Aký bude rok 2021 pre ruský režim a spoločnosť – život pod kolektívnym Putinom ?

Azda hlavnou politickou špekuláciou v roku 2020 boli špekulácie o možnej rezignácii ruského prezidenta Vladimíra Putina. Nič také sa nestalo, a napriek tomu je jednou z hlavných čŕt novej reality Putinova postupná, ale neúprosná erózia v rozhodovacom procese v Rusku. Aj keď Putin nikam neodchádza, stále sa vzďaľuje od manažérskej rutiny. „Putin v bunkri“ – kľúčový obraz prezidenta v období pandémii – sa neobjavil náhodou. Na jednej strane je neustále prítomný v televízii. Na druhej strane sa takáto prítomnosť paradoxne spája s jeho praktickou absenciou: komentuje, kritizuje, chváli sa svojimi úspechmi, ale sám iba pozoruje a požaduje, aby mu pripravili návrhy. Ak sa pozrieme na manažérske rozhodnutia z minulého roku (bez započítania ústavnej reformy), potom všetky navrhla a vypracovala ruská vláda, guvernéri, poslanci, senátori, prezidentská administratíva a bezpečnostné sily. Systém, ktorý postupne vytvoril Vladimír Putin – predtým vyhradený pre jednu osobu – začal sa prejavovať a konať chaoticky.

Ruská analytička Tatiana Stanovaja v štúdii pre moskovské centrum Nadácie Carnegie podotkla, že predtým sa mnohí v režime báli prevziať iniciatívu a urobiť akýkoľvek krok bez Putinovho súhlasu. Teraz sa nečinnosť stáva nebezpečnou, čo ľudí núti konať aktívne a demonštratívne. Odlúčenie od Putina bolo doplnené prudko zvýšenou aktivitou aparátu. Prezident začal ochotne delegovať najdôležitejšie otázky verejnej správy: verejnú politiku – svojej administratíve, boj proti opozícii – na FSB, ekonomiku – vláde, pandémiu – guvernérom. Stačí povedať, že rok 2020 znamenal prvý rok počas celého pôsobenia Putina v prezidentskej funkcii, keď nakoniec zostavil vládu ako skutočne silnú vládu so silným rozhodovacím mandátom. Putin je verejne prítomný, ale nezasahuje takmer do ničoho, postupne sa z demiurga stáva následník. Neprichádzajú od neho nijaké rozhodnutia – či už ide o boj proti vysokým cenám cukru (na návrh administratívy), porážku tzv. nesystémovej opozície („nie je to jeho úroveň“) alebo väznenie významných novinárov.

Putin sa postupne mení na symbol. Stále je garantom stability, ale príliš sa zaujíma o globálne problémy a nevenuje sa riešeniu každodenných problémov. Výsledkom je oslabenie osobného faktora, autokrat je nahradený „kolektívnym Putinom“ – umelou koalíciou technokratov a bezpečnostných úradníkov, ktorí denne nahrádzajú prezidenta. Navyše takého, akého si sami vymysleli. Kolektívny Putin je anonymný systém státisícov technokratov, ktorí konajú na základe konzervatívnych a ochranných motívov. Pôsobí zotrvačne, automaticky, nečitateľne a nekompromisne. Kolektívny Putin nie je schopný prevziať politickú zodpovednosť, pretože z neho vyplýva orientácia na sociálne cítenie, na legitimitu zdola – v našom prípade je výlučne prezidentská. Uzavretý, nekontrolovaný a zodpovedný aparát sa učí konať v mene imaginárneho Putina s tichým súhlasom súčasného Putina.

