Agent, ktorý poslal desiatky britských agentov na smrť – v Moskve zistil, že komunizmus je najväčším sklamaním jeho života

Keď 26. decembra minulého roku zomrel v Moskve 98-ročný dvojitý agent George Blake, britský novinár Simon Kuper nie dlho predtým dopísal o ňom knihu „Šťastný zradca: Špióni, klamstvá a vyhnanstvo v Rusku. Mimoriadny príbeh Georgea Blakea.“ Nedávno sa objavila v ponuke zahraničných kníhkupectiev. Pri tejto príležitosti jej autor v britskom denníku Financial Times opísal svoje stretnutie s Blakeom v roku 2012 na jeho dači pri Moskve, kde slávny špión studenej vojny prežíval jeseň svojho života. Niekoľkohodinový rozhovor s Blakeom charakterizoval Kuper takto: „Bol to najzaujímavejší rozhovor, aký som kedy urobil, a preto nakoniec som sa rozhodol o ňom napísať knihu, ktorú som roky pripravoval. Dúfam, že to objasní Blakeov život, studenú vojnu – a to, ako sa pokúsil zmieriť sám so sebou.“ V súvislosti s týmto stretnutím autor podotýka, že Blake ako väčšina špiónov bol tajnostkárskym typom. Dával si tiež pozor, aby sa nezmienil o Vladimírovi Putinovi. Vo svojom vysokom veku pacifistický demokrat Blake nemal rád svojich kolegov z KGB. Spolu s manželkou však boli od Putina závislí kvôli dôchodkom a ich dači, ktorú im darovala rozviedka KGB za preukázané služby.

Málo sa vie to, že známy dvojitý agent sa narodil ako George Behar v Rotterdame 11. novembra 1922. Jeho otec – Albert Behar, pôvodom z Carihradu – pôsobil v britskej armáde počas prvej svetovej vojny a stal sa britským občanom. Mesiac po uzavretí prímeria bol Albert vyslaný do Rotterdamu, aby pomáhal repatriovať britských vojnových zajatcov. Tam sa stretol s Blakeovou matkou – holandskou protestantkou Catharinou.  George ako dobrodružný typ tri roky strávil na britských a francúzskych školách v Káhire, kde žila jeho sestra vydatá za bohatého bankára.  Keď v septembri 1939 prišiel na letnú dovolenku do Rotterdamu, vypukla druhá svetová vojna. Pripojil sa k odboju, ale túžil po väčších veciach. V roku 1942 uskutočnil odvážnu cestu cez Belgicko, Francúzsko a Španielsko do Veľkej Británie.

Na stretnutí s novinárom Kuperom sa priznal, že „veľmi som chcel byť skutočným agentom.“ V Británii sa pripojil k holandskej sekcii britskej tajnej spravodajskej služby (P8), ktorá je súčasťou rozviedky MI6, teraz SIS. Jednou z jeho úloh bolo pripravovať príslušníkov holandského odboja predtým, ako boli padákmi vysadení na území okupovaného Holandska. V Londýne si George, jeho sestry aj ich matka zmenili priezvisko z Behar na anglicky znejúce Blake. George bol zbožným kalvínom, ktorý mal v úmysle stať sa po vojne farárom. Ale SIS ho v roku 1945 poslal do oslobodeného Holandska a potom do okupovaného Nemecka. A tam podľahol vínu, ženám a iným lákadlám ponúkaným príslušníkom spojeneckých okupačným armád. Potom si uvedomil, že už nie je hoden kariéry v kostole.

V roku 1947 ho MI6 na niekoľko mesiacov poslala na „rýchlo-kurz“ na univerzitu v Cambridge, aby sa naučil po rusky. Jeho profesorka Elizabeth Hill  – zúrivá antikomunistka – ktorá vyrastala v rusko-britskom štýle v predrevolučnom Petrohrade, ho naplnila láskou k jej stratenej vlasti. Blake tvrdil, že za pár mesiacov od začiatku kurzu prečítal Annu Kareninovú v ruštine. Potom ho MI6 poslala pod krytím diplomata do Soulu. V roku 1950 vypukla kórejská vojna. Vtedy Severokórejčania zajali Blakea a ďalších dvoch britských diplomatov a presúvali ich pešo smerom na sever spolu s asi 70 zadržanými civilistami a 750 americkými vojnovými zajatcami. V zime zomrela na pochode smrti asi polovica väzňov, väčšinou od hladu, chorôb, chladu alebo rukami brutálnych strážcov.

