Správanie Matoviča by malo prebudiť v jeho partneroch pud politickej sebazáchovy – stratiť panický strach pred zmenami vo vláde

Dominujúcim problémom Slovenska v súčasnosti je pandémia, ktorá tiež pričinením nedostatočných systémových opatrení vlády dosiahla u nás rozmery s potenciálne nedoziernymi následkami relatívne už v najbližšej budúcnosti. Presviedčame sa o tom, že premiér Igor Matovič nedisponuje schopnosťami, aké sa vyžadujú od politika, ktorý zastáva post predsedu vlády v takej krízovej dobe. O jeho nekompetentnosti riadiť krajinu v tejto situácii sa vyjadrili už mnohí, a preto ani neprekvapuje, že sa v poslednom čase objavujú úvahy o tom, že by ho mal vo funkcii šéfa administratívy nahradiť politik, disponujúci spoločenskou autoritou, s uvážlivým prístupom k zložitým problémom a primerane kultivovaný na úrovni, aká sa považuje o predsedu vlády za absolútnu samozrejmosť. Špekuluje sa nad menami Matovičovho nástupcu vo funkcii premiéra i o spôsobe, ako by sa mala takáto zmena vykonať.

Predovšetkým sa žiada poznamenať, že v civilizovanej Európe poznáme viacero príkladov, ako došlo k rekonštrukcii vlády, resp. výmene jej predsedu, keď v kritickej chvíli zlyhal alebo nedokázal efektívne riešiť situáciu, ohrozujúcu jeho krajinu. Exemplárnym príkladom je vystriedanie britského premiéra Neville Chamberlaina v máji 1940 legendárnym Winstonom Churchillom. Vládnuci konzervatívci si namiesto Chamberlaina vybrali Churchilla, známeho tým, že predstavoval v strane opozičné krídlo, ktoré tvrdo kritizovalo vládnu politiku appeasementu, teda ustupovania agresívnej politike nacistického Nemecka. Dolná snemovňa britského parlamentu sa rozhodovala medzi Churchillom a lordom Edwardom z Halifaxu, ktorý mal blízko k Chamberlainovi, ale britskí poslanci dali prednosť politickému „búrlivákovi“ Churchillovi pred lojálnym Lordom Halifaxom. Winston Churchill mal za sebou bohatú politickú kariéru, počas ktorej prešiel mnohými funkciami v exekutíve.

Pre príklady netreba chodiť ani do vzdialenej histórie minulého storočia. V decembri 2019 odstúpil po pol roku zo svojej funkcie predseda fínskej vlády Antti Rinne po roztržke koaličnou liberálnou stranou Fínsky stred, ktorá bola súčasťou vládnej koalície tvorenej piatimi stranami. Po týždni  Rinneho Sociálnodemokratická strana Fínska navrhla ako jeho nástupkyňu 34-ročnú sociálnodemokratickú ministerku dopravy a komunikácií Sannu Marinovú, ktorá doteraz zastáva túto funkciu. Podobné prípady možno uviesť aj Talianska, Francúzska alebo Španielska, kde nezhody vo vláde iniciovali zmenu v úrade premiéra alebo dokonca predčasné voľby. Ale na Slovensku v určitej časti politického spektra panuje akýsi panický strach pred zmenou vo vládnych kreslách, ktorá by mohla priniesť trochu väčšiu istotu a stabilitu v spoločnosti, traumatizovanej prízrakom pandémie.

Nedôstojné a diletantské správanie premiéra Igora Matoviča by malo prebudiť v jeho koaličných partneroch pud politickej sebazáchovy, pretože ak voliči budú hodnotiť vo voľbách vládnutie súčasnej koaličnej aliancie, mínusové body pripíšu nielen predsedovi pseudo-politickej strany OĽaNO. Zaiste budú brať do úvahy aj fakt, že sa strany SaS, Sme rodina a strana Za ľudí neodvážili kategoricky postaviť proti primitívnemu až vulgárnemu štýlu verejnej komunikácie Matoviča, ale hlavne proti jeho znevažovaniu úlohy odborníkov v boji proti pandémii. A okrem toho zatiaľ politici vládnej koalície nepredložili strategický plán, ako si bude počínať vláda, keď pandémia ustúpi a ekonomika Slovenskej republiky si bude vyžadovať intervenciu štátu na takej úrovni, ako o tom už teraz uvažujú vlády a podnikateľské kruhy vo vyspelých trhových ekonomikách.

Predvídavosť niektorých koaličných politikov by už teraz mala prekročiť horizont najbližších parlamentných volieb a brať do úvahy, že ich víťazom môže byť ľavicová strana Petra Pellegriniho. Kádrovanie Pellegriniho, že bol dvadsať rokov „poskokom“ Roberta Fica je argument asi na takej úrovni, ako to, že predseda SaS Richard Sulík tajne intrigoval s nedávno odsúdeným zločincom Mariánom Kočnerom proti premiérke Ivete Radičovej alebo, že predseda parlamentu Boris Kollár robil „poskoka“ v súčasnosti už odsúdeným mafiánom. Bolo by načim, keby sa niektorí rýchlokvasení slovenskí politici trochu vzdelali, aby vedeli, ako sa robila politika od prvopočiatkov organizovanej ľudskej spoločnosti a hlavne pritom nezabudli, že aj v ére sociálnych sietí platí názor prvého nemeckého kancelára Otto von Bismarcka na politiku, že „je to umenie možného.“