Pellegrini nie je prvý politik, ktorý opúšťa svoju „materskú“ stranu – pred médiami sa bude zodpovedať aj za Ficove „hriechy“

Niektorí analytici a politickí komentátori si už všimli, že súčasné aktivity ex-premiéra Petra Pellegriniho určite smerujú k založeniu novej politickej strany, čo by nebolo slovenským unikátom. Takto vzniklo politické hnutie HZDS, keďže Vladimír Mečiar nebol ochotný podriadiť sa vedeniu VPN a chcel ísť svojou cestou. Aj terajší predseda strany Smer-SD Robert Fico inicioval založenie vlastného politického subjektu, pretože v Strane demokratickej ľavice nenachádzal naplnenie svojich ambícií. Ďalším príkladom podobného postupu je počínanie Mikuláša Dzurindu; keď sa pred voľbami v roku 1998 nepresadil na post predsedu Kresťansko-demokratického hnutia, rozhodol sa „salámovou taktikou“ vytvoriť podmienky pre vytvorenie strany, kde by mohol držať kormidlo vo vlastných rukách. Podarilo sa mu to v januári 2000, keď pevne sedel v kresle premiéra a opieral sa o autoritu, nadobudnutú ešte počas zápasu opozície s režimom Vladimíra Mečiara. K uvádzaným príkladom teba dodať, že na Slovensku boli aj iní politici, ktorí sa podobným spôsobom pokúšali naplniť svoje predstavy a ambície, ale po odtrhnutí od „materskej“ strany neboli úspešní.

Keď Peter Pellegrini pred necelými dvoma týždňami kategoricky vyzval Roberta Fica, aby odstúpil z funkcie predsedu strany Smer-SD, aby sa vyhol osudu politikov ako Vladimír Mečiar či Mikuláš Dzurinda, zaiste počítal aj s vývojom, ktorý potom nasledoval. Väčšina poslaneckého klubu strany, jej vedenia – a tiež číselne nekvantifikovaná časť členskej základne neprejavili solidaritu s Pellegrinim. Je fakt, že samotný Robert Fico si postupne začal uvedomovať vážnosť situácie a pôvodne dešpektívny tón verejnej komunikácie nahradil pochopením pre  zmeny v strane, ba dokonca pripustil potrebu zmeny jeho postavenia i jeho správania. Z Ficových  vyjadrení, ale aj z verejne prezentovaných názorov predstaviteľov strany – ako napríklad Monika Beňová, Ľubomír Petrák alebo Erik Tomáš – však vyplýva, že dotyční vôbec nepochopili, že tu nejde iba o stoličku predsedu. Ako keby nevedeli, že s Robertom Ficom nie je spojená iba výrazná porážka strany vo februárových parlamentných voľbách, ale tiež konkrétne škandály, v ktorých sa vyskytovali osoby, za ktoré sa Fico verejne angažoval a vehementne ich obhajoval.

Ficovi advokáti v Smer-e zaiste vedia, že jeho odchod  z funkcie predsedu strany nie je primárne záležitosť naplnenia ambícií Petra Pellegriniho. Ide totiž o to, že zmena na tomto poste by priniesla okrem iného aj celý rad zmien v štruktúrach strany, kde sa dostali ľudia, ktorí za svoju nomináciu vďačia Ficovi. Hrozba personálnych zmien na niektorých pozíciách v strane tiež motivuje odpor proti Pellegrinimu. Ide najmä o postkomunistické kádre bývalej SDĽ, ktoré sa etablovali v strane Smer-SD a teraz považujú ex-premiéra za nositeľa zmien, aké nevyhovujú ich záujmom. Časť členov i elektorátu strany si uvedomuje, že Pellegrini odmieta konzervatívno-nacionalistické predsudky, ktoré kultivoval Fico, aby tak rozširoval voličskú základňu hlavne na úkor Slovenskej národnej strany a iných. V takomto kontexte je pochopiteľné, že  ak  kritici Pellegriniho v strane Smer-SD sú pevne zakorenení, tak nie je reálne očakávať, že by bývalý premiér mohol úspešne napĺňať svoje predsavzatia orientovať stranu v duchu sociálnodemokratickej politiky. Jeho zotrvanie v strane za akýchkoľvek podmienok by znamenalo permanentnú konfrontáciu s Robertom Ficom a zástancami populistickej línie konzervatívno-nacionalistického charakteru.

Peter Pellegrini má zaiste situáciu v strane zmapovanú, teda pozná rozloženie nálad a sympatií z hľadiska svojich politických plánov. Preto najmä kvôli voličom nebolo vhodné, aby iniciatívne opustil stranu jednoduchým „zabuchnutím dverí.“ V takomto kontexte sa jeho výzva Robertovi Ficovi, aby z funkcie predsedu odišiel, javí ako taktický ťah voči mienke voličov. Podobne môžu byť motivované aj hlasy tých predstaviteľov Smer-u, ktorí vyzývajú k tomu, aby si strana vyriešila svoje problémy na vnútrostraníckej pôde a neventilovala ich na verejnosti. Autori týchto „umierňujúcich“ výziev však vyznievajú pre informovaných ľudí ako pokrytci, pretože je verejným tajomstvom, ako sa predseda strany Robert Fico s dešpektom správal voči Pellegrinimu, keď zastával funkciu premiéra a aj po parlamentných voľbách nebol ochotný priznať mieru svojej osobnej politickej zodpovednosti za volebnú porážku. Iba Pellegriniho verejné vyjadrenie, že je pripravený opustiť stranu a pozitívna reakcia časti jej členskej základne, prinútili Fica, aby deklaroval ochotu zmeniť svoje správanie.

Hoci v nedávnom prieskume volebných preferencií očakávaná nová politická strana Petra Pellegriniho získala solídne umiestnenie v poradí získaných hlasov, je predčasné špekulovať o tom, aké môže byť jej budúce postavenie na slovenskej politickej scéne. Okrem strán súčasnej vládnej koalície a predstaviteľov Smer-u percentá hlasov pre Pellegriniho znervóznili tiež viaceré médiá tzv. hlavného prúdu, ktoré sa pokúšali devalvovať uvedené preferencie porovnávaním s volebnými preferenciami, aké zaznamenali politické subjekty Andreja Kisku či Radoslava Procházku. Z toho vyplýva, že ak sa nová strana objaví na verejnosti, môže počítať nielen s nepriazňou politických oponentov, ale aj s nemilosrdnou kritikou médií, ktoré predložia Pellegrinimu aj účet za všetky „Ficove politické hriechy.“ Budúcnosť Pellegriniho strany nezávisí však iba na osobe jej predsedu, ale tiež na osobnostiach, ktoré budú stranu v prvej línii politického boja reprezentovať. A rovnako dôležité bude aj to, aké budú programové priority novej ľavicovej strany. Ak chce obstáť pred potenciálnymi voličmi, nevyhne sa ani konkrétnemu pomenovaniu prešľapov, ktorých sa dopustila strana Smer-SD za obdobie, keď bola pri moci !