Ako Navaľného prípad zmenil vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom – odteraz bude Moskva považovať Nemecko za závislý štát kontrolovaný USA

Berlín uzatvára éru dôveryhodných, dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov. Situácia sa tak stáva jednoduchšou a zároveň riskantnejšou: Rusko už od Európy nič neočakáva. Prípad otravy Alexeja Navaľného znamenal zlom vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Samotné podrobnosti prípadu – ktoré sú stále do veľkej miery nejasné – už v skutočnosti nie sú dôležité. V Berlíne bolo v septembri 2020 prijaté najdôležitejšie rozhodnutie nemeckej zahraničnej politiky: Nemecko už nebude pokračovať v nijakej osobitnej politike voči Rusku. Nebude sa snažiť pochopiť pohnútky druhej strany, usilovať sa o vzájomné porozumenie a aspoň minimálnu interakciu. Berlín nebude pôsobiť ako prekladateľ z ruského politického jazyka do západného jazyka, ani nebude zodpovedný za vzťahy s Ruskom, aby Moskve vysvetlil pozíciu svojich spojencov.

V takomto negatívnom tóne komentuje súčasný stav a perspektívu vzťahov medzi Berlínom a Moskvou riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin. Považujú ho za autoritu; dvadsať rokov slúžil v sovietskych, resp. ruských ozbrojených silách, okrem iného ako styčný dôstojník Sovietskej armády v Berlíne a tiež ako konzultant delegácie ZSSR na sovietsko-amerických rokovaniach o jadrových a vesmírnych zbraniach v Ženeve. Podľa Treninovho názoru osobitná úloha, ktorú Spolková republika Nemecko a kancelárka Angela Merkelová hrali v posledných rokoch, je minulosťou. Teraz je Nemecko vo vzťahu k Rusku na tom – ako všetci ostatní v západnej Európe. Na úrovni rétoriky to znamená zásadný odpor voči zahraničnej a domácej politike Kremľa, tvrdá kritika určitých konkrétnych krokov Moskvy a významná solidarita s krajinami východnej Európy. Na ekonomickej úrovni mnohí očakávajú odmietnutie projektu plynovodu Nord Stream 2. V každom prípade sa zdá, že éra veľkých rusko-európskych energetických projektov skončila. Na diplomatickej úrovni je pravdepodobné výrazné obmedzenie oficiálnych kontaktov a prípadne pozastavenie dialógu na najvyššej úrovni.

Je nepravdepodobné, že prezident Vladimír Putin pri udeľovaní povolenia na núdzovú evakuáciu Navaľného z Omska do Berlína predpokladal takýto vývoj udalostí. Skôr možno predpokladať pravý opak: rátal s interakciou s Angelou Merkelovou, so spoločným východiskom z nepríjemného incidentu – za pomoci Nemecka –  bez nových strát na reputácii Ruska. Možno si predstaviť, ako reagoval Putin na Merkelovej vyhlásenie o otrave Navaľného novičokom. Podľa Treninovho vyjadrenia najjemnejšie, čo ho azda napadlo bolo: „Úder do chrbta.“ Pre Putinovu zahraničnú politiku sú totiž kľúčové osobné vzťahy so zahraničnými vodcami. Na druhej strane pre racionálne uvažujúceho ruského prezidenta je negatívny výsledok – tiež výsledkom. A tento výsledok bude mať na pamäti. Znamená to, že nielen Berlín uzatvára éru dôveryhodných a dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov. Aj Moskva obrátila  stranu ich vzťahov. Čo sa pred 30 rokmi, v čase zjednotenia Nemecka, nepovažovalo iba za historické zmierenie, ale aj za záruku budúcich priateľských vzťahov a úzkej spolupráce medzi týmito dvoma národmi a štátmi, odišlo do minulosti – konštatoval Trenin.

Súčasnosť sa zase začína prekrývať s tým, čo sa zdalo dávno minulé. V oblasti rétoriky – kde sa ruská strana netají rozhorčením – nemecké obvinenia voči Rusku sa porovnávajú s nacistickým podpaľačstvom Reichstagu, z ktorého vtedajší Berlín obvinil Kominternu a Moskvu. V politickej sfére je nepravdepodobné, že by Kremeľ hneď urobil nejaké drastické kroky, ale odteraz bude Nemecko považovať za závislý štát kontrolovaný USA. Tento záver bude mať dôsledky na situáciu v Donbase, ako aj na bieloruskú konfrontáciu, ktorá vstúpila do zdĺhavej fázy. Hodnota interakcie s Berlínom a Parížom v týchto oblastiach – v normandskom alebo v bilaterálnych formátoch – klesá a dialóg s Washingtonom o Ukrajine a Bielorusku sa už dávno obmedzuje na vzájomné ostré varovania a nemenej tvrdé odmietnutia. Situácia sa tak stáva jednoduchšou a zároveň riskantnejšou: Rusko už od Európy nič neočakáva, a preto je zbytočné prihliadať na jej mienku alebo záujmy. S Američanmi sa už dávno vedie hybridná vojna s nulovým súčtom. V tomto boji zostáva stále menej obmedzení.