Ale George Blake po týchto skúsenostiach začal uvažovať skôr protiamericky, než aby nenávidel Severokórejčanov. Bol zhrozený tým, ako bombardéry – americké lietajúce pevnosti ničili kórejské dediny. „Aké máme právo, aby sme sem prišli a všetko zničili? Títo ľudia, ktorí žijú tak ďaleko od nás, by sa mali sami rozhodnúť, ako si usporiadajú život“ – uvažoval Blake. Zmocnil sa ho pocit, že bojuje na nesprávnej strane studenej vojny. Bol jedným zo skupiny desiatich francúzskych a britských väzňov – väčšinou diplomatov a novinárov – ktorí boli internovaní na tichej farme na severe v blízkosti čínskych hraníc. Na jar 1951 zaslalo sovietske veľvyslanectvo v Pchjongjangu zajatcom balík kníh. Iba jedna bol v angličtine: Ostrov pokladov od  Roberta Louisa Stevensona. Väzni losovali o privilégium prečítať si ju ako prvú.  . Ale tri knihy boli v ruštine: Leninov štát a revolúcia a dva preložené zväzky Marxovho Kapitálu. Ich čítanie bol iba posledným z faktorov v slede skúseností, ktoré Blakea posunuli ku komunizmu.

Blake vyrástol z kalvína, ktorý veril, že všetko v živote je predurčené; bol to malý krok k viere, že s komunistami bola predurčená aj história. Aj keď už neveril, že Kristus je Boží syn, stále si myslel, že „by malo existovať Božie kráľovstvo so spravodlivosťou“. Kalvíni nesúhlasili s orientáciou ma materiálne statky; ani komunisti nezdôrazňovali materiálne hodnoty. Náboženstvo sľubuje ľuďom, povedzme, komunizmus po ich smrti. Pretože v nebi sme si všetci rovní a žijeme v úžasných podmienkach. A komunizmus sľubuje ľuďom úžasný život tu na zemi – a tiež z toho nič nebolo. Blakea však nepriamo presvedčila aj príručka teoretika MI6 Carewa Hunta „Teória a prax komunizmu“ – inak určená britským špiónom, aby pochopili doktrínu nepriateľa. V kontexte s takýmito okolnosťami sa Blake rozhodol urobiť osudový krok – tajne odovzdal veliteľovi severokórejského zajateckého tábora rusky napísaný list adresovaný sovietskemu veľvyslanectvu v Pchjongjangu. Takto Blake prešiel na „druhú stranu.“

V roku 1953 po skončení kórejskej vojny boli väzni prepustení a George Blake sa znovu zapojil do aktivít MI6. Počas nasledujúcich niekoľkých rokov sa v Londýne a pri svojom ďalšom pôsobení v Berlíne stretával so svojimi riadiacimi dôstojníkmi KGB a odovzdal im tisíce tajných dokumentov, vrátane mien stovák agentov pracujúcich pre Britov za „železnou oponou.“ Blakeova zrada stála najmenej štyridsať životov agentov MI6, vrátane dôstojníka sovietskej vojenskej rozviedky (GRU) Petra S. Popova, ktorý bol za velezradu popravený. Medzi odhalenými operáciami britských a amerických spravodajských služieb bola aj akcia „Gold.“ Bol to tajný tunel do východného Berlína, z ktorého CIA a MI6 odpočúvali telefonické linky Sovietskej armády v NDR. K odhaleniu Blakea pomohol poľský trojitý agent Michael Goleniewsky, ktorý v januári 1961 ušiel do USA.

Za zradu bol milujúci manžel a otec troch malých chlapcov Blake v máji 1961  odsúdený na 42 rokov väzenia. Po piatich rokoch sa Blakeovi podarilo za pomoci troch spoluväzňov z väzenia ujsť. Väzenský múr preliezol za pomoci lanového rebríka, ktorý mu prehodil cez stenu bývalý spoluväzeň. Najprv sa skrýval v Hampsteade, potom ho v automobilovom karavane prepašovali cez kanál La Manche a mieroví aktivisti mu pomohli dostať sa cez západnú Európu až do východného Nemecka. Až po príchode do šedej, ponurej a represívnej Moskve si uvedomil, že sa vzdal svojej ženy a synov pre systém, ktorý nefungoval. Raz povedal svojmu priateľovi: „Po týždni v Moskve som vedel, že komunizmus je najväčším sklamaním môjho života.“ Ale bol to prispôsobivý človek a šťastne tam prežil zvyšok života. Stretol sa s novou životnou partnerkou Idou, mal s ňou syna a v osemdesiatych rokoch obnovil kontakt so svojimi synmi vo Veľkej Británii. KGB z neho urobila plukovníka a pôsobil v moskovskom Inštitúte svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov (IMEMO). Keď sa ho novinár Simon Kuper pri stretnutí na jeho dači pri Moskve opýtal, či nemá nejaké výčitky kvôli prezradeným agentom, odpovedal, že sa ospravedlňuje za utrpenie, ktoré spôsobil. Poznamenal však, že „ľudia, ktorí boli zradení, neboli nevinní ľudia. Neboli o nič lepší ani horší ako ja. Všetko je to súčasť sveta spravodajských služieb. Keby dnes prišiel muž, ktorý ma vydal, ku mne domov, pozval by som ho, aby sme si sadli a dali si šálku čaju.“