Po prijatí takejto „prázdnej karty“ – konštatuje analytička Tatiana Stanovaja – aparát vystupuje proti spoločnosti, a to v podmienkach erózie tradičných inštitúcií zastupiteľskej demokracie a poklesu dôvery. Štát sa začína meniť na automatický represívny stroj – preráža nediskriminačne, bez porozumenia a súcitu, kvôli ochrane imaginárneho konzervatívneho Putina a spoliehania sa na pomyselnú „putinskú väčšinu“, ktorá je už dávno preč. V tejto súvislosti Stanovaja konštatuje, že v novom roku – bez ohľadu na formálne rozhodnutia – Putin naozaj odíde – ďalej od rutiny, deleguje rozhodovanie na  jeho blízke okolia a uzavrie sa pred menšími problémami. Okolie mu to odplatí a vytvorí interakciu s prezidentom na základe troch úloh – zabezpečenia prezidentovho psychického pohodlia, preukázania úplnej kontroly nad situáciou a nekonečnými správ o nevídaných úspechoch. To všetko však nebude bez následkov: Putin bude čoraz viac pôsobiť rezervovane a slabo informovane, zároveň sa zvýši aktivita byrokracie na všetkých úrovniach, znehodnotia sa formálne a neformálne pravidlá, ktoré chaotizujú štátnu politiku ako celok. V praxi to bude znamenať protichodné rozhodnutia, nové prúdy šokujúcich legislatívnych iniciatív, rastúca iniciatíva bezpečnostných síl a radikalizácia politického programu. 

Iniciatíva sa už teraz postupne presúva do rúk aparátu, ktorý sa snaží udržať Putina izolovaného, ​​a to si zasa bude vyžadovať sofistikovanejší a dôkladnejší systém kontroly nad spoločnosťou. V opačnom prípade budú všetky kataklizmy pracovať na návrate a aktívnejšej účasti Putina, čo je pre aparát príliš zaťažujúce. Režim sa stáva netolerantným voči akýmkoľvek prejavom alternatívnosti, nezávislosti, stráca schopnosť viesť dialóg. Je to výsledok jeho zamerania na Putina ako zdroja legitimity – a nie na spoločnosť. Preto nevyhnutne rastie napätie medzi štátom a spoločnosťou, kde sa všetko, čo nie je za Putina, stáva podozrivým a potenciálne nebezpečným. Kriminalizácia nesystémovej opozície povedie k tomu, že pojem „systematickosť“ stráca zmysel. Kremeľ sa spolieha výlučne na „svojich“ – nie lojálnych, ale riadených, čo znamená, že samotná systematickosť nestačí na legitímnu existenciu a už nič nezaručuje. Vyvolá to nové konflikty medzi systémovou opozíciou a úradmi, povedie to k pokusom nahradiť starú opozíciu Dumy syntetickou napodobneninou nových politických strán a posilní regionálny nesystematizmus existujúcich politických strán. 

To všetko môže mať vplyv nielen na politické sily, ale aj na ďalšie inštitúcie – médiá, odbornú komunitu, sociálne siete. V zóne zvláštnych rizík sú médiá, ktoré pravidelne poskytujú platformu pre nesystémovú opozíciu, ako aj opozične založení autori populárnych telegramových kanálov a novinári. Budúci rok si môžeme zapamätať kvôli ešte väčšiemu a sofistikovanejšiemu sprísneniu legislatívy aj praxe presadzovania práva vo vzťahu ku všetkému „nepriateľskému“. Putin sa v roku 2016 rozhodol pre metodikov a vyzval ich, aby riadili vnútornú politiku Ruska. Metodici riadia krízy a problémy prostredníctvom formovania schém, vytvárania významov, komunitného programovania a politických nástrojov na kontrolu spoločenských procesov. V prvých rokoch malo toto všetko dosť obmedzené uplatnenie, ale v roku 2020 to rozkvitlo v plnom rozkvete – na pozadí ústavnej reformy, pandémie a vojny s „nesystémovou opozíciou.“

