Ako keby politici Progresívneho Slovenska žili v „bratislavskej bubline“ – na víťazstvo vo voľbách potrebuje opozícia aj voličov vládnych strán

Pri serióznej analýze a komentovaní vnútropolitického vývoja – ale aj celkového stavu spoločnosti na Slovensku – nevystačíme si iba s čierno-bielymi zjednodušeniami, ktoré vinu a zodpovednosť za aktuálnu situáciu pripisujú iba Robertovi Ficovi – prípadne Igorovi Matovičovi alebo iným politikom. Je to propagandistická poloha verejnej komunikácie, povrchná simplifikácia a tiež cesta do slepej uličky, ak  hľadáme východisko zo súčasného marazmu. V takomto kontexte by hlavne opozícia mala venovať pozornosť okolnostiam a faktom, ktoré jej prekážajú v tom, aby získala väčšinovú podporu voličov. Zatiaľ sa opoziční lídri väčšinou pohybujú v prekonanom stereotype argumentov, avšak neprezentujú riešenia problémov sociálnych skupín mimo rámca ich elektorátu. Azda najotvorenejšie sa k téme vyjadril  ex-premiér Ľudovít Ódor, ktorý v kampani k eurovoľbám vyhlásil, že strana Progresívne Slovensko – za ktorú kandidoval do europarlamentu – by mala prinášať aj „chlebové témy.“

Z verejných vystúpení predsedu strany Progresívne Slovensko Michala Šimečku sa zdá, akoby hegemón opozície  ignoroval fakt, že vládny Smer-SD i jeho koaličný partner oslovujú výrazné množstvo voličov so základným vzdelaním, teda ide o ľudí s najnižšími príjmami na Slovensku. Časť z nich žije na vidieku, kde v mnohých dedinách chýba kanalizácia, pitná voda i kvalitný internet. Niektoré obce trpia nedostatočným prepojením verejnej dopravy s najbližším mestom, chýba im lekár, pošta, predajňa základných druhov potravín i učiteľ v obecnej škole. Témy verejných vystúpení politikov Progresívneho Slovenska pôsobia na ľudí z vidieka tak, ako keby všetci žili v „bratislavskej bubline.“ Ani politici z iných opozičných strán problémom obcí na vidieku i menších miest nerozumejú tak, aby svojimi konkrétnymi riešeniami zobrali vietor z plachiet vládnej koalícii.

Možno niekomu sa to môže zdať odbočenie od témy, ale napriek tomu sa žiada v súvislosti s aktuálnou programovou orientáciou Progresívneho Slovenska uviesť myšlienky z knihy amerického  novinára a komentátora Davida Leonhardta „Naša bola žiarivá budúcnosť,“ ktorá vyšla minulého roku. Leonhardt ako človek naklonený  progresívnemu mysleniu konštatuje, že progresivisti sa „vzdali problémov s chlebom a maslom.“ Považuje to za najväčšiu politickú chybu za posledných niekoľko desaťročí. Upozorňuje, že „univerzitná verzia liberalizmu“ už nie je obľúbená u čoraz väčšej časti populácie. Prieskumy ukazujú, že väčšina Američanov podporuje vyššie minimálne mzdy, solídne verejné zdravotné poistenie a silné odbory. A predovšetkým kategoricky odmieta väčšiu imigráciu. „Naša bola žiarivá budúcnosť“ je zaujímavá kniha s mnohými provokatívnymi bodmi. Mali by si ju prečítať Šimečkovi progresivisti, ak chcú vyhrať budúce voľby.        

Progresívne Slovensko i ostatné opozičné politické strany by si nemali nechať nanucovať témy, ktoré otvára vo verejnom priestore Robert Fico. Opozícia musí mať vlastnú programovú agendu a systémovým spôsobom ju prezentovať potenciálnym voličom. Napriek agresívnemu a vulgárnemu štýlu politikov vládnej koalície, lídri opozície by mohli reagovať v niektorých prípadoch zmierlivejšie, prízemnejšou rétorikou a menej polarizujúcim kurzom. Mečiar, Fico a Matovič výraznou mierou ovplyvnili pokles politickej kultúry na Slovensku, ale opozícia by sa nemala tejto úrovni približovať. Za žiadnych okolností netreba zabúdať, že väčšina občanov očakáva od politikov dodržiavanie zavedených neformálnych etických pravidiel, aké rešpektujú  v zavedených demokraciách všetci slušní ľudia.

Zámer opozície zvíťaziť v najbližších parlamentných voľbách do určitej miery komplikujú niektoré médiá naklonené opozícii, ktoré sa dehonestujúco vyjadrujú o voličoch strán vládnej koalície. Ba dokonca na tento spôsob vyjadrovania názorov sa znížili aj podaktoré osoby a aktivisti činní vo verejnom priestore. V tomto kontexte treba podotknúť, že súčasná opozícia v budúcich parlamentných voľbách zvíťazí iba vtedy, keď sa jej podarí svojimi argumentmi získať aj niektorých voličov vládnych strán. Preto ani protestné demonštrácie opozície by nemali vybočovať z rámca demokratickej politickej kultúry, ale zostať nástrojmi kultivovaného politického nesúhlasu s politikou vlády. Len tak možno zabrániť pokusom dehonestovať ich a spochybniť ich spoločensky legitímny význam pri obrane demokracie a slobody.