takej miery, aby zastavili šírenie vírusu, zachránili ľudské životy a predišli ekonomickému kolapsu ich ekonomík, rútiacich sa do krízy s nepredstaviteľnými následkami. V niektorých štátoch síce dokázali hroziacu katastrofu azda odvrátiť, ale ani tam nemôžu so skalopevnou istotou povedať, že hrozba koronavírusu u nich definitívne pominula. V kontexte s takýmito faktami hodnotíme na Slovensku počínanie vlády – ktorá 21. marca 2020 prevzala do svojich rúk spravovanie krajiny – rozoberáme jej kroky v boji proti koronavírusu, porovnávame ich s postupmi vlád iných štátov a so znepokojením vnímame, ako sa premiér Igor Matovič pri každej príležitosti vyhovára na svojho predchodcu, aby tým zastrel vlastnú nepripravenosť na zložitú situáciu.

Komentátori i politickí analytici „bičujú“ premiéra Igora Matoviča tak, ako si to počas symbolických „prvých sto dní vlády“ neužil ani jeden z jeho predchodcov, či už to boli napríklad Vladimír Mečiar alebo Robert Fico. Vyčítajú mu viaceré negatíva, okrem iných tiež „nevypočítaľnosť, samoľúbosť, pomstychtivosť, túžbu po pozornosti, nekritizovateľnosť, stotožnenie so štátom“ a viaceré jeho „insitné nápady, zrodené z náhlej inšpirácie.“ Nie sú to charakteristiky typické iba pre Igora Matoviča, ale za súčasných okolností nemožno ich predsedovi vlády tolerovať len z toho dôvodu, že sa Slovensko ocitlo v tak mimoriadnej situácii, akou je pandémia koronavírusu. Krajina sa nachádza v zložitej dobe, a preto občania od šéfa exekutívy očakávajú vlastnosti, ktoré sú prejavom duševnej zrelosti, schopnosti zodpovedne narábať s mocou a nepredstieranej pokory ducha.

Národná rada Slovenskej republiky v rámci opatrení proti pandémii koronavírusu doplnila príslušnú právnu normu o elektronických komunikáciách v § 63 tak, že uvedený paragraf sa dopĺňa odsekmi 18 až 20, ktoré zásadne menia princípy zachovávania telekomunikačného tajomstva. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky môže údaje získané a spracúvané mobilnými operátormi podľa odseku 18 zbierať, spracúvať a uchovávať počas trvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie do 31. decembra 2020. Najväčšia opozičná strana Smer-SD označila vládny zákon za hrubé porušenie ústavných ľudských práv a oznámila, že ak ho prezidentka Zuzana Čaputová podpíše, strana predloží sťažnosť Ústavnému súdu pre nesúlad niektorých jeho ustanovení s ústavou a bude žiadať aj pozastavenie účinnosti tohto zákona.

Tlačová konferencia predsedu vlády Igora Matoviča – ktorá sa konala 1. apríla 2020 – by na seriózneho politického analytika mohla pôsobiť ako pokus o nepodarený „prvoaprílový žart.“ Premiér s celkom vážnou tvárou a s jeho typickým rečníckym zanietením prezentoval prítomným novinárom jeho originálnu predstavu o tom, ako by sa malo Slovensko vysporiadať s krízovou situáciou, vyvolanou pandémiou koronavírusu. Jeho nápad na tri týždne „vypnúť Slovensko“ – pričom si požičal anglický termín „blackout“ – zaiste vydesil aj jeho koaličného partnera, predsedu strany Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka, ktorý ako prvý vicepremiér a minister hospodárstva zodpovedá za ekonomickú politiku vlády. Sulík obratom odmietol Matovičov „experiment“, pretože by podľa jeho názoru zlikvidoval ekonomiku. Šéf SaS sa zaiste s ohľadom na potrebu zachovať solídnu úroveň komunikačných vzťahov vo vládnej koalícii neodvážil vyjadriť svoju mienku tak otvorene, ako komentátor inak vláde nakloneného mienkotvorného denníka, podľa ktorého ideu „blackoutu“ Matovičovi „musel našepkať čistý blázon.“