Ako sa atlantickí spojenci podvádzajú, keď ide o peniaze – pozametajú konfliktné otázky na summite NATO v Londýne pod koberec ?

V stredu 4. decembra 2019 uskutoční sa v hoteli Grove v Hertfordshire summit najvyšších predstaviteľov NATO a deň predtým bude v Buckinghamskom paláci recepcia, ktorú pre účastníkov summitu usporiada britská kráľovná Alžbeta II. Okrem viacerých bilaterálnych stretnutí premiérov a prezidentov so záujmom sa očakáva vystúpenie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, ktorý sa bude venovať predovšetkým inováciám Severoatlantickej aliancie. Komentátori väčšinou poznamenávajú, že v posledných rokoch bolo NATO vojensky úspešné, ale bolo aj „dieťaťom s politickými problémami.“ Prezident Emmanuel Macron o ňom konštatoval, že je „mozgovo mŕtve“ a Donald Trump ho raz nazval „zastarané“. V kontexte s uvedenými diagnózami je nepopierateľné, že aliancia je jasne na križovatke. Klinické výrazy sa v politike často používajú na opis situácií, ktoré sú údajne beznádejné. Pochopiteľne, že Stoltenberg vyzdvihuje „vitalitu“ NATO, keďže existuje už 70 rokov a stále je životaschopné.

Nemecký týždenník Der Spiegel nastolil otázku, ktorá diagnóza je teda správna –  Macronova alebo Stoltenbergova?  Pravda je taká, že 70 rokov od jeho založenia existujú dve NATO. Jedno pozostáva z dobre naolejovaného vojenského stroja, ktorý organizuje spoločné cvičenia, pripravuje spoločné plány a pracuje na presune spojeneckých jednotiek  „východným smerom“, aby preukázalo spojeneckú solidaritu s krajinami hraničiacimi s Ruskom. Po desaťročiach obmedzovania a úspor sa toto NATO stáva opäť silnejšou a funkčnejšou organizáciou. Prispôsobuje sa novým výzvam, ako sú hrozby hybridnej agresie, kybernetické útoky a nové hypersonické zbrane.  Je tu však aj politická stránka aliancie, hlboko dysfunkčná poloha, kde zaznel tón amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý kedysi označil NATO za „zastarané“. V tomto NATO sa spojenci občas dozvedia o rozhodnutiach, ktoré prijal ich najdôležitejší partner iba z Twitteru – dokonca aj o tých, ktoré ovplyvňujú ich vlastné bezpečnostné záujmy, naposledy napríklad v severnej Sýrii.

V tomto NATO sa turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vmanévroval do role výrobcu problémov, ktorý bezohľadne využíva svoje veto, keď sa stretáva so svojimi spojencami, zatiaľ čo flirtuje s Ruskom. Práve tu vyjadruje francúzsky prezident pochybnosti o tom, či požiadavka článku 5, aby všetci členovia poskytovali podporu inému, je stále platná, keď východná Európa zápasí so Západom, sever stojí proti juhu, Trump proti Macronovi, Macron proti Trumpovi a tak ďalej. Pozorovatelia zaregistrovali, že väčšia vnímavosť Francúzska voči Rusku desí Poliakov. Podľa niektorých Macronove vyjadrenia sú prejavom francúzskej frustrácie, že Nemecko neochotne reaguje na francúzske plány, počínajúc reformou eurozóny až po koncept vlastnej európskej obrany. Berlín hodnotí Macronove plány ako príliš ambiciózne a neadekvátne prešpekulované.

Je zaujímavé, že nemecký týždenník si všimol vyjadrenia slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka počas jeho návštevy v Berlíne, kde nepodporil Macronov názor, že NATO sa nachádza v stave krízy a zdôraznil, že „článok 5 je chrbtovou kosťou NATO, jej raison d’etre.“ Podľa názoru Lajčáka aliancia funguje dobre a ochota Európanov zvýšiť ich výdavky na obranu sa v dôsledku tlaku Washingtonu výrazne zvýšila. Minister Lajčák je skeptický voči plánom, ako je napríklad Macronov plán urobiť  Európu vojensky nezávislejšiu od USA: „Ak väčšia suverenita znamená vybudovanie paralelnej štruktúry s NATO, som kategoricky proti tomu.“ Hovorí, že „my Európania sa nemôžeme brániť bez Spojených štátov.“ Lajčák si myslí, že pre budúcnosť NATO je rozhodujúce to, aby Berlín a Paríž opäť hovorili jedným hlasom. 

Časopis der Spiegel poukázal tiež na to, že predstavitelia v Berlíne zažili, aký tvrdý

môže byť Paríž pri presadzovaní svojich záujmov, ak má prezident Macron pocit, že ho ignorujú. Dôvodom sporu je iniciatíva Berlína. Kancelárka Angela Merkelová plánuje ako gesto dobrej vôle zbaviť Američanov časti spoločného financovania NATO. Cieľom tohto gesta je tiež zmierniť tlak Washingtonu kvôli skutočnosti, že Nemecko – rovnako ako mnoho iných členov NATO – nedodržalo svoj záväzok zvýšiť výdavky na obranu na 2% hrubého domáceho produktu (HDP). USA doteraz platili približne 22 % rozpočtu NATO v sume 2,1 miliardy €, pričom Nemecko uhrádzalo iba 14,8 %. USA už dlho považujú toto rozdelenie za nespravodlivé, a preto prichádza plán z Berlína. Nemci navrhli zvýšiť ich podiel o takmer 25 miliónov € na 338 miliónov €, pričom Francúzsko tiež zvýšilo svoj príspevok o takmer 18 miliónov €. Zámerom bolo to, aby prispeli aj ostatní partneri NATO, čoho výsledkom by bolo, že USA by museli platiť o 131 miliónov € menej.

