Ukrajina môže byť alternatívou amerického bezpečnostného dáždnika – Pokroky Ruska na Donbase treba brať vážne, ale nepreceňovať
S nástupom ďalšej Trumpovej administratívy sa budúcnosť transatlantickej spolupráce podrobuje novému skúmaniu – rovnako ako bezpečnostný dáždnik USA, ktorý od roku 1945 do veľkej miery, aj keď nedokonale, udržiava mier v slobodnej Európe. Keďže sa zvyšuje neistota, pokiaľ ide o trvanie bezpečnostných záväzkov USA voči Európe, európski lídri sa boria s vyhliadkou na čoraz náročnejšie prostredie hrozieb bez istoty americkej podpory. Hoci to vedie k určitým zmenám v európskom strategickom myslení, ani zásadná zmena zajtrajšej politiky by nebola schopná kompenzovať vojenskú prevahu USA v masovosti a sofistikovanosti; vyžadovalo by si to minimálne jednu generáciu cielených európskych investícií do obrany. Zlou správou je, že Európa potrebuje v blízkej budúcnosti dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok. Dobrá správa? Má ho priamo pod nosom: Ukrajinu. V záujme ochrany Európy a záchrany Ukrajiny by európske štáty mali urýchlene schváliť a realizovať ukrajinský plán víťazstva a teraz pracovať na tom, aby mal Kyjev zajtra silnú vyjednávaciu pozíciu. Ukrajina potom môže Európe ponúknuť vysoko vojensky dôveryhodný konvenčný odstrašujúci prostriedok a kľúčové poznatky pre európske odstrašovanie, obranu a odolnosť.
Ak Ukrajina vyjde z vojny viac-menej neporušená, bude vyčerpaná, zakrvavená a pomliaždená, s jazvami a traumami epochálnej oslobodzovacej vojny – konštatuje profesor Georgetownskej univerzity Michael Hikari Cecire vo svojej analýze v americkom časopise Foreign Policy. Ale podľa jeho názoru bude aj hlavnou mocnosťou – prinajmenšom hlavnou pozemnou mocnosťou v Európe – s veľkými, v boji zocelenými a ťažko vyzbrojenými silami, ktoré majú skúsenosti s bojom proti ruským silám a často ich prekonávajú. Bude patriť medzi niekoľké z mála armád na kontinente, ktoré majú skutočné praktické skúsenosti s rozsiahlymi kombinovanými zbraňami a manévrovou vojnou. Ukrajinci majú skúsenosti s integráciou rôznorodých a použitých zbraňových systémov z celého sveta a ich formovaním do ucelených a smrtiacich operačných prvkov. Môžu sa tiež pochváliť rýchlo inovovaným, špecializovaným súborom moderných, na bojisko orientovaných domácich zbraní – najmä bezpilotných lietadiel a rastúcim počtom platforiem na presné údery s dlhým dosahom – a reálnymi koncepciami operácií na ich použitie.
Pokroky Ruska na Ukrajine by sa mali brať vážne, ale nemali by sa ani preceňovať. Nepredstavujú strategický prielom a namiesto toho sú to prinajlepšom periodické operačné úspechy. Rusko však za tieto minimálne zisky draho zaplatilo, pričom straty na životoch výrazne prekročili 600 000 a podľa ukrajinských odhadov dokonca 700 000 osôb. Napriek tomu, ak by Spojené štáty opäť pozastavili dodávky zbraní, ako to urobili začiatkom tohto roka, ruská dynamika by sa mohla zmeniť na lokálne prielomy a poskytnúť Moskve výhodnú vyjednávaciu pozíciu pri potenciálnych rokovaniach o prímerí. V takom prípade môže byť Ukrajina nútená pokračovať v boji bez dodávok USA, možno čoraz zúfalejšie, alebo fakticky kapitulovať pred zvrchovanosťou Kremľa. V oboch prípadoch je Európa mimoriadne zraniteľná, ak Spojené štáty zrušia svoje záväzky. Ak by Rusko otestovalo klauzulu o vzájomnej obrane NATO – čoho sa mnohí analytici obávajú – nebol by na to vhodnejší čas ako uprostred americkej neangažovanosti, ukrajinskej slabosti a neistoty aliancie. Európa sama o sebe nemusí mať dostatočnú konvenčnú odstrašujúcu pozíciu na to, aby Moskvu príliš zneistila. Západná strategická zhovievavosť v mnohých ohľadoch odmenila Moskvu za jej odvahu k postupným koloniálny dobrodružstvám v Gruzínsku a na Ukrajine, ako aj ďalej, a to napriek neschopnosti jej armády.