Kremeľ mnoho rokov umožňoval  existenciu tzv. nesystémovej opozície, pričom si ju nechával pre bezpečnú rezerváciu pre seba. V roku 2020 bola táto rovnováha zlikvidovaná a úradom prestal vyhovovať aj nesystémový stav skutočnej opozície. Existujú na to tri dôvody. Inteligentné hlasovanie spočiatku umožnilo zasahovať do systémového volebného procesu a viedlo ku krízam, ako napríklad k udalostiam v Moskve v lete 2019. Po druhé, príliš agresívny zásah do verejnej agendy – protikorupčné vyšetrovania a kritika orgánov s atrofovanou schopnosťou týchto orgánov postaviť sa proti tomu niečím zrozumiteľným. Po tretie, konečné zachytenie iniciatívy bezpečnostných síl – nesystémová opozícia sa stalo záležitosťou štátnej bezpečnosti. Otrava Navaľného znamenala prechod do vojny vzájomného ničenia.

Samotný Navaľnyj čelí ťažkej voľbe – buď zostať v exile, čo mu samozrejme skomplikuje politickú činnosť, alebo sa vrátiť s takmer bezprostrednou hrozbou skutočného stíhania. V ponímaní režimu sa nesystematizmus stáva synonymom nepriateľstva a v súčasnosti sa vníma nie ako konkrétni anti-Putinovi aktivisti, ale ako potenciálne masový neosobný jav. Predtým, aby sa človek dostal do kategórie nesystémovej opozície, musel spĺňať dve kritériá – mať politické ambície a protiputinovské názory. Teraz je nesystematickosť mechanickou kategóriou, bezpečnostné zložky tam registrujú automaticky každého, ak narazia na súbor určitých prejavov. Za takéto provokujúce prvky môžu byť považované kritické alebo jednoducho „politicky nekorektné“ vyhlásenia, počnúc pochybnosťami o kanonickej interpretácii úlohy Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne a končiac verejne prejavenou dôverou vo vyšetrovanie prípadu Navaľného skupinou Bellingcat.

 
Po ústavných zmenách sa ruský režim snaží vytvoriť systém poistiek proti destabilizácii, čo je mechanizmus identifikácie „priateľa alebo nepriateľa“. A všetky zložky moci sa podieľajú na formovaní tohto mechanizmu „bezpečnosti“ a „stability“. Problém je v tom, že za tým všetkým nie je jediné centrum rozhodovania, vyvážená stratégia, dlhodobý výhľad alebo plán do budúcnosti. Vznikajúci mechanizmus identifikácie nepriateľstva a boja proti nemu je taktický a adaptívny spôsob prežitia systému, ktorého mnohé prvky fungujú viac-menej podľa rovnakej logiky, ale medzi sebou súperia o prvenstvo a zdroje, pričom často obetujú dlhodobé priority systému v prospech úzko korporátnych záujmov. Inými slovami, systém sa sám „požiera“ a každý prvok sa snaží prežiť osobitne – na úkor suseda. Spoločnosť v takejto situácii sa stáva rukojemníkom týchto pretekov o prežitie a spotrebným materiálom v politických experimentoch.

Nasledujúci rok sľubuje – konštatuje v závere svojej štúdie analytička Stanovaja – že bude ťažký a nebezpečný pre všetky viac či menej nezávislé skupiny občianskej spoločnosti, pre skutočnú opozíciu, nezávislých novinárov a blogerov, pre všetkých, ktorí kladú štátnym orgánom otázky a požadujú odpovede. Nasledujúci rok ukáže, aké zraniteľné sú spoločnosť aj opozícia pred režimom, ktorý pri svojich krokoch takmer nenarazí na vážny politický odpor. Avšak bezpečnostná rezerva režimu nie je nekonečná. Pokles životnej úrovne a pokles dôvery v úrady v kombinácii so stratou schopnosti úradov adekvátne komunikovať a identifikovať problémy povedie k zvýšeniu sociálneho podráždenia, zvýšeniu počtu miestnych ohnísk protestu a vzniku nových konfliktných bodov. Vladimír Putin môže, ale nechce robiť veľa rozhodnutí – a kolektívny Putin chce, ale nie všetko môže. A nový systém neutralizácie spoločnosti a potláčania nepriateľstva v praxi môže mať nepredvídateľné následky.