Ako bezpečne brzdiť rivalitu medzi Washingtonom a Moskvou – nevyhnutnosť dialógu o strategickej stabilite medzi Čínou, Ruskom a USA

Dnes nehovoríme o všeobjímajúcej existenčnej rivalite v úsilí o geopolitickú a ideologickú nadvládu. Svet sa stal multipolárnym a rusko-americké vzťahy prestali byť hlavnou osou svetovej politiky – stal sa ňou vzťah medzi USA a Čínou. Teraz Moskva a Washington nekonkurujú iba medzi sebou, ale aj s ostatnými centrami moci a musia brať do úvahy ich vzťahy s nimi. Už nie sú pochybnosti o tom, že konfrontácia medzi Ruskom a USA bude trvať ešte dlho. Príchod nového prezidenta Joe Bidena do Bieleho domu však poskytuje krajinám dobrú príležitosť pokúsiť sa prehodnotiť vzťahy. Nová americká administratíva nemusí zahrnúť Rusko medzi svoje priority a Kremeľ nemusí od zmeny moci v USA očakávať nič dobré, ale zhoršenie vzťahov, ktoré zvyšuje riziko vojenského stretu dvoch najväčších jadrových mocností, nie je v záujme ani jednej zo strán.

„Aby sa znížilo napätie, krajiny sa musia dohodnúť na predmete a povahe svojich vzťahov, ako aj na vhodných formátoch pre interakciu. A robiť to tak, aby sa nemuseli vzdať svojich základných princípov a záujmov. Úloha to nie je ľahká“ – konštatujú vo svojej eseji na internetovej stránke moskovského centra Nadácie Carnegie obaja jej autori – Thomas Graham z Rady pre zahraničné vzťahy vo Washingtone a Dmitrij Trenin, riaditeľ centra Nadácie Carnegie v Moskve. Autori sa zhodujú v názore, že každá strana môže byť presvedčená o tom, že jej protivník je na ústupe, ale tvrdá realita je taká, že ani Spojené štáty, ani Rusko neustúpia nikam v svetovej politike a budú si naďalej navzájom odporovať v rôznych otázkach po celej planéte. Rusko a USA zostávajú najväčšími jadrovými mocnosťami a každá z nich môže zničiť modernú civilizáciu. Obe krajiny sú natoľko bohaté na prírodné zdroje, že majú blízko k sebestačnosti, a preto môžu ľahšie prežiť aj tie najvážnejšie globálne otrasy na rozdiel od iných štátov.

Čína sa blíži k ich úrovni, ale zatiaľ iba Spojené štáty a Rusko majú potrebné geografické umiestnenie a strategický potenciál, aby mohli ovplyvniť osud celého euroázijského superkontinentu, ktorý je spolu so Severnou Amerikou jadrom moderného sveta. Takže Moskva a Washington napriek všetkým rozdielom vzájomne potrebujú pracovné vzťahy. Nejde o reset alebo o ich nové partnerstvo, ale skôr o zodpovedný a menej nepriateľský vzťah medzi rivalmi s veľmi odlišnými hodnotami, záujmami a vnímaním svetového poriadku. Rusko ani USA sa nevzdajú svojej neotrasiteľnej viery vo svoju vlastnú exkluzivitu a osobitné poslanie – táto viera je v skutočnosti základom ich konfrontácie. USA sa budú naďalej považovať za hlavnú demokraciu zameranú na šírenie ideálov slobody po celom svete. Rusko sa tak ako doteraz bude prezentovať ako strážca princípu národnej suverenity a obranca sveta, v ktorom sú možné rôzne hodnotové systémy.

Rusko ani USA neustúpia od svojich kľúčových geopolitických záujmov, bez ohľadu na to, ako veľmi môže byť druhá strana podráždená. Nechystajú sa meniť ani svoju vnútornú štruktúru, hoci obe krajiny si uvedomujú potrebu hlbokých reforiem. Tieto diferencie sa ešte zvýraznia, keď sa administratíva Joea Bidena  – po štyroch rokoch Trumpovho nekonvenčného prezidentovania – vráti k tradičnejšiemu prístupu k medzinárodným vzťahom. Vyjadrené inými slovami: súčasná konfrontácia je systémová a nie je iba dôsledkom nedorozumení alebo nezhôd medzi vodcami, ktoré možné prekonať dialógom. A ani Bidenova inaugurácia, ani Putinov odchod z Kremľa nezmenia základy vzťahu USA-Rusko. V povedomí vládnucich elít oboch krajín je hlboko zakorenené presvedčenie, že kroky druhej strany sú zamerané na zásah do ich národných záujmov.

