Autor Igor Cibula

Argumentačným poľom, na ktorom v najbližších mesiacoch bude prebiehať politický zápas medzi opozíciou a vládnou koalíciou na Slovensku, bude téma referenda o predčasných parlamentných voľbách. Vládna garnitúra sa obáva, že keby sa konalo, tak by to mohla byť cesta k jej porážke vo voľbách. Spolieha sa na názor niektorých právnikov, že Ústava Slovenskej republiky s referendom o predčasných voľbách neráta. Napríklad advokát – špecializujúci sa na ústavne právo – JUDr. Martin Buzinger, PhD. medzi argumentmi proti takému druhu referenda uvádza, že devalvuje význam aktívneho volebného práva a tým aj zastupiteľskú demokraciu. Napriek podobným názorom viacerých právnikov na Slovensku sme referendum o predčasných parlamentných voľbách uskutočnili už dvakrát. Bolo to na základe petície odborárov z novembra 2003, keď iniciátori referenda dokázali zozbierať vyše 400 tisíc podpisov. Na základe toho prezident republiky Rudolf Šuster vypísal referendum o skrátení funkčného obdobia Národnej rady SR, ktoré sa uskutočnilo 3. apríla 2004, ale výsledok referenda bol neplatný, pretože sa ho zúčastnilo iba 35, 86 % voličov. Neplatné bolo tiež prvé Šusterom vypísané referendum o predčasných parlamentných voľbách 11. novembra 2000, ktoré iniciovali HZDS a Slovenská národná strana (účasť voličov 20,03 %).

Dôverní znalci slovenskej politickej scény nepochybovali o tom, že keď prezidentka republiky Zuzana Čaputová vymenovala Igora Matoviča na post ministra financií a podpredsedu vlády Slovenskej republiky nekonala ako zodpovedný ústavný činiteľ, ale zrejme pod vplyvom svojich oportunistických poradcov ako neskúsená politička bez primeraného odstupu od vnútropolitických šarvátok znesvárených straníckych klanov súčasnej vládnej koalície. Nenašla dostatok odvahy inšpirovať sa príkladom prvého demokraticky zvoleného slovenského prezidenta Michala Kováča, ktorý najprv odmietol vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácie a v novembri 1993 neakceptoval ani návrh premiéra Vladimíra Mečiara na Lexovo vymenovanie do funkcie riaditeľa SIS. Prezident Kováč nevyhovel Mečiarovi ani vtedy, keď od neho žiadal vymenovať do funkcie ministra zahraničných vecí Jozefa Prokeša – vedúceho predstaviteľa Slovenskej národnej strany. Svoje odmietnutia verejne vysvetlil vo svojom prejave pred poslancami Národnej rady Slovenskej republiky v marci 1994, kde kritickým hodnotením Mečiarovho spôsobu vládnutia inicioval vyslovenie nedôvery autokratickému premiérovi.

Staronovú „rekonštruovanú“ vládu na čele s Eduardom Hegerom prijala väčšina verejnosti s opatrnou zdržanlivosťou i nedôverou – a to hlavne z toho dôvodu, že v zostave Hegerovho kabinetu zostal Igor Matovič. Ujal sa kresla vicepremiéra a ministra financií, čo bývalý minister financií v Dzurindových vládach Ivan Mikloš hodnotil s neskrývanou skepsou a vôbec netajil svoje pochybnosti, či takéto riešenie prispeje k akcieschopnosti a súdržnosti vlády a koalície. Analytici si kladú otázku, či nový premiér dokáže „udržať na uzde“ svojho partajného predstaveného a kormidlovať vládu, ktorá za prvý rok svojej existencie si nedokázala poradiť s pandémiou aspoň tak, ako krajiny s podobnou početnosťou populácie, akú má Slovensko. A okrem toho „rozhádala“ spoločnosť možno viac, ako tomu bolo za panovania Vladimíra Mečiara, keď deliaca politická „čiara“ prechádzala naprieč rodinami. Z doterajšieho stavu nálady vo vládnej strane OĽaNO viacerí usudzujú, že premiér Heger to nebude mať ľahké, ak sa bude pokúšať o to, aby sa nestal „bábkou,“ s ktorou bude manipulovať Igor Matovič.

