Nomináciou Matoviča prezidentka pomohla opozícii – osud nadelil Hegerovi nevďačnú úlohu správcu Matovičovho „dedičstva“

Staronovú „rekonštruovanú“ vládu na čele s Eduardom Hegerom prijala väčšina verejnosti s opatrnou zdržanlivosťou i nedôverou – a to hlavne z toho dôvodu, že v zostave Hegerovho kabinetu zostal Igor Matovič. Ujal sa kresla vicepremiéra a ministra financií, čo bývalý minister financií v Dzurindových vládach Ivan Mikloš hodnotil s neskrývanou skepsou a vôbec netajil svoje pochybnosti, či takéto riešenie prispeje k akcieschopnosti a súdržnosti vlády a koalície. Analytici si kladú otázku, či nový premiér dokáže „udržať na uzde“ svojho partajného predstaveného a kormidlovať vládu, ktorá za prvý rok svojej existencie si nedokázala poradiť s pandémiou aspoň tak, ako krajiny s podobnou početnosťou populácie, akú má Slovensko. A okrem toho „rozhádala“ spoločnosť možno viac, ako tomu bolo za panovania Vladimíra Mečiara, keď deliaca politická „čiara“ prechádzala naprieč rodinami. Z doterajšieho stavu nálady vo vládnej strane OĽaNO viacerí usudzujú, že premiér Heger to nebude mať ľahké, ak sa bude pokúšať o to, aby sa nestal „bábkou,“ s ktorou bude manipulovať Igor Matovič.

Kľúč k riešeniu takmer mesiac trvajúcej vládnej krízy zostal v rukách prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá sa rozhodla pre variant, o akom existujú viaceré pochybnosti. Predovšetkým ide o to, že vo vládnej zostave ponechala osobu – hlavného pôvodcu problémov, kopiacich sa počas dvanástich mesiacov vládnutia od marca minulého roku. Nedbala ani na jeho morálne defekty, okrem iného podvodným spôsobom nadobudnutý vysokoškolský titul. Prezidentka svoj postup v kauze demisie predsedu vlády – ktorý stratil dôveru väčšiny občanov – a ním vybraného „následníka“ odôvodnila tým, že „prebiehala pandémia, nemocnice boli plné a ľudia v nich umierali.“ Azda v tejto situácii hlava štátu mala ísť do Národnej rady Slovenskej republiky a otvorene pred všetkými poslancami jasne pomenovať krízovú situáciu i hlavného vinníka stavu, ako ho charakterizovala na verejnosti až potom, keď prijala demisiu Igora Matoviča a akceptovala podmienky jeho nástupcu.

Škoda, že jej poradcovia neodporúčali postup prezidenta Michala Kováča v marci 1994, keď predniesol v parlamente kritický prejav na adresu vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, ktorý inšpiroval poslancov k vysloveniu nedôvery predsedovi vlády. Keby na parlamentnej pôde „naliala poslancom čistého vína,“ voliči by sa boli presvedčili, kto reprezentuje ich názor a kto podporuje nedôveryhodného premiéra len preto, aby si udržal poslanecké kreslo. Možno pani prezidentka nechcela riskovať a spustiť procesy, ústiace do nepredvídateľných okolností. Predĺžila tak politický život Igora Matoviča a poskytla mu ďalší priestor na jeho deštruktívneho aktivity. Aj tak však väčšina občanov nepochybuje o tom, že predseda OĽaNO nesie hlavné bremeno zodpovednosti za zlyhania jeho ministra zdravotníctva Mareka Krajčího a nekompetentný prístup vlády k riešeniu komplikovaných problémov spôsobených pandémiou.

Nomináciou Igora Matoviča na dôležitý post vo vláde prezidentka Čaputová nechtiac pomohla opozícii, pretože nový minister financií bude vďačným terčom kritiky z radov opozície. Iba naivní ľudia si môžu myslieť, že predseda OĽaNO sa po odchode z premiérskej funkcie zmení. Za desaťročie jeho pôsobenia na politickej scéne sa vždy prejavoval ako konfliktný a sebastredný narcis – bez schopnosti tolerancie a zmyslu pre kompromisné riešenia. Chýba mu intelektuálny a politický nadhľad, takže sa ľahko ocitne v konfrontačných situáciách, ktorými ubližuje nielen sebe samému, ale aj svojim politickým spojencom. Otvorenou zostáva otázka, či si premiér Eduard Heger uchová svoje submisívne postavenie voči Matovičovi, alebo sa bude usilovať o určitú mieru názorovej autonómie. Na túto tému sa dá iba špekulovať, ale nie s určitosťou predvídať, či sa Matovič a Heger nedostanú do sporu, kto z nich dvoch má mať posledné slovo.

Symbolická rekonštrukcia koaličnej vlády až na malé výnimky nepriniesla do kabinetu „nové tváre,“ takže naďalej jej hlavným spojivom zostáva „zubami-nechtami“ brániť tomu, aby nedošlo k predčasným parlamentným voľbám, o ktoré sa usiluje opozícia. Premiér Heger bude balansovať medzi záujmami jednotlivých koaličných partnerov, „originálnymi nápadmi“ predsedu OĽaNO a riešením každodenných problémov spojených s pandémiou. Ani jeho – rovnako ako Igora Matoviča – nemožno považovať za nositeľa objavných myšlienok a vízií. Osud mu nadelil úlohu správcu Matovičovho „dedičstva“ a v takomto rámci sa bude snažiť o to, aby zabránil ďalšiemu úbytku jeho preferencií.  OĽaNO získala pred rokom pozíciu najväčšej parlamentnej strany predovšetkým vďaka politike predsedu kedysi najväčšieho parlamentného subjektu, ktorej návratom k moci súčasná vládna koalícia straší voličov.