Paríž  však na uvedené riešenie nepristúpil a Francúzi vetovali plán, len čo ho nemecký veľvyslanec pri NATO predložil Severoatlantickej rade. Francúzsko nahnevane obviňovalo Nemecko z dohody, ktorá bola výhodná pre Trumpovu administratívu, pričom argumentoval, že neexistoval absolútne žiadny dôvod na uskutočnenie takéhoto prerozdelenia rozpočtu. Vlády trávili dlhé mesiace dohadovaním – a to priamo pred verejnosťou. Až donedávna sa zdalo, že symbolické gesto by sa muselo úplne stiahnuť z agendy londýnskeho summitu. K dohode dospeli až na poslednú chvíľu – a Francúzi dostali všetko, čo chceli. Za súčasného stavu nebude musieť Paríž vôbec zvyšovať svoj príspevok, pričom Washington a Berlín si rozdelia podiel 18 miliónov eur, ktoré mal Paríž zaplatiť podľa pôvodného plánu.

Pri skúmaní „správ o strategickej úrovni,“ v ktorých všetky členské štáty NATO raz ročne oznamujú svoje výdavky na obranu aliancie, odborníci v Berlíne zistili, že ich partneri využívali „kreatívne“ účtovnícke triky. Napríklad Francúzsko uviedlo náklady na svoju federálnu políciu a príslušníkov národných polície ako výdavky na obranu v rámci NATO. Dokonca aj rozpočet parížskeho hasičského zboru je uvedený vo výdavkoch NATO. V reakcii Francúzi poukázali na skutočnosť, že v dôvernom dokumente pre NATO nemecké ministerstvo financií uviedlo 800 miliónov € výdavkov z programov pomoci rozvojovým krajinám ako súčasť výdavkov NATO na rok 2020, aj keď sa zdá, že tieto prostriedky na prvý pohľad majú málo spoločného s ozbrojenými silami krajiny. V tejto súvislosti sa uvádza, že Bundeswehr a Nemecká spoločnosť pre medzinárodnú spoluprácu (GIZ) – organizácia nemeckého ministerstva rozvoja – spolupracujú na vojensko-civilných projektoch v krízových krajinách, ako sú Afganistan a Mali. Teda aspoň na povrchu sa to zdá byť legitímne.

Spor o peniaze je však len jednou z niekoľkých oblastí, v ktorých sa objavili trhliny v aliancii. Existujú tiež hlboké rozdiely v otázke, ako by sa NATO malo v budúcnosti zbližovať s Pekingom. Skutočnosť, že Čína sa pre Západ stáva veľkou výzvou, nie je v štábe NATO sporná . Úloha Moskvy ako trvalého protivníka NATO bude pravdepodobne z dlhodobého hľadiska v porovnaní s Čínou blednúť. „Rusko je ako niekoľko hurikánov dohromady“ – uviedol jeden vysoký predstaviteľ NATO – „Čína je na druhej strane ako zmena podnebia.“ USA od začiatku roka presadzujú voči Pekingu tvrdý postoj. Biely dom by rád videl akúkoľvek doktrínu, ktorá by klasifikovala Čínu ako ctižiadostivú hospodársku a vojenskú moc – ako novú hrozbu pre NATO. Európske krajiny ako Nemecko a Francúzsko však nechcú ohroziť ekonomické vzťahy s Pekingom a požadujú zmierlivejší prístup. Výsledkom týchto diferencií je tajná správa typická pre NATO, ktorú ministri zahraničných vecí schválili na svojom poslednom zasadnutí v Bruseli. Niekoľko strán dokumentu je venovaných filozofickým rozborom o dôsledkoch vzostupu Číny v oblasti bezpečnostnej politiky, ale nakoniec sa vyhýba jednoznačným záverom.

Správa sa dokonca vyhýba tomu, aby zaujala jasné stanovisko ku kontroverznému problému čínskeho výrobcu sieťových zariadení Huawei. Namiesto toho, aby sa dospelo k jednotnému postoju NATO, každá členská krajina má na základe svojich bezpečnostných záujmov rozhodnúť o tom, či zapojí čínsku technologickú spoločnosť do rozvoja svojej siete 5G alebo nie. Výhodou uvedeného rozhodnutia je zametanie potenciálne konfliktnej otázky pod koberec pred summitom v Londýne. Ale potenciálne by sa mohla objaviť iná problémová téma.  Uvidíme, ako bude NATO reagovať na návrh nemeckého ministra zahraničných vecí Heiko Maasa zriadiť komisiu na odborné preskúmanie strategickej orientácie NATO. Francúzsko by chcelo zabrániť tomu, aby sa generálny tajomník Jens Stoltenberg ujal vedenia tohto orgánu. Emmanuel Macron presadzuje zriadenie nezávislej komisie, ktorá by mohla rozvíjať aj radikálnejšie nápady. Je celkom možné, že v Londýne sa o tomto návrhu dohoda nedosiahne. V sídle NATO existujú obavy, že komisia, ktorú požaduje Maas, by mohla paralyzovať celý aliančný aparát najmenej na rok. Kto by sa nakoniec odvážil prísť s myšlienkou, keby nebolo jasné, akým smerom by sa NATO nakoniec malo vydať? Pre mnohých z 29 spojencov, ktorí chcú zachovať súčasný stav, je to dobrá správa.