Špekulovať na tému, s akým výsledkom skončí aktuálna vládna kríza na Slovensku, je mrhanie časom – hoci existujú symptómy, z ktorých možno usudzovať, kto má najväčší strach z pádu Matovičovej vlády a kto iba predstiera, že by mohol požadovať predčasné parlamentné voľby, keď sa vnútrokoaličné spory neuzavrú. Dvaja partneri súčasného premiéra v koalícii chodia okolo jadra jej problémov, ako „okolo horúcej kaše“ – hoci aj oni už dávnejšie postrehli, čo pred časom verejne povedal Milan Kňažko: „Matovič nemá vhodnú povahu na premiéra, nemá humanistický, kultúrny a politický rozhľad, okrem boja s mafiou, nemá ani len víziu, kam by táto krajina mala smerovať.“ Ani predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík si však netrúfa sadnúť do parlamentných lavíc opozície a špekuluje, ako zbaviť koalíciu nie ľahkého bremena, ktoré výstižne charakterizoval Kňažko. Bývalý vicepremiér a minister hospodárstva v Matovičovom kabinete sa zatiaľ neúspešne pokúsil svojou rezignáciou a demisiami ministrov SaS odstaviť predsedu OĽaNO z postu premiéra a zabrániť mu, aby priamo zasahoval do fungovania vlády.

Prípad Igor Matovič je produkt dlhodobej krízy politických elít Slovenskej republiky, ktoré spoločnosť a jej problémy vnímajú len cez zahmlenú optiku čierno-bielych zjednodušení a radového občana berú ako objekt marketingovej manipulácie, aby získali jeho voličský hlas. Iba deficit skutočných osobností na politickej scéne a zlyhanie klasických straníckych štruktúr poskytli intelektuálne podvyživenému, mentálne deformovanému a psychicky narušenému jednotlivcovi šancu presadiť sa v politike až na úroveň predsedu vlády. Na Slovensku nie je to však jediný prípad, keď sa k moci dostal človek bez náležitých dispozícií na výkon zodpovednej ústavnej funkcie. Už v roku 2014 sa ocitol na poste prezidenta podnikateľ bez politických skúseností, ktorý dokázal získať si priazeň voličov banálnymi pravdami a porazil ostrieľaného politika, hendikepovaného balastom klientelizmu, korupcie a partajného protekcionizmu. Politický analfabetizmus tohto prezidenta sa odzrkadlil v tom, že jeho strana sa sotva dostala do parlamentu vo voľbách vo februári 2020, hoci si „brúsil“ zuby na kreslo premiéra.

Aj keď Igor Matovič za rok pôsobenia vo funkcii premiéra nepreukázal schopnosti, ktoré si táto zodpovedná ústavná funkcia vyžaduje – a jeho vláda nedokázala racionálne a účinným spôsobom bojovať proti pandémii – ani reorganizácia kabinetu alebo dokonca výmena Matoviča na poste predsedu vlády inou politickou figúrou neprinesie zmenu, ktorú Slovensko v súčasnej kritickej situácii nevyhnutne potrebuje. Sotva si možno predstaviť efektívnu bezkonfliktnú spoluprácu medzi politikmi, ako sú Igor Matovič a Richard Sulík, ktorí si bez akýchkoľvek zábran vzájomne vyslovili nedôveru pred širokou verejnosťou, pričom sa vzájomne opakovane častovali extrémne negatívnymi prívlastkami, ba dokonca niekedy až urážlivými osobnými charakteristikami. Ich antagonistický vzťah nezmení žiadna reorganizácia vlády ani personálne rošády v administratíve, ktoré majú zachrániť koalíciu pred prehlbujúcou sa krízou dôvery. Potom čo Richard Sulík a Veronika Remišová išli k prezidentke Zuzane Čaputovej s návrhom, že treba nahradiť premiéra Matoviča iným politikom, už neexistuje šanca, že by koaličná vláda mohla existovať bez ďalších otrasov.

Pred rokom si väčšina slovenských voličov zvolila parlament, z ktorého vznikla súčasná vláda Igora Matoviča. K moci sa dostala skupina nekompetentných politikov na čele s intelektuálne defektným sociopatom. Odborníci uvádzajú, že kľúčovou charakteristikou sociopatov je fakt, že na ostatných berú len veľmi malý ohľad. Podľa odborníkov psychopatický stav postihnutého jednotlivca môže byť iniciovaný aj inou duševnou chorobou a súvisí s pôsobením viacerých faktorov. Experti v podstate vylučujú, že sociopat dokáže svoje správanie zmeniť a existuje len malá alebo žiadna možnosť uvedenú poruchu osobnosti vyliečiť. Práve tieto okolnosti si musia uvedomiť zodpovednejší politici vládnej koalície, keď sa zaoberajú hľadaním alternatívnych ciest, ktorými by sa dalo vyviesť Slovensko zo zložitej situácie, spôsobenej pandémiou a niektorými zásadnými chybami vlády pri riešení problémov spojených s koronakríziou. Zatiaľ sa zdá, že si to dostatočne neuvedomujú a podaktorí sa dokonca spoliehajú sa na to, že si Slováci koniec pandémie „vymodlia“ v kostoloch.