Za týchto okolností si musia obidve krajiny uvedomiť, že súčasná tvrdá rivalita je mimoriadne riskantná – a preto sa musia  pokúsiť budovať vzťahy založené na troch spoločných cieľoch, ktoré majú Moskva a Washington. Prvým je predchádzanie jadrovej vojne. Druhým je zodpovedná regulácia súperenia s cieľom zabrániť náhlej eskalácii, ktorá by mohla vyvolať vojenský konflikt. Treťou je spolupráca v boji proti bežným nadnárodným hrozbám. Tieto ciele pripomínajú ciele, ktoré spájali Spojené štáty a ZSSR v posledných fázach studenej vojny. Súčasná konfrontácia je však veľmi odlišná od tej doby a vyžaduje si odlišné prístupy. Dnes nehovoríme o všeobjímajúcej existenčnej rivalite o geopolitickú a ideologickú nadvládu. Svet sa stal multipolárnym a rusko-americké vzťahy prestali byť hlavnou osou svetovej politiky – stal sa ňou vzťah medzi USA a Čínou. Moskva a Washington si už nekonkurujú iba medzi sebou, ale aj s ostatnými centrami moci a musia brať do úvahy ich vzťahy s nimi.

Pretože konfrontácia už nie je bipolárna, kontakty medzi Ruskom a USA by nemali byť bilaterálne, ale mali by byť zakotvené v multilaterálnych formátoch. Po studenej vojne sa obe krajiny opakovane ocitli v tzv. ad hoc koalíciách v konkrétnych otázkach – napríklad v kontaktnej skupine pre konflikty na Balkáne alebo v skupine 5 + 1 pre iránsky jadrový program. V budúcnosti by sa koalície tohto typu mali stať samozrejmosťou a ich témy by sa mali rozšíriť o strategické otázky a témy regionálnej bezpečnostnej architektúry. Číňania síce zatiaľ nie sú pripravení prijať túto myšlienku, ale v budúcnosti sa dialóg medzi Čínou, Ruskom a USA o strategickej stabilite stane nevyhnutnosťou. Postupom času sa k nej môžu pridať aj Francúzsko a Veľká Británia. Rokovania o stabilizácii globálneho trhu s ropou medzi Ruskom, Saudskou Arábiou a USA v roku 2020 by mali položiť základy trvalej interakcie medzi energetickými veľmocami.

Možné sú aj iné koalície. Napríklad medzi Nemeckom a Francúzskom – o európskej bezpečnosti. Koalícia Izraela a Turecka (osobitne) – na Blízkom východe. Medzi Indiou a Japonskom – o euroázijskej bezpečnosti. Medzi Čínou, Indiou a Pakistanom – v súvislosti s celým Afganistanom. Takéto malé multilaterálne platformy zmierňujú negatívne účinky asymetrie potenciálu USA a Ruska, obohacujú dialóg a sú vhodnejšie na vytváranie praktických myšlienok, pretože krajiny, ktoré v konkrétnej otázke zohrávajú kľúčovú úlohu, sa na procese riešenia zúčastňujú od samého začiatku. Stále je príliš skoro diskutovať o vytvorení väčšiny týchto štruktúr na oficiálnej úrovni. Je lepšie to robiť neoficiálnymi kanálmi, prostredníctvom odborníkov, ale – ideálne – s oficiálnou podporou. Tento prístup vytvorí druh verejno-súkromného partnerstva na riadenie vzťahov a pomôže zmobilizovať verejnú podporu potrebnú na dlhodobý úspech každej takejto iniciatívy. Konečným výsledkom by mohol byť nový model vzťahov, ktorým by bola sieť mnohostranných formálnych a neformálnych platforiem, ktoré stabilizujú a zmierňujú hospodársku súťaž.

