Parlamentné voľby 2020 „presmerovali“ Slovensko – naozaj stretnutie rozumu a politiky skončilo ústupkom rozumu ?

Keď premýšľate nad čerstvými výsledkami tohtoročných parlamentných volieb na Slovensku tak si spomeňte na slová, ktoré použil v roku 1922 známy americký komentátor a politológ Walter Lippman z Platónovej Ústavy, že „stretnutie rozumu a politiky skončilo ústupom rozumu.“ Lippman už vtedy dávno konštatoval, že „použitie rozumu pri politických témach je iba na samotnom začiatku. Naše racionálne idey v politike sú stále ešte nadnesené, ochudobnené svojou všeobecnosťou, príliš abstraktné a nedokonalé pre praktické poznanie.“ Lippmannov pohľad je inšpiratívny aj teraz – temer po 100 rokoch – keď uvažujeme nad tým, čo nám priniesli tohtoročné parlamentné voľby, aký vývoj Slovensko čaká a či naše očakávania nie sú už dnes deformované propagandou plytko uvažujúcich politikov, bez ohľadu na zafarbenie ich politických tričiek a pragmatickou ihlou šité volebné programy.

Spočítané hlasy voličov naznačujú, že viacerí svoje politické ambície precenili a prehnane nadhodnotili potenciál ich vplyvu na voličov. V apríli minulého roku – vtedy ešte prezident – Andrej Kiska avizoval politickú stranu  a nadnesene chválenkársky pomenoval jej webovú stránku jenasviac.sk. Monitoring agentúry AKO pripravovanej politickej strane  veštil až 40-percentný volebný potenciál, pričom v aktuálnom prieskume vychádzal Kiska ako najdôveryhodnejší politik. Hovoril, že jeho „osobná ambícia je prevziať moc“ a o pár mesiacov sa už v kuloároch šepkalo, že bude premiérom. Andreja Kisku favorizovali tiež viaceré opozícii naklonené médiá, pretože v ňom videli šéfa strany, ktorá chce priniesť zmenu. Od Kiskových siláckych a nadnesených vyhlásení neprešiel ani rok a dnes už bývalý prezident sa vyjadruje podstatne zdržanlivejšie. Aj počet voličov, ktorí mu vyjadrili svoju dôveru ho prinútil k tomu, aby skromnejšie konštatoval, že „je hypoteticky jedno, či vládu zostavuje Truban, Hlina, Matovič, Sulík či Kiska. Dôležité je vytvoriť silnú vládu.“

Suverénny víťaz volieb hnutie Obyčajných ľudí a nezávislých osobnosti na čele s Igorom Matovičom stáva sa tou povestnou „čiernou labuťou“, s ktorou ešte pred pol rokom nikto z jeho potenciálnych koaličných partnerov nepočítal. Napriek zbožným prianiam stratégov pravice,  presadil sa populista, známy nielen ako neľútostný kritik Roberta Fica, ale aj ako Kiskov zneuznaný rival, o ktorom ešte v novembri minulého roku Matovič rozhlasoval, že čím viac percent vo voľbách získa strana exprezidenta, tým je väčšia šanca, že opozičné strany nebudú vedieť po voľbách zostaviť vládu. Dokonca Igor Matovič na tlačovej besede tvrdil, že Kiska klame ľudí a jeho stranu Za ľudí vtedy nazval stranou „za seba.“ Dokonca predseda OĽaNO sa nerozpakoval verejne vyhlásiť, že Kiska ho sklamal, pretože „mafiu si všimol, až keď išlo o neho.“ Z toho možno usudzovať, že keď sa stane Igor Matovič premiérom, ich vzájomný vzťah s Kiskom nebude prekypovať dôverou a úprimnou náklonnosťou.

Silný poslanecký klub OĽaNO v Národnej rade Slovenskej republiky poskytuje Igorovi Matovičovi príležitosť, aby svoje programové ciele uprednostnil čiastočne na úkor volebných predsavzatí jeho potenciálnych koaličných partnerov. Taktiež bude môcť významnou mierou ovplyvňovať obsadzovanie ministerstiev, ktoré OĽaNO vníma ako svoju prioritu. Je otázne, do akej miery sa môže prejaviť Matovičova deštruktívna povaha, ak dôjde v jeho vláde k nezhodám v otázkach, na ktoré budú mať jeho partneri odlišný názor. Počas svojho pôsobenia v poslaneckom klube OĽaNO neprejavoval prílišný talent pre citlivý kompromis, ale činnosť v exekutíve má odlišný charakter, takže kolízne situácie vo vláde si budú vyžadovať od Matoviča viacej trpezlivosti a taktu, aby vládny kabinet fungoval bez napätia a vystupňovaných názorových kolízií.

Z parlamentných volieb vzišiel parlament, v ktorom prevažujú strany populistického charakteru a predovšetkým strany zdôrazňujúce konzervatívne hodnoty. Nedostali sa tam tzv. noví politici z koalície Progresívne Slovensko/Spolu, kresťanskí demokrati ani Slovenská národná strana. Potvrdili sa názory analytikov, že politici, ako boli Miroslav Beblavý, Michal Truban, Alojz Hlina či Andrej Danko neboli príťažlivé osobnosti lídrov, ale politickým intelektom podpriemerní karieristi, ktorí nevynikali ani priemernosťou svojho politického úsudku, ale tiež ani „chytrosťou“ podomových obchodníkov. Koaličnej spolupráci so stranou Smer-SD padla za obeť strana Most-Híd, takže maďarská minorita nebude mať po prvýkrát od vzniku samostatného Slovenska v parlamente vlastnú politickú reprezentáciu. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, či je to pre krajinu dobré práve v roku, v ktorom si budú v Budapešti s pompou pripomínať storočnicu Trianonu.

Volebný výsledok strany Smer-SD nie je síce tak potupný, ako ho predvídali posledné prieskumy predvolebných preferencií, ale aj tak by mal inšpirovať vedenie strany k vnútornému „zemetraseniu.“ Keď v novembri 2017 Robert Fico nebral neúspech v župných voľbách ako poslednú výstrahu, aby sa Smer pobral novým smerom, pretože inak ho čaká osud Mečiarovho HZDS, teraz je tu  posledná príležitosť urobiť v strane „poriadky.“ Pomer preferenčných krúžkov medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim je jasným signálom voličov, koho favorizujú ako svojho kandidáta na čele strany a kto z vedenia má ich najväčšiu dôveru. Parlamentné voľby 2020 naznačili, že „zodpovedná zmena“ – ktorú strana avizovala na volebných plagátoch – by sa mala začať napĺňať zmenou na poste jej predsedu!