Čína sa pokúša vytláčať vplyv Ruska z Balkánu – Peking sa nesnaží spomaliť integráciu do euroatlantických štruktúr, ako to robí Moskva
V súvislosti s nedávnou návštevou srbského prezidenta Alexandra Vučića v Rusku vo Washingtone sa hovorilo o neúspechu americkej diplomacie a pokračujúcej „expanzii Ruska na Balkáne“. Hlavne preto, že jedným z hlavných bodov rokovaní Vučića s prezidentom Vladimírom Putinom bola otázka dodávok moderných zbraňových systémov do Srbska a tiež dohoda o vytvorení zóny voľného obchodu medzi Srbskom a Euroázijskou hospodárskou úniou. Pribúdajú však signály, že ani Rusko, ani Spojené štáty nie sú jedinými mocnosťami, ktoré zacielili svoj záujem na strategický región západného Balkánu.
Internetový portál moskovského centra Nadácie Carnegie upozornil na súperenie Ruska a Číny na západnom Balkáne. Autorom analýzy je chorvátsky špecialista na čínsku zahraničnú politiku a bezpečnosť východnej Ázie Branimir Vidmarovič, ktorý si všíma, že Peking sa pokúša vytlačiť z tohto regiónu vplyv Ruska a svojimi aktivitami znepokojuje Brusel, keďže sa snaží „vraziť klin“ medzi krajiny západu a východu v rámci Európskej únie, ako to prezentovala Čína aj na nedávnom summite „16+1“ v Budapešti. Podľa Vidmaroviča hlavný rozdiel v balkánskej politike Ruska a Číny spočíva v tom, že zatiaľ čo Peking ponúka západnému Balkánu dlhodobú víziu budúcnosti, Rusko nemá žiadnu stratégiu rozvoja rusko-balkánskeho partnerstva v oblasti ekonomického rozvoja.
Záujmy Ruska na západnom Balkáne sa neobmedzujú iba na prianie Moskvy vytvoriť atmosféru dôvery pre prípadnú realizáciu nových (i starých) energetických projektov. Okrem hospodárskych otázok pre Rusko je dôležité spomaliť a ešte lepšie zastaviť proces integrácie balkánskych štátov do NATO a zachovať tzv. mäkkú moc Ruska v regióne, pozostávajúcu zo zmesi kultúry, histórie a nárokov na západný Balkán. V porovnaní s tým ciele Číny sú „hmlistejšie.“ Krajiny západného Balkánu by mali byť súčasťou čínskeho projektu „Jeden pás – jedna cesta“, jednej z jeho tepien – medzi prístavom Pireus v Grécku a strednou Európou. Je tiež zrejmé, že nízke náklady na pracovnú silu v porovnaní s EÚ a zaostalá ekonomika robia tento región atraktívny pre investície do priemyslu, vrátane zamestnávania čínskych pracovných síl.
Rozdiel v prístupoch k západnému Balkánu je zrejmý napríklad v tom, že Peking je pripravený dať oveľa rýchlejšie a lacnejšie peniaze na rôzne miestne potreby za minimálnych podmienok. Čína – na rozdiel od Ruska – nespája hospodársku spoluprácu s politickými podmienkami. Čínske vedenie nezaťažuje balkánske krajiny ani požiadavkami na voľbu v prospech jedného geopolitického pólu a nesnaží sa spomaliť integráciu do euroatlantických štruktúr, ako to robí Moskva. Peking práve naopak jasne uvádza, že podporuje vstup krajín západného Balkánu do EÚ – a otázka, či je nejaká krajina začlenená do NATO, alebo nie, vôbec ho netrápi. Čínske investície sú nielen štedrejšie, ale nie sú spojené s geopolitickým tlakom z Moskvy, ani s reputáciou negatívneho imidžu ruských spoločností v Európe.
Čína odmieta uznať nezávislosť Kosova, a preto je logické, že Srbsko prijalo na štátnej úrovni politiku odmietnutia pripojiť sa k akýmkoľvek iniciatívam, ktoré kritizujú Čínu. Bude sa však musieť vyrovnať s tým, že skrytá konkurencia medzi Čínou a Ruskom bude na západnom Balkáne rásť. Tempo tohto procesu bude okrem iného závisieť od priebehu dialógu medzi Európskou úniou a Čínou. V prípade Ruska sa môže Peking dostať k problémom napríklad v energetickom sektore. Moskva ešte nevenovala pozornosť čínskym investíciám do obnoviteľných zdrojov energie a Peking sa otvorene nepokúšal vstúpiť do ropného, plynárenského alebo jadrového priemyslu. Chorvátsky analytik poukazuje to, že technológia obnoviteľných zdrojov sa rozvíja v samotnej Číne, takže v závislosti od budúcich smerníc EÚ sa Čína môže stať jednou z energetických alternatív ruského plynu v regióne.*