Na vytvorenie takejto siete je potrebné, aby Bidenova administratíva a Kremeľ najskôr prediskutovali, ako najlepšie usporiadať vzťahy a ktoré multilaterálne platformy môžu byť teraz najefektívnejšie. Niektoré z nich vzniknú spontánne, keď Bidenov tím začne realizovať svoje plány. Obnovenie rokovaní o iránskom jadrovom programe si bude vyžadovať spoločnú aktivitu vo formáte 5 + 1. Ďalšie priority Bidenovej administratívy – boj proti zmene podnebia a návrat k Parížskej dohode – tiež otvárajú príležitosti pre multilaterálny dialóg s Ruskom, ktoré sa v otázkach podnebia stalo konečne serióznejším. Rusko a Európska únia naďalej aktívne diskutujú o tejto otázke napriek všeobecnému zhoršeniu vzťahov. Interakcia medzi USA, EÚ a Ruskom v oblasti zmeny podnebia môže formovať nový globálny program. Existujú aj ďalšie naliehavé problémy, ktoré možno vyriešiť na malých multilaterálnych fórach, na ktorých sa zúčastňujú USA a Rusko. Napríklad je najvyšší čas obnoviť šesťstranné rozhovory o severokórejskom jadrovom programe, aj keď USA nechcú opustiť bilaterálne kontakty s Pchjongjangom a Čína zostáva ich hlavným partnerom. Ak sa do rozhovoru zapoja ďalšie regionálne mocnosti, pomôže to stabilizovať situáciu v severovýchodnej Ázii a znížiť hrozbu, ktorú predstavuje Severná Kórea.

Dialóg o bezpečnostných otázkach vo formáte USA – NATO – EÚ – Rusko môže zase upokojiť situáciu na hraniciach medzi Ruskom a krajinami NATO a viesť k dohodám, ktoré zabránia rozmiestneniu rakiet stredného doletu alebo podobných systémov v Európe za podmienok, keď už neplatí zmluva o raketách stredného a kratšieho dosahu. Prezidenti Biden a Putin by však nemali obmedzovať také multilaterálne platformy na diskusiu iba o tých problémoch, pri ktorých sa záujmy týchto dvoch krajín jednoznačne zhodujú. Takéto formáty sú potrebné – a možno ešte dôležitejšie – v otázkach, kde existujú rozpory. Napríklad rastúca nestabilita na Blízkom východe si vyžaduje širší dialóg medzi USA a Ruskom, ktorý môže byť založený na výsledkoch rozhovorov medzi USA, Ruskom a Izraelom v lete 2019.

Pandémia koronavírusu vyvolala intenzívnu konkurenciu vo výrobe a komercializácii vakcín, ale prudký nárast infekcií v USA, Rusku a Európe naznačuje, že by bol prospešný trojstranný dialóg o zdieľaní skúseností v boji proti koronavírusu. Mnohostranné formáty samozrejme nemôžu a nemali by úplne nahradiť dvojstranné kontakty. Vo vzťahoch medzi Moskvou a Washingtonom existujú tri naliehavé bilaterálne problémy, ktorých osud do značnej miery určí, ako efektívne budú spomínané multilaterálne formáty. Po prvé, Rusko a USA musia obnoviť normálne diplomatické kontakty, ktoré boli výrazne utlmené konfrontáciou, eskalujúciu od ukrajinskej krízy v roku 2014. Po druhé, je potrebné predĺžiť zmluvu START-3 na ďalších päť rokov, aby sa mohol zahájiť seriózny dialóg o strategickej stabilite. A nakoniec – po tretie, Moskva a Washington by mali začať dialóg o probléme vzájomného zasahovania do vnútorných záležitostí – jedným z jeho cieľov by bolo vytvorenie pravidiel upravujúcich interakciu v kyberpriestore.

Žiadny z vyššie uvedených návrhov nezmení konkurenčný charakter vzťahov medzi USA a Ruskom. Tieto vzťahy však môžu a mali by byť stabilizované na súčasnej nízkej úrovni, aby sa pripravila pôda pre konštruktívnejšie prístupy. V priebehu času by Moskva a Washington mali dospieť k tomu, čo sa dá nazvať zodpovednou súťažou medzi mocnosťami – jednou z tých, ktoré budú založené na vzájomnej zdržanlivosti v kombinácii so spoluprácou na malom súbore problémov a budú zmierňované prácou v multilaterálnych formátoch. Takýto vzťah nám pomôže bezpečne sa orientovať v ére veľkej mocenskej rivality, ktorá – zdá sa – bude dlhá.