Aké má šance presadiť sa vo voľbách opozičný „mačkopes“ – zostane Smer-SD mimo hry o moc kvôli „hlúpym Ficovým zakopnutiam“ ?

Aktérov slovenskej politickej scény sužuje nervozita a neistota. Správanie opozičných politikov i predstaviteľov vládnej koalície v posledných týždňoch svedčí o tom, že jedni ani druhí nie sú si istí tým, ako dopadnú voľby do Národnej rady SR 29. februára 2020. Až tri opozičné strany sa ocitli v pásme neistoty a minimálne jedna z nich „korčuľuje“ na hrane politického „bytia-nebytia“, pričom svojho času ašpirovala na pozíciu vodcu opozície. Vo vládnom tábore sa zatvárajú dvere budúceho parlamentu pred stranou Bélu Bugára a predseda Slovenskej národnej strany sa snaží ťarbavou a neohrabanou ekvilibristikou zabrániť tomu, aby jeho partaj neuviazla v „bahne“ politickej bezvýznamnosti. Robert Fico prejavil svoju neistotu tiež tým, že ako „záchranné koleso“ pred preradením strany Smer-SD do opozičných lavíc chce použiť dokonca aj zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií, ktorí vzišiel z politickej „dielne“ SNS.

Nechutné dohadovanie opozičných lídrov v posledných dňoch na tému spoločnej predvolebnej formácie nepôsobilo na voličov opozície povzbudzujúco. V niektorých momentoch súboja v tábore opozície vznikal dojem, že ich hlavným protivníkom nie je Robert Fico a jeho strana, ale bývalý prezident Andrej Kiska, ktorý „vykráda“ elektorát ostatných opozičných strán a pokrytecky predstiera záujem o vytvorenie tzv. veľkej koalície opozičných strán. Celkom otvorene Kiskovu iniciatívu pomenoval líder OĽaNO Igor Matovič ako „hlúpy návrh, lebo kopa ľudí by (bohužiaľ) tak širokého mačkopsa nevolila.“ Ani ostatní opoziční predstavitelia nevnímajú postavu Kisku ako integrátora opozičných síl, ale skôr ako pokryteckého chytráka, pokúšajúceho sa parazitovať na všetkých nespokojných voličoch opozície – a to bez ohľadu, aká je ich hodnotová orientácia. Kiskova strana Za ľudí láka voličov svojím „neslaným-nemastným“ programom ako tzv. strana „stredu“, čo má byť pre elektorát iných opozičných strán „návnada“, že každý nespokojný občan si u Kisku nájde to „svoje.“

Opozičné médiá sa pokúšajú na základe jedného prieskumu volebných preferencií – v ktorom strana Za ľudí predstihla koalíciu Progresívne Slovensko/Spolu o jednu desatinu percentuálneho bodu (!) – prezentovať Kisku ako lídra celej opozície. Až ďalší vývoj ukáže, či toto „smiešne“ číslo je signifikantné a určujúce z hľadiska budúceho vplyvu strany Za ľudí na dianie v opozícii. Zatiaľ Andrej Kiska si autoritu vodcu opozície nezískal – a to nielen medzi opozičnými politikmi, ale ani v tábore opozičných voličov. Bývalého prezidenta berú jeho koaliční partneri ako „falošného hráča“ a vôbec v ňom nevidia politického stratéga a vodcovskú osobnosť, ktorá by mohla opozícia zjednocovať a viesť v predvolebnom boji do víťazného konca. Najlepšie nedôveru v Kiskove vodcovské schopnosti vyjadril Richard Sulík, keď prišiel so svojím  nie celkom „zrelým“ nápadom, aby vodcom opozície sa stal neúspešný prezidentský kandidát Robert Mistrík.

O predvolebnej neistote vo vzťahu k budúcemu povolebnému vývoju na Slovensku svedčia aj rôzne špekulácie a úvahy o tom, ako sa budú vyvíjať politické pomery po februárových parlamentných voľbách. Keď sa opozícii podarí – ale „s odretými ušami“ – získať v Národnej rade SR väčšinu kresiel, otvorí sa problém, ako vytvoriť stabilnú širokospektrálnu vládnu koalíciu. Podľa všetkých sekundárnych príznakov – i s prihliadnutím na podporu opozičných médií – na funkciu premiéra budúcej vlády ašpiruje Andrej Kiska. Ešte skôr iný opozičný subjekt dezignoval na tento post Michala Trubana, takže hypoteticky v radoch opozície sú dvaja potenciálni kandidáti na kreslo premiéra. Okrem tejto témy ešte závažnejším problémom bude otázka, ako si podeliť kreslá medzi toľkými koaličnými stranami, bez ktorých by vytvorenie vlády nebolo možné. Určite majú pravdu tí, ktorí hovoria, že ak sa opozícii podarí získať poverenie na zostavenie vlády, vývoj vedúci k zostaveniu nového kabinetu nebude jednoduchý politický „hlavolam.“

Nie je však ani vylúčené, že výsledok parlamentných volieb vytvorí „patovú“ politickú situáciu, v ktorej nezostane „mimo hry“ ani doterajšia vládna strana Smer-SD. Opozičné médiá a „čierno-bielo“ uvažujúci analytici upriamujú pozornosť na akýsi „submisívny“ vzťah medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim. Nachádzajú analógie toho typu, že mocenský „tandem“ sotva vedie v politike k pozitívnym riešeniam – a dokladajú to príkladom vzťahu medzi Mikulášom Dzurindom a Ivetou Radičovou. K tomu sa žiada poznamenať, že iba konkrétny výsledok parlamentných volieb rozhodne o tom, ako sa bude tento tandem vyvíjať a kto bude po voľbách v tomto tandeme ťahať za kratší koniec. Lineárne extrapolácie nebývajú v politike spoľahlivým nástrojom predvídania budúcich udalostí, takže vzťahy v tandeme Fico-Pellegrini po voľbách nemusia vyústiť do ich vzájomnej kolízie, ale môžu pomôcť vytvoriť priestor, aby sa strana Smer-SD odpútala od defektov, ktorú je priviedli do súčasnej defenzívnej situácie.

Ficov prístup k zostavovaniu volebnej kandidátky dokazuje, že zakladateľ Smer-u – napriek viacerým svojim „hlúpym zakopnutiam“ – nestratil príslovečný politický inštinkt a schopnosť pragmaticky posudzovať aktuálnu situáciu. Nie súčasná opozícia, iba samotný Fico môže položiť stranu „na lopatky.“ Našťastie Peter Pellegrini sa nedal vyprovokovať k „okázalým gestám“, aby demonštroval, že nie je Ficovým „figovým listom“ – ako to o ňom šíria propagandisti opozície. Nenechal sa uniesť ako Marek Maďarič, ktorý na „škodu veci“ sa dobrovoľne vyradil z hry a stratil tým príležitosť otáčať stranu Smer-SD pôvodným sociálnodemokratickým smerom. Politika je totiž „beh na dlhé trate“ a kto to nepochopil, príde v nej o miesto. Ficova strana nemusí zostavovať budúcu vládu, ale musí si uchovať zdravý politický potenciál aj za cenu, že za najbližšie obdobie okúsi, ako „chutí opozičný chlebíček.“