Autor Igor Cibula

Ukrajina obmedzila svoje vojnové ciele. Hoci je naďalej odhodlaná získať späť územia, ktoré zabralo Rusko za posledné desaťročie, bohužiaľ jej na to chýbajú ľudské zdroje, zbrane a podpora Západu. Nová stratégia Ukrajiny, ktorú minulý týždeň predstavil prezident Volodymyr Zelenskyj vedúcim predstaviteľom USA, spočíva v, tom, že požiada svojich spojencov, aby sa vojensky a diplomaticky posilnili  a priviedli Rusko k rokovaciemu stolu.  Západní diplomati a čoraz viac ukrajinských predstaviteľov sa prikláňajú k názoru, že zmysluplné bezpečnostné záruky by mohli byť  základom pre vyjednanú dohodu, v ktorej by si Rusko ponechalo faktickú, ale nie právnu kontrolu nad celým ukrajinským územím alebo jeho časťou, ktoré v súčasnosti okupuje.

Stretnutie prezidenta Volodymyra Zelenského s bývalým prezidentom Donaldom Trumpom – hoci neviedlo k ničomu konkrétnemu – bolo rozumným krokom oboch strán. V prípade Zelenského to bolo uznanie očividného faktu, že Trump môže vyhrať v novembrových voľbách a potom bude pre Zelenského zúfalo dôležité mať s ním nejaký pracovný vzťah. Trumpa malo stretnutie ochrániť pred obvineniami, že je Putinovým spojencom, a tiež išlo o uznanie jednoduchej pravdy, že ak bude zvolený a bude chcieť presadzovať ukončenie vojny na Ukrajine, bude sa musieť vysporiadať so Zelenským. Pokiaľ ide o Zelenského „ Plán víťazstva,“ neexistuje žiadna šanca na úspech. Ukrajina nemôže vyhnať Rusko z celého – alebo s najväčšou pravdepodobnosťou žiadneho – územia, ktoré Rusko zabralo od roku 2014. Naopak, teraz je to ukrajinská armáda, ktorá pomaly ustupuje z Donbasu. Skutočnou otázkou je, či Zelenskij a ukrajinská vláda teraz sami tomuto plánu veria – a ak nie, prečo ho stále presadzujú.

Dva a pol roka po ruskej invázii na Ukrajinu zostáva stratégia Spojených štátov na ukončenie vojny rovnaká: uvaliť na Rusko dostatočné náklady, aby sa  prezident Vladimír Putin rozhodol, že nemá inú možnosť, ako zastaviť konflikt. V snahe zmeniť svoju kalkuláciu nákladov a výnosov sa Washington pokúsil nájsť rovnováhu medzi podporou Ukrajiny a potrestaním Ruska na jednej strane a znížením rizika eskalácie na strane druhej. Akokoľvek racionálny sa tento prístup môže zdať, vychádza z chybného predpokladu, že Putinovo myslenie možno zmeniť. Dôkazy naznačujú, že na Ukrajine sa Putin jednoducho nedá presvedčiť; Zabrániť tomu, aby sa Ukrajina stala baštou, ktorú môže Západ použiť na ohrozovanie Ruska, je pre neho strategickou nevyhnutnosťou. Prevzal osobnú zodpovednosť za dosiahnutie tohto výsledku a pravdepodobne to považuje za hodné akejkoľvek ceny. Pokúšať sa ho prinútiť, aby sa vzdal, je zbytočné cvičenie, ktoré len mrhá životmi a zdrojmi.

Od februára 2022, keď Rusko začalo v plnom rozsahu inváziu na Ukrajinu, Spojené štáty poskytli Kyjevu rozsiahlu vojenskú pomoc.  Táto pomoc však už dlho podlieha obmedzeniam. Niektoré z nich súvisia s typom poskytnutého vybavenia, ako sú  napríklad obmedzenia  na transfery rakiet dlhého doletu alebo lietadiel. Iné obmedzujú spôsob použitia amerických zbraní. Washington navrhol mnohé z týchto obmedzení, aby obmedzil schopnosť Ukrajiny zasiahnuť ciele ďaleko za frontom, pretože sa obával, že hlboké údery by boli neprimerane eskalujúce. Tento postoj bol kontroverzný. Ukrajinskí predstavitelia aj  kritici zvonka tvrdia, že Bidenova administratíva zveličuje riziko ruskej eskalácie a zbytočne odopiera Kyjevu kritické vojenské kapacity. Pred hodnotením je dôležité zvážiť, akú vojenskú hodnotu by pre Ukrajinu mali hĺbkové údery – ako by sa zmenila prognóza vojny, ak by Spojené štáty zrušili svoje obmedzenia a Ukrajina by získala potrebné kapacity. Až potom by bolo možné posúdiť, či vojenské výhody stoja za riziko eskalácie.

Vo februárovom prejave na bezpečnostnej konferencii v Mníchove americká viceprezidentka Kamala Harrisová potvrdila, že záväzok Washingtonu voči jeho spojencom v NATO je „železný.“ Od Harrisovej – ktorá je teraz demokratickou kandidátkou na prezidenta – sa vo veľkej miere očakáva, že ak sa stane nástupkyňou prezidenta Joea Bidena na najvyššom poste, zachová jeho podporu Ukrajine a úzke vzťahy s európskymi partnermi. Jej republikánsky rival Donald Trump medzitým vo februári vyhlásil, že Rusko si môže urobiť „čo chce“ s členmi NATO, ktorí nemíňajú dostatok prostriedkov na obranu, a pripomenul Európanom, že si neváži ani NATO, ani spojenectvá USA. Po novembrových voľbách bude vo Washingtone vládnuť jeden z dvoch veľmi odlišných pohľadov na záväzky Spojených štátov v Európe. Na druhej strane Atlantiku Európania horúčkovito zvažujú dôsledky pre každého z nich v nádeji, že nájdu zázračný recept na úspech.

Rusko, Spojené štáty a Nemecko uskutočnili v Ankare veľkú výmenu politických väzňov. Najväčšiu výmenu väzňov v postsovietskej histórii  operatívne zabezpečovala turecká Národná spravodajská organizácia – Millî İstihbarat Teşkilatı (MTI); zohrávala ústrednú úlohu pri vytváraní kľúčových kanálov pri sprostredkovaní rokovaní, ktoré viedli k výmene. MTI riadila celý proces rokovaní zástupcov siedmych krajín zainteresovaných na výmene. V posledných dňoch sa o tom šuškalo a teraz už vieme, že na zozname bolo  26 ľudí. Medzi nimi sú Vladimír Kara-Murza, Iľja Jašin, Lilia Čanyščeva, Paul Whelan a Evan Gerškovič. Na druhej strane sa vymieňal najmä slávny „berlínsky zabijak“ Vadim Krasikov, za ktorého mal byť podľa plánu bulharského investigatívneho novinára Hrista Grozeva už dávno vymenený Alexej Navaľnyj. V skutočnosti sa súčasná výmena v Ankare začala týmito plánmi.