Andrej Danko s Robertom Ficom podmínovali vládnu koalíciu – politický boj proti Ficovi je „beh na dlhú trať“
Proces erózie koaličnej stability inicioval predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ktorý prišiel s požiadavkou, aby ho koalícia zvolila za predsedu parlamentu. Najvyšší predstaviteľ okrajovej parlamentnej strany získal podporu premiéra Roberta Fica, pretože predseda strany Smer-SD si tým chcel zaviazať Danka k politickej poslušnosti a do určitej miery oslabiť mocenskú pozíciu strany Hlas-SD. Obaja koaliční lídri porušili koaličnú dohodu, kde post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky bol určený nominantovi Hlasu. Z kuloárových informácií bolo známe, že po zvolení Petra Pellegriniho za prezidenta republiky strana Hlas-SD nominuje ako svojho kandidáta na funkciu predsedu parlamentu Richarda Rašiho. Andrej Danko – ktorého ambície mnohonásobne prevyšujú jeho politický intelekt – bez ohľadu na koaličnú dohodu – vyjadril však nárok na pozíciu druhého najvyššieho ústavného činiteľa s vedomím, že jeho požiadavka korešponduje s predstavou Roberta Fica o mocenskej hegemónii strany Smer-SD v štruktúre najvyšších ústavných orgánov.
Politický konflikt vyvolaný v koalícii Andrejom Dankom s Ficovou podporou priviedol viacerých koaličných poslancov k tomu, že stratili zábrany a začali konať autonómne – bez ohľadu na stranícku disciplínu. Niektoré postoje trojice „disidentských“ poslancov strany Hlas-SD – Samuel Migaľ, Radomír Šalitroš a Roman Malatinec – súvisia predovšetkým s tým, že predseda ich politickej strany Matúš Šutaj Eštok svojimi kvalitami nepredstavuje osobnosť politického vodcu s morálno-spoločenskou autoritou a intelektuálnou výbavou mysliteľského typu. Aj keď sa stal predsedom vplyvnej politickej strany, zostal poplatný mentalite ministerského úradníka, ktorý za svoju kariéru vďačí zhode politického osudu. Z toho vyplýva tiež jeho submisívny vzťah k premiérovi Robertovi Ficovi, očividne zjavný deficit originálnych myšlienok i neobratnosť pri komunikácii s médiami. Preto ani neprekvapuje, že si Peter Pellegrini po zvolení za prezidenta ponechal v strane pozíciu akéhosi kurátora – teda zakladajúceho predsedu s právom zúčastňovať sa na zasadnutiach všetkých orgánov strany s poradným hlasom.
Ak premiér Robert Fico v konflikte o post predsedu parlamentu vsadil na Andreja Danka, tak to signalizuje, že do určitej miery stratil kontakt s realitou. Prihováral sa za predsedu politickej strany, ktorá už dlhodobo v prieskumoch volebných preferencií vykazuje marginálne hodnoty. Bagatelizuje aktuálnu „rebéliu“ Rudolfa Huliaka a jeho dvoch poslaneckých kolegov a straší ich predčasnými voľbami, pričom ignoruje, že koaličné otrasy nahlodávajú vládnu stabilitu. Ficova politika a reakcie na kritiku dávajú za pravdu tým, podľa ktorých po porážke v parlamentných voľbách v roku 2020 a následnej „šikane“ v opozícii stratil svoj príslovečný pragmatizmus a opatrnú zdržanlivosť pred krajnosťami. Zdá sa, že v niektorých situáciách sa začal správať tak bezohľadne, ako Igor Matovič alebo Vladimír Mečiar. Akoby podľahol ilúzii všetkých autokratov, že privilégiá moci im budú patriť večne !
Určitý druh nervozity vo vládnej koalícii povzbudil opozičných politikov. Určite neberú vážne Ficove slová o predčasných parlamentných voľbách, ale eróziu vzťahov medzi vládnymi politikmi sa pokúšajú interpretovať ako príznaky vládnej krízy. Možno by mali reagovať triezvejším tónom, aby vo svojich prívržencoch nevyvolávali ilúzie o predčasných voľbách. Opozičný politický boj proti Robertovi Ficovi je totiž behom na dlhú trať, a preto sa treba sústreďovať na kľúčové spoločenské problémy a neplytvať energiou na malichernosti, ako je napríklad „rebélia“ vo Ficovom košiari. Dostať sa k strategickému cieľu nepomôže ani to, keď sa budú akokoľvek vyjadrovať o postojoch poslancov vládneho tábora, ktorí sa vždy nepodriaďujú koaličnej línii, ale konajú podľa najlepšieho „vedomia a svedomia.“
Práve teraz, keď „tlie“ permanentná vládna kríza, žiada sa opozičným politikom opakovane pripomenúť, že protificovská ústavná väčšina zlyhala z toho dôvodu, že to boli politickí amatéri s horúcimi hlavami, bez adekvátnej politickej inteligencie, neschopní porozumieť mocenskej technológii racionálneho vládnutia. Z toho vyplýva viacero poučení – predovšetkým vedúca sila opozície Progresívne Slovensko musí konať tak, ako jej to opakovane odporúčajú viacerí analytici i komentátori. Už skôr k tomu nabádal Ľudovít Ódor a nedávno aj Ivan Korčok, ktorí akcentujú naliehavosť boja aj o voličov súčasnej vládnej koalície. Zjednodušene povedané slovami ex-premiéra Ódora ide o tzv. chlebové témy a problémy presahujúce rámec jednej sociálnej skupiny. Samozrejme, že v zápase o voliča nejde iba o programovú agendu opozície, ale aj o to, ako opoziční politici pochopia význam fenoménu kompromisu v politike.