Moskva sa určite domnieva, že bez vplyvu Washingtonu by sa rozhodovanie a už aj tak ťažkopádny proces konsenzu v Severoatlantickej rade pravdepodobne zastavili. Hoci Európa má v súhrne určité dôveryhodné vojenské kapacity vrátane špecializovaných oblastí výnimočnosti, Moskva nevidí Európu ako schopnú účinne spolupracovať na vytvorení rozhodujúcej konvenčnej obrany bez amerického vedenia alebo dohovárania. Medzitým sa národné vlády s rôznym vnímaním hrozieb, ktoré nie sú zvyknuté konať rozhodným spôsobom v zhode, môžu rozhodnúť vynechať spoločnú akciu alebo ponúknuť len symbolické príspevky – aj keby sa rozhodnutie prijalo. Pri absencii strategickej opory by relatívna slabosť Európy pravdepodobne prerástla do ďalšej fragmentácie, keďže v národnej politike by sa presadili akomodačné prvky a koalície štátov by sa vydali rôznymi smermi, zatiaľ čo niektoré štáty by sa rozhodli vzdorovať, ako najlepšie vedia. Je veľmi nepravdepodobné, že konečným výsledkom bude kontinentálna dominancia Ruska, ale skôr návrat k multipolárnemu status quo spred roku 1945 – keď Európa zďaleka nebola postmodernou pacifickou záhradou, ale skôr svetovým laboratóriom nákazlivého, industrializovaného masového konfliktu. Spojené štáty robí efektívnym bezpečnostným partnerom to, že ich sily boli v boji dôveryhodné, schopné a bolo možné sa na ne spoľahnúť pri obrane Európy. Hoci americké jednotky a symboliku americkej podpory nič nenahradí – aspoň nie okamžite – Ukrajina má výhodu v tom, že je bojovo preverená, zjavne schopná spôsobiť bolesť postupujúcim ruským silám a už je v stave totálnej mobilizácie.
Začiatkom jesene navštívil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj západné hlavné mestá, kde propagoval päťbodový (osembodový, ak započítame tri utajované prílohy) plán víťazstva svojej vlády. Päť pilierov plánu zahŕňalo: (1) pozvanie do NATO; (2) obrannú pomoc; (3) balík konvenčného odstrašovania; (4) strategickú hospodársku spoluprácu; a (5) ukrajinskú oporu pre Európu. Podľa mnohých hodnotení bol plán rozumný a dokonca realistický, keď sa bral ako jednotlivé prvky, ale ako celok bol väčšinou chladne prijatý západnými hlavnými mestami – najmä tými, ktoré hľadali riešenie, ktoré by rýchlo ukončilo vojnu bez zvýšených výstupov z ich strany. V širšom zmysle sa plán rýchlo vytratil zo spravodajského cyklu, pretože v USA dominovali prezidentské voľby.
Po týchto voľbách však Európa možno bude chcieť prehodnotiť výhody tohto plánu. V niektorých ohľadoch sa už realizuje. Od amerických volieb Washington súhlasil s masívnym zvýšením a urýchlením obrannej pomoci Ukrajine pred nástupom novej administratívy do funkcie. Bidenova administratíva zároveň zmiernila svoje výhrady k používaniu presných úderov dlhšieho dosahu proti vojenským cieľom v Rusku – čo je prudký obrat v porovnaní s dlhodobou opačnou politikou – po ktorom rýchlo nasledovala zelená od Veľkej Británie a Francúzska na používanie ich munície dlhého dosahu. Francúzsko tiež oživilo rétoriku o možnom nasadení európskych jednotiek na podporu