Krach osobitných rusko-nemeckých vzťahov bol posledným a najsilnejším v sérii útokov na  pozície  Ruska v Európe. V niekoľkých krajinách sa v posledných rokoch vyskytli významné korupčné škandály, ktoré vyhodili zo sedla popredných politikov naklonených spolupráci s Moskvou. Vo Francúzsku to boli prezidentskí kandidáti Dominique Strauss-Kahn a Francois Fillon, v Taliansku – podpredseda vlády Matteo Salvini, v Rakúsku – vicekancelár Heinz-Christian Strache. V iných štátoch – Španielsku, Grécku, Bulharsku, Čiernej Hore, Českej republike, Slovensku, Nórsku – boli odhalené ruské sprisahania alebo špióni, čo viedlo k ochladeniu vzťahov s Ruskom. Nakoniec skutočne univerzálny ohlas získal škandál s otravou Sergeja Skripaľa a jeho dcéry v anglickom Salisbury. Západní „kolegovia“ – napísal Dmitrij Trenin –  ako sa teraz hovorí, pracovali strategicky a vyčistili svoju polovicu poľa od nepriateľského vplyvu. V dôsledku toho v Európe prakticky nezostávajú žiadne štáty, ktorých vlády by sa voči Rusku správali neutrálne-pozitívne. Takže rozhodnutie Merkelovej preniesť otázku osudu plynovodu Nord Stream 2 na úroveň Európskej únie vyzerá ako konečný verdikt.

Akékoľvek špeciálne operácie – zdôrazňuje Trenin – či už naše alebo cudzie, sú navrhnuté tak, aby zmenili situáciu s účinným úderom v prospech ich iniciátorov. Strategicky však úspech špeciálnych operácií v žiadnom prípade nie je vždy dlhodobý. Často bývajú efektnejšie ako efektívne. Prípad Skripaľovcov sa objavil v čase, keď v niektorých európskych krajinách – štyri roky po ukrajinskej kríze! – objavila sa vôľa prehodnotiť sankčnú politiku proti Rusku. Výsledkom bolo odloženie jej revízie. Prípad Navaľnyj sa prihodil, keď sa prejavila snaha vyhnúť sa novému tvrdému rozkolu v Európe, teraz v dôsledku americko-čínskej konfrontácie. Podľa Trenina v jeho článku nejde o to, že obe otravy sú provokáciami z jednej alebo z druhej strany. Jeho idea spočíva v tom, že napriek škandálom a iným prekážkam dôležité záujmy Európy – vrátane Nemecka – i zodpovedajúce záujmy Ruska si vyžadujú interakciu a spoluprácu; opakujúce sa škandály tieto záujmy nepotláčajú, ale iba ich z času na čas utopia. Preto je potrebné zadržať emócie a pozerať sa na veci v širších súvislostiach.

Každý v euroatlantickom priestore si musí pamätať, že rusko-nemecké zmierenie je rovnako dôležitým pilierom európskej bezpečnosti ako nemecko-francúzske zmierenie. Takéto zmierenie je skutočným zázrakom moderných dejín vzhľadom na nevyliečenú traumu z Hitlerovej agresie, obrovský rozsah ničenia a milióny obetí vojny. Neľakajme seba ani svoje okolie duchmi Molotova a Ribbentropa – osobitne teraz, keď namiesto pokusov o rozdelenie východnej Európy medzi Moskvu a Berlín sa bojuje o to, akého suseda dostane Rusko blízko Smolenska. Z oživenia nemecko-ruského nepriateľstva sa netreba radovať. Neposilní NATO ! Nemecko možno rýchlejšie splní svoj záväzok zvýšiť vojenské výdavky, ale výdaje na armádu nezlepšia európsku bezpečnosť. Nie je potrebné spoliehať sa na vonkajšiu pomoc alebo na udržateľnosť jadrového zastrašovania. To druhé dáva iba záruku zničenia, nie spásy. Rusko-nemecké vzťahy sa zhoršujú takmer desať rokov – varuje Trenin. Je nereálne vrátiť ich v dohľadnej dobe do dní partnerstva zameraného na modernizáciu Európy – od Lisabonu po Vladivostok, stále však existuje príležitosť zastaviť prechod rusko-nemeckých vzťahov do fázy nepriateľstva.

Aby sa to dosiahlo, musí sa znížiť intenzita verejnej rétoriky, uskutočniť vlastné čo  najdôkladnejšie vyšetrovanie toho, čo sa stalo Navaľnému na ruskom území, a pred diskusiou o tejto otázke v Organizácii pre zákaz chemických zbraní vypracovať podrobnú odôvodnenú pozíciu. Táto pozícia musí byť v prvom rade presvedčivá pre ruskú spoločnosť. Prístup „nevieme, čo sa stalo, ale máme desať verzií toho, čo sa mohlo stať,“ nefungoval ani v prípade Litvinenka, ani pri zničení malajzijského lietadla, ani u Skripaľovcov. Nebude to fungovať ani v prípade Navaľného. Vo vzťahoch s Berlínom je lepšie dať si pauzu. Treba nechať Nemcov, nech sa sami rozhodnú, či potrebujú ďalší prúd plynu z Ruska. Nech sa sami rozhodnú, kto sa po Nemecku stane hlavným expertom Európskej únie na Rusko – Poľsko či Litva ? Nie je rozhodnuté o nástupcovi po Merkelovej ani o budúcnosti  stranícko-politického systému v Nemecku. Ale to nie je vec Ruska. Dmitrij Trenin zdôrazňuje, že po čase bude potrebné obnoviť hľadanie vzájomného porozumenia s Nemeckom na novom základe – susedstve, predvídateľnosti a vzájomnom prospechu. Pre Moskvu  je teraz dôležitejšia úloha v Európe – nestratiť Bielorusko, rovnako ako hlúpo stratila Ukrajinu; treba zabrániť Lukašenkovi  klamať Putina, aby Putina nesklamal bieloruský ľud. A samozrejme, že aj Rusov !