Autor Igor Cibula

Čím tvrdší a represívnejší je režim ruského prezidenta Vladimíra Putina, tým úspešnejšia sa javí vláda Josifa Stalina obyčajným Rusom. Za päť rokov do roku 2021 sa počet Rusov, ktorí súhlasili s tým, že „Stalin bol skvelý vodca“, zdvojnásobil z 28 na 56 % – podľa prieskumov uskutočnených nezávislým centrom Levada; v tom istom období klesol počet tých, ktorí s týmto tvrdením nesúhlasili, z 23 na 14 %. Od roku 2015 je Stalin počas štátnych sviatkov vyzdvihovaný a diskusia o jeho represiách bola do značnej miery potlačená. O sovietskeho diktátora je taký záujem, že sa niekedy zdá, akoby súperil s Putinom. Pravdepodobnejšie však je, že len slúži ako pomocná ruka z dávnej minulosti a uisťuje svojho novodobého pomocníka, že je na správnej ceste.

Pred šesťdesiatimi rokmi – 22. októbra 1962 – prezident John F. Kennedy v pochmúrnom televíznom prejave vstúpil do éteru a svetu prezradil, že Sovietsky zväz tajne buduje jadrové raketové základne na Kube. Kennedyho prejav znamenal verejný začiatok kubánskej raketovej krízy, nebezpečnej medzinárodnej konfrontácie v otázkach bezpečnosti, spojenectiev a sebaurčenia. Keď sovietsky premiér Nikita Chruščov 28. októbra prostredníctvom Rádia Moskva oznámil, že odstráni rakety, svet si vydýchol a pozorovatelia a aktéri tejto udalosti začali čerpať ponaučenie z tohto zážitku, ktoré bolo pritiahnuté za vlasy. Brat amerického prezidenta Róbert F. Kennedy napísal o kríze memoáre s názvom „Trinásť dní,“ ktoré formovali rozprávanie o kríze po celé generácie. Vyvolalo to falošný dojem, že odhodlanie a tvrdosť USA prinútili Chruščova ustúpiť. Táto mylná lekcia o dôležitosti zaujať pevné stanovisko sa odovzdávala v priebehu desaťročí a šírila sa po celom svete prostredníctvom iných memoárov , odborných kníh a dokonca aj hollywoodskych filmov. Teraz – 60 rokov po raketovej kríze – sa zdá, že prezident Vladimír Putin prijíma Kennedyho chybnú lekciu, že globálne mocnosti môžu určovať bezpečnostné aliancie menších susedov, ak budú konať dostatočne tvrdo. Použitie vojenskej sily na diktovanie zahraničnej politiky menšieho suseda je kontraproduktívne z hľadiska cieľov Putinovej politiky. Takýto prístup je tiež plný nebezpečných neúmyselných následkov.

V súvislosti s pokračujúcim konfliktom na Ukrajine stále častejšie sa objavuje otázka, či by mohla medzi USA a Ruskom vypuknúť jadrová vojna ? Politici a odborníci sa o tom hádajú už viac ako mesiac a zatiaľ neprišli ku konsenzu. Pravdepodobnosť takéhoto tragického vývoja udalostí sa dá odhadnúť matematicky, hovorí Max Tegmark, pôvodca hypotézy, že naša fyzikálna realita je matematická štruktúra – a to, čo neodporuje matematike, je reálne. Švédsko-americký fyzik, kozmológ, profesor Massachusetts Institute of Technology a autor knihy „Our Mathematical Universe and Life 3.0“ – je presvedčený, že v súčasnosti sú šance na jadrový konflikt medzi USA a Ruskom v pomere jedna ku šiestim. Pravdepodobnosť je teda podľa neho približne rovnaká ako pri hraní ruskej rulety.

Počas dvadsiatich rokov, čo je Vladimír Putin v Rusku pri moci, jeho mediálny obraz na Západe sa formoval premysleným úsilím moskovskej propagandistickej mašinérie (od oficiálnych štátnych médií až po prejavy vplyvových agentov) a západných laikov vnímajúcich povrchný obraz ruských vládcov. Zároveň európski politici a odborníci, ktorí o niečo lepšie rozumeli podstate režimu a jeho vývoju, nepripisovali vzniku mýtu o Putinovi žiadnu dôležitosť a neponáhľali sa ho spochybňovať. Táto zdržanlivosť sa vysvetľuje  skôr prostou ľahostajnosťou  (možno časom nie nezištnou sebeckosťou), než súhlasom s vytváraním mýtov alebo aktívnou účasťou na týchto mýtoch. Vlastne vieme, že legendy, ktoré úspešne našli pôvodný preberaný obraz, začínajú žiť vlastným životom a nevzdávajú sa svojich pozícií bez odporu.

Viacerí geopolitickí analytici sa zhodli v názore, že ruský prezident zažil týždeň vojenských a diplomatických neúspechov. Od prvých dní sa invázia Vladimíra Putina na Ukrajinu javila ako extrémne nesprávna kalkulácia. Až do tohto týždňa sa zdalo, že ruský prezident z veľkej časti unikol následkom svojej chyby. Nedávne dni však odhalili zoznam viacerých nesprávnych predpokladov, ktoré sú základom Putinovho nevyprovokovaného útoku na susednú krajinu. Ústup ruských síl v Charkovskej oblasti nemusí nevyhnutne znamenať rýchle ukončenie konfliktu na Ukrajine. Nanovo však zdôrazňuje mylné očakávania Kremľa, že veľkosť Ruska a jeho vojenské zdroje umožnia, že menšia Ukrajina mu padne do lona – a že Ukrajinci privítajú svojich ruských „osloboditeľov“ kvetmi.

Ukrajinskí predstavitelia, ktorí riadia obranu svojej krajiny pred ruskými agresormi, začali v júli robiť niečo, čo sa mnohým zdalo čudné, ba až kontraintuitívne: začali nahlas a pravidelne hovoriť o svojich plánoch na oslobodenie Chersonu – kľúčového južného mesta, ktoré Rusko obsadilo len týždeň po invázii na Ukrajinu 24. februára. Ukrajinci totiž šírili svoje zámery spôsobom, ktorý si Rusi nemohli pomýliť. Bolo to ako zamávať červeným plášťom nahnevanému, neschopnému býkovi. Takmer okamžite sa rozmohli fámy, že Rusi uháňajú s posilami do Chersonu, aby sa pripravili na ukrajinský útok. V Chersonskej oblasti sa intenzívne zakopávali, budovali obranné postavenia a presunuli sem aj vojenské jednotky, ktoré sa formovali z odvedencov z okupovaného Donbasu.