Vybral si Peter Pellegrini osud Dona Quijota ? – Alebo sa vydá Smer-SD do slepej uličky politickej izolácie, marginalizácie a historického zabudnutia ?

Už po župných voľbách v novembri 2017 bolo zrejmé, že vládna strana Smer-SD utŕžila porážku, ktorá jej jasne signalizovala, že časť pôvodných voličov ľavice negatívne vníma výsledky vlády, a preto Ficova strana prišla o štyroch zo šiestich županov, zvolených v predchádzajúcich voľbách. Ani v komunálnych voľbách o rok neskôr nezískala dovtedy najsilnejšia politická strana nespokojné hlasy niektorých jej voličov z predchádzajúcich volieb, i keď predseda Smer-u Robert Fico opäť tvrdil, že jeho strana komunálne voľby vyhrala. Ignoroval fakt, že vyše 42 % kresiel starostov a primátorov získali nezávislí kandidáti, čo nebolo nielen povzbudením pre vtedajšiu opozíciu, ale ani prejavom dôvery voči politickej značke Smer-SD. Podaktorí v dovtedy najsilnejšej parlamentnej strane na Slovensku naznačovali nevyhnutnosť kritickej sebareflexie, ale Ficova autorita umlčala nespokojné hlasy a „rebelanti“ sa navonok začali úprimnejšie prejavovať až potom, keď prišli o svoje „teplé“ miesta v europarlamente alebo – ako to bolo v prípade ministra kultúry Mareka Maďariča – keď nadobudli presvedčenie, že pôvodne ľavicová strana už stratila odvahu pozrieť sa do zrkadla a zbaviť sa všetkého, čo ju politicky i morálne poškodzuje a uberá jej voličský potenciál.

Keď Robert Fico v marci 2018 bol prinútený podať demisiu, namiesto seba „vystrčil“ na post predsedu vlády Petra Pellegriniho – akéhosi „žolíka“ kádrovej politiky Smer-u, ktorého vždy nominovali tam, kde to strana potrebovala. Fico si ponechal funkciu predsedu strany a predpokladal, že nový premiér bude jeho „bábkou“ – ako neskôr to písali o Pellegrinim niektorí novinári tzv. hlavného prúdu alebo ako sa o ňom tiež  vyjadrovali politici bývalej opozície, ktorí tušili – či vedeli – že Pellegrini je politik iných kvalít než Robert Fico, a preto ho chceli ako svoju potenciálnu konkurenciu takýmto označením diskvalifikovať. Usilovali sa o to najmä v období pred parlamentnými voľbami, aby takto dezorientovali voličskú základňu  Smer-u a tým oslabili zastúpenie strany v parlamente. Avšak prostoduchý manipulačný im trik nevyšiel, pretože Fico i Pellegrini si uvedomovali, že keby verejne ventilovali niektoré svoje názorové diferencie, poškodili by stranu i svoj potenciál.

Zatiaľ čo Robert Fico za roky svojho pôsobenia na čele exekutívy stal sa „zajatcom“ korporátnych parazitov, Peter Pellegirini vnímal, že Smer-SD pod Ficovým vedením sa vzďaľuje od pôvodne deklarovanej hodnotovej orientácie, ideu sociálneho štátu nahrádza plytkým populizmom tzv. sociálnych balíčkov a vtiera sa aj do priazne radikálnych nacionálne a konzervatívne orientovaných voličov. Donedávna bolo Pellegrinimu jasné, že Ficov kurz má vo funkcionárskom aktíve strany – nevynímajúc členov vedenia – dostatočnú podporu, a preto je pochopiteľné, že sa nepustil do otvoreného boja o zásadnú zmenu, vrátane odstavenia Fica od „kormidla.“ Jeho predchádzajúce pokusy odlíšiť sa od predsedu strany inými politickými postojmi v niektorých aktuálnych otázkach verejného záujmu nenašli takú odozvu, akú predpokladal, a preto čakal, až sa okolnosti začnú vyvíjať v jeho prospech, aby sa mohol postaviť Ficovi ako jeho alternatíva.

Už výsledok parlamentných volieb 29. februára 2020 naznačil, akú váhu má v očiach voličov strany Smer-SD Peter Pellegrini, ktorý získal o 170 000 voličských krúžkov viac ako Robert Fico a iba o 85 000 krúžkov menej ako získal súčasný premiér Igor Matovič. Pellegriniho vážnosti pomohla aj pandémia koronavírusu, keď spolu s vtedajšou ministerkou vnútra Denisou Sakovou preukázal schopnosť dôstojne zvládať krízové situácie a ani po odchode z funkcie predsedu vlády nenechal sa vyprovokovať nedôstojnými reakciami nového premiéra. Peter Pellegrini ako verejný činiteľ má autoritu nie kvôli lacným fanfarónskym gestám a slovníku nedôstojnému vrcholového politika, ani kvôli populistickému ohurovaniu davu – ale pre jeho kultúru prejavu, schopnosť vecne polemizovať s oponentmi a neznižovať sa k teatrálnym gestám, aké charakterizujú politikov s deficitom serióznosti.

Keď Pellegrini verejne avizoval, že pôjde do súboja o funkciu predsedu strany Smer-SD, ozvali sa argumenty, že v tejto strane nemá nádej získať väčšinu – a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým sa spomína fakt, že Robert Fico sa bez boja nevzdá, pretože si je istý podporou štruktúr, ktoré vznikali pod jeho kuratelou. Okrem toho Pellegrini sa netají tým, že nejde mu iba o zmeny vo funkciách, ale o zásadný prevrat vo fungovaní strany, teda aj o zmenu kompradorského systému plodiaceho v minulom období korupciu, klientelizmus a partokraciu – ako to bolo na Slovensku zavedené od čias Vladimíra Mečiara. Aj premýšľajúcim ľuďom v Smer-e je však jasné, že upätosť na jedného vodcu je cesta do slepej uličky – najprv politickej izolácie, potom spoločenskej marginalizácie a nakoniec historického zabudnutia. Peter Pellegrini práve za súčasnej krízovej spoločenskej situácie prišiel na to, že je najvyšší čas, aby jeho strana nepremárnila šancu znovuzískať premrhaný koaličný potenciál. Ak sa mu to nepodarí, potom mu nezostane nič iné, iba ísť vlastnou politickou cestou a ponechať Smer-SD osudu, aký si zaslúži, keby väčšina jeho členov zostala v zajatí minulosti.