Politika je o neustálom hľadaní krehkých kompromisov – koaliční politici nemajú odvahu vymeniť premiéra Matoviča

Na mediálnych fórach sa už dlhšie diskutuje o tom, že Slovensko by potrebovalo iného premiéra ako je Igor Matovič, pričom kritickejšie hlasy hovoria aj o potrebe personálnej rekonštrukcie vlády, pretože nie všetci ministri súčasnej exekutívy fungujú tak, ako by sa to od nich v súčasnej zložitej pandemickej situácii očakávalo. Opozícia vo svojich výhradách voči súčasnej koalícii zašla ešte ďalej – prišla s požiadavkou predčasných parlamentných volieb a na tento účel chce zorganizovať referendum, ktoré by malo poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prinútiť, aby schválili skrátenie funkčného obdobia parlamentu. Populistické volanie po voľbách pred uplynutím funkčného obdobia súčasného parlamentu je pochopiteľné, pretože touto agendou opoziční politici oslovujú významné percento nespokojných občanov a súčasne umocňujú destabilizačné procesy v krehkých vzťahoch medzi koaličnými partnermi. Zároveň bývalá hlavná vládna strana Smer-SD dúfa, že azda predčasnými parlamentnými voľbami by zvrátila konanie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré odhaľujú aktérov korupčného systému, kontinuálne fungujúceho na Slovensku už od čias tretej vlády Vladimíra Mečiara.

Predseda najsilnejšej opozičnej politickej strany Hlas-SD Peter Pellegrini netrpezlivo nalieha na predčasné voľby, ako keby nechápal, že čím dlhšie bude pri moci vláda Igora Matoviča, tým mohutnejší bude jeho potenciálny elektorát. A po parlamentných voľbách bude silnejšia jeho vyjednávacia pozícia pri zostavovaní budúceho kabinetu. Pellegriniho strana sa zatiaľ neprezentovala – okrem dištancovania sa od Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – výraznejšími konkrétnymi programovými cieľmi, aby prekročila zatiaľ iba formálne deklarovaný sociálnodemokratický rámec. Strana Hlas-SD potrebuje čas na oslovenie voličov nielen tým, že kritizuje Igora Matoviča a nadbieha protivakcinačným náladám trochu jednoduchších ľudí, ale mala by jasne definovať svoje programové ciele v konkrétnych podmienkach pandemickej krízy. Občania, ktorí oceňujú triezvy tón Pellegriniho verejnej komunikácie a jeho ochotu k racionálnemu kompromisu, očakávajú od jeho strany aj to, ako si tiež predstavuje základné kritériá, podľa ktorých si bude hľadať budúcich koaličných partnerov.

Keď sa v koaličných kruhoch spomenie, že je už načase odstaviť Igora Matoviča z jeho funkcie predsedu vlády, tak sa všetci vzájomne strašia návratom Roberta Fica. Pre poučenie politickým analfabetom sa žiada pripomenúť, že Vladimír Mečiar dvakrát po sebe zvíťazil v parlamentných voľbách, ale ani v roku 1998 – ani v roku 2002 sa mu nepodarilo zostaviť vládu a jeho „víťazné“ HZDS sa muselo uskromniť s kreslami opozičnej strany. V kontexte so strašením „návratom Fica“ možno konštatovať, že je to prejav nedostatočného sebavedomia súčasných koaličných politikov alebo aj ich povrchne zjednodušeného vnímania politiky. Iba intelektuálne slaboduchí amatéri na politickej scéne – aj takí sa na Slovensku vyskytujú v bohatej miere – môžu očakávať, že Peter Pellegrini po všetkom, čo „na vlastnej koži“ zažil s Robertom Ficom v jednej politickej strane, by sa znovu dal dokopy s toľkými škandálmi kompromitovaným populistom.

Problém Igora Matoviča na zodpovednom ústavnom poste nedávno trefne vyjadrila predsedníčka strany Progresívne Slovensko Irena Biháriová, ktorá zreteľne podotkla: „Premiér s jasnou víziou rozumie, že politika je o neustálom hľadaní krehkých kompromisov medzi miliónom protichodných, no oprávnených záujmov občanov. A vie, že musí občas pretínať gordické uzly a zvoliť jasný kurz s vedomím, že časť občanov – prirodzene – nebude spokojná.“ Nie je to jediná myšlienka tejto političky, ktorá svedčí o jej premýšľavom prístupe k aktuálnym problémom spoločnosti. Ale na rozdiel od Ireny Biháriovej väčšine súčasných vládnych politikov chýba schopnosť rozmýšľať mimo rámca zavedených stereotypov. Zhodou okolností z rovnakej politickej strany ako Biháriová vzišla aj súčasná prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá vykonáva svoje ústavné kompetencie s rozvahou a dokáže elegantne a bez silných slov čeliť pochabému spôsobu vládnutia Igora Matoviča.

Slovenský politický a ústavný systém umožňuje zmenu na poste premiéra, resp. výmenu celej vlády, ak si to vyžaduje objektívny spoločenský záujem. Vývoj volebných preferencií koaličných partnerov strany OĽaNO jednoznačne signalizuje, že politika vlády pod Matovičovým vedením poškodzuje ich perspektívu na politickej scéne a niektorí z nich by sa mohli po voľbách ocitnúť mimo parlamentu. Nevedno či viac sa boja konfliktu s Matovičom alebo „veria na zázraky“ – ale obavy, že k moci sa môže dostať Pellegriniho Hlas-SD paralyzovali ich schopnosť hľadať racionálne východisko zo súčasnej situácie, keď vládu vedie politik, ktorý už nemá autoritu ani racionálnu schopnosť  triezvo posudzovať zložitú situáciu krajiny uprostred pretrvávajúcej pandémie a prehlbujúcich sa problémov ekonomiky.