Premiér Matovič už teraz patrí medzi obete Covid-19 na Slovensku – pri hľadaní východiska je inšpiráciou prvá Dzurindova vláda

V nedávnych dňoch komentátori a analytici prezentovali toľko negatívnych charakteristík premiéra Igora Matoviča, ako tomu nebolo ani za celé obdobie jeho doterajšej politickej kariéry. Triezvejší ľudia však už od začiatku – čo začal „hrať divadlo“ v slovenskom parlamente – postrehli jeho charakteristické črty populistu, zavádzajúceho verejnosť polopravdami i podvodmi, ktoré mu opoziční politici a im sekundujúci novinári tolerovali, pretože im slúžil ako nástroj v politickom boji proti režimu Roberta Fica. Trochu jednoduchší občania vnímali Matoviča ako „chrabrého bojovníka“ nielen proti strane Smer-SD, ale proti celému kompradorskému systému, založenému na korupcii, klientelizme a partokracii – pretrvajúcemu od čias Vladimíra Mečiara, cez vládu Mikuláša Dzurindu, kabinet Ivety Radičovej nevynímajúc, až po súčasnosť. A teraz – keď sa Igor Matovič „preklamal“ až na post predsedu vlády a pri výkone zodpovednej ústavnej funkcie prejavil svoju intelektuálnu plytkosť, nedovzdelanosť a charakterové deformácie – mnohým naivným voličom strany OĽaNO sa „otvárajú oči“ a racionálne uvažujúci ľudia už pochopili, že „obyčajný človek“ Matovič môže Slovensko doviesť ku skaze ešte väčšej, akú nám spôsobí pandémia a jej následky.

Krajina sa nachádza v zložitej situácii a čakajú ju ťažké časy, ale na poste premiéra nemá človeka s autoritou vodcu, akého by v säčasnosti potrebovala. O mizernej úrovni vládnych elít svedčí to, že až na niekoľko výnimiek nenašli sa koaliční politici, ktorí by zásadným spôsobom korigovali voluntaristickú svojvôľu Igora Matoviča, aby mohla spoločnosť prekonať neistotu a pocit chaosu, vyvolávaný jeho spôsobom politiky. „Lakmusovým papierikom“ stavu spoločenskej nálady sú trvale upadajúce volebné preferencie najsilnejšej parlamentnej strany, pokles dôvery občanov voči väčšine predstaviteľov OĽaNO vo vláde a výrazný nárast sympatií k strane Sloboda a Solidarita. V tomto kontexte ani neprekvapuje, že pri poslednom prieskume verejnej mienky najväčšiu mieru dôvery získal predseda SaS, vicepremiér a minister hospodárstva Richard Sulík, ktorý viackrát otvorene kritizoval premiéra a nebál sa prejaviť nesúhlas s jeho niektorými riešeniami aktuálnej situácie.

Vládna koalícia už v mnohých predsavzatiach deklarovaných v jej volebných programoch ustúpila od sľubov voličom a začína sa správať tak, ako to bolo za predchádzajúcich vlád. Treba však objektívne pripustiť, že nie všetci ministri sa vzdali programových záväzkov Matovičovho kabinetu a snažia sa o to, aby sa v ich rezortoch udiali zásadné zmeny. Medzi nimi  žiada sa spomenúť ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú, ktorá na rozdiel od svojej straníckej kolegyne v exekutíve – vicepremiérky a ministerky pre investície a informatizácie Veroniky Remišovej – v problematike ministerstva sa vyzná a kvalifikovane pristupuje k reforme justície a prokuratúry, poznačenej deformáciami z minulého obdobia. Nelichotivým vysvedčením nekompetentnosti premiéra Matoviča a jeho ministra financií Eduarda Hegera je príprava reformného plánu obnovy, ktorý malo Slovensko predložiť do Bruselu, aby mohlo čerpať miliardy eur na revitalizáciu ekonomiky ochudobnenej pandémiou. Keďže predseda vlády sa o tento strategický projekt fakticky nezaujímal a minister Heger predložil koaličným partnerom iba „surový polotovar,“ v dôsledku toho naša krajina nemá zatiaľ zoznam reformných priorít, ktoré má Slovensko poslať Európskej komisii na posúdenie.

Opozícii na Slovensku premiér na úrovni Igora Matoviča vlastne vyhovuje, pretože je ľahkým terčom kritiky a svojou diletantskou politikou jej „naháňa“ hlasy sklamaných občanov. Azda si opoziční politici neželajú ani predčasné voľby, pretože vládnuť v čase pandémie nie je „med lízať.“ Na druhej strane určite jej nemôže byť  ľahostajné, že krajina má premiéra, ktorého metaforicky označujú kritici za „neriadenú strelu“ a v médiách tzv. hlavného prúdu ho častujú nelichotivými prívlastkami, aké sa neušli ani Robertovi Ficovi. Zodpovednému politikovi však nemôže byť jedno, keď sa jeho štát ocitá na prahu katastrofy, ale výkonná moc je v rukách nekompetentného premiéra, postihnutého slávybažnosťou a podobnými mentálnymi  „vykoľajeniami.“ A nemalo by záležať na tom, či politik sedí v opozičných laviciach parlamentu alebo vo vládnych kreslách. V takomto rámci by mali uvažovať všetci, ktorí chápu, že boj proti pandémii si vyžaduje koncentráciu celého potenciálu spoločnosti bez ohľadu stranícke „tričká“ a hodnotové priority !

Hoci do najbližších parlamentných volieb u nás je ešte ďaleko, načim rozmýšľať nad tým, kto príde po Igorovi Matovičovi, pretože toho už teraz možno ako politika zarátať medzi obete Covid-19 na Slovensku. Aj keď sa nenakazil koronavírusom, aj tak mu mozog zamoril patologický element, ktorý znefunkčnil jeho schopnosť reálne vnímať zložitosť spoločenských súvislostí. Už teraz treba uvažovať nad tým, že krajina spustošená „vlnami“ pandémie a vládou Matoviča bude potrebovať také riešenie, akým bol kabinet Mikuláša Dzurindu po porážke režimu Vladimíra Mečiara v roku 1998. Vtedy sa spojili všetky relevantné sily politického spektra, aby vytvorili koaličnú vládu. Nechýbala medzi nimi ani Strana demokratickej ľavice, ktorá obsadila kreslo vicepremiéra pre legislatívu, ako aj ministrov obrany, financií, školstva, poľnohospodárstva i ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Prvá Dzurindova vláda postavila Slovensko na nohy a odštartovala proces reforiem, ktorými si krajina získala rešpekt v euroatlantických štruktúrach.