„Agent Kremľa“ znovu na Pražskom hrade – porážka „siedmej veľmoci“ v českých prezidentských voľbách

Pôvod metaforického pomenovania tlače „siedma veľmoc“ pochádza údajne od cisára Napolena Bonaparteho, keď sa o novinách hovorilo ako o šiestej veľmoci, ktorú Napoleon považoval za svojho vážneho protivníka v Európe – popri Anglicku, Rakúsku, Prusku a Rusku. Ríšsky kancelár Otto von Bismarck uvedený bonmot modifikoval na „siedmu veľmoc“, keďže do spoločenstva európskych mocností pribudlo zjednotené Taliansko. Metafora vyjadruje váhu a politický vplyv médií na spoločenské dianie a nadsadene zvýrazňuje ich význam v boji o moc.

Prezident Miloš Zeman v predvolebnom zápase o udržanie kresla na Pražskom hrade dokázal prekonať mocenský potenciál tzv. siedmej veľmoci a úspešne čelil ofenzíve médií, ktoré ani nezakrývali svoju zaujatosť a bez zábran prekrúcali fakty alebo ich vykladali v jeho neprospech, aby mu ukrojili z „koláča“ jeho voličov. Je však pravdou, že niekedy si kritiku vyprovokoval aj sám – a to vlastnou verbálnou agresivitou a deficitom slušnosti a dôstojnosti, ktorá sa od hlavy štátu očakáva. Na druhej strane jednoduchší voliči vnímali Zemanove prešľapy proti zavedeným spoločenským pravidlám komunikácie ako sympatické prejavy plebejskej otvorenosti a vyjadrovania názorov bez „škrupulózneho“ pokrytectva. Voliči z krčiem 4. cenovej skupiny mali pocit, že hovorí ako „jeden z nich.“

Azda iba v tomto ho jednoznačne prekonal jeho súper  Jiří Drahoš, ktorý vstúpil do súboj o funkciu prezidenta ako politický analfabet. Seriózny akademik sa pokúsil „bičovať“ Zemana za jeho necnosti a politické postoje, ale neprezentoval občanom svoju konkrétnu víziu prezidentského úradovania na Pražskom hrade. Do „nemoty“ pripomínal Zemanove „hriechy“  a opakoval „vyčichlé“ frázy pražskej kaviarne. Proti obrovskej politickej skúsenosti bývalého predsedu vlády, predsedu parlamentu i šéfa jednej z najväčších českých politických strán vypúšťal bubliny o nebezpečenstve „ruských agentov“ ovplyvňujúcich  prezidentské voľby v Čechách a šíril pochybnosti o Zemanových kontaktoch s Kremľom a Pekingom, kde západní politici robia marketingové návštevy, aby pomohli vlastným ekonomikám. Akademik Drahoš asi ani nevie, že čínsky prezident Si Ťin-pching sa v októbri 2015 viezol cez celý Londýn v pozlátenom koči s kráľovnou Alžbetou II. do Buckinghamského paláca.

V súvislosti s prezidentskými voľbami odzneli prehnané konštatovania o polarizácii českej politiky – či českej spoločnosti vôbec. Vždy existujú na zásadné spoločenské problémy a ich riešenia odlišné názory. Bolo tomu tak v roku 1948, v roku 1968, v dobách tzv. normalizácie – i dnes po roku 1989. Potvrdzuje to aj aktuálna britská skúsenosť s Brexitom, ktorý by si teraz viacerí Briti chceli znovu rozmyslieť.  V takomto kontexte nie sú názorové diferencie v českej spoločnosti mimoriadnym javom, a preto sociálno-geografická rôznorodosť rozvrstvenia v Českej republike nie je patologický jav hodný osobitného záujmu.  Náklonnosť k polarizácii spoločnosti prejavuje skôr tábor porazených prívržencov Jiřího Drahoša, ktorí vnímajú realitu viac pražskou optikou než cez prizmu každodenných starostí o živobytie.

Zemanovo prezidentské víťazstvo vedie niektorých k špekulatívnym otázkam, týkajúcim sa zahraničnopolitickej orientácie Českej republiky. Napriek Zemanovmu realistickému vnímaniu Ruska ako významného geopolitického aktéra, krajina bude naďalej rozvíjať svoje vzťahy s Európskou úniou – aj s kritickými výhradami voči niektorým defektom Bruselu – a bude pokračovať v aktivitách, vyplývajúcich zo záväzkov v NATO. Prezident Zeman určite nezmení svoj kritický názor na problém migrantov, ale ani svoj vrelý vzťah k Izraelu. Zaiste bude naďalej podporovať realizáciu projektu plynovodu „Nord  Stream-2“, ktorý je – na rozdiel od Slovenska – výhodný pre Českú republiku, pretože jej poskytuje šancu stať sa dôležitou tranzitnou krajinou pre distribúciu plynu do južného Nemecka a na Slovensko. Nie je tiež vylúčené, že Miloš Zeman pozve ruského prezidenta Vladimíra Putina do Prahy, aby demonštroval svoju „de gaulleovskú“ politiku „všetkých azimutov“  a zdôraznil, že izolácia Ruska v Európe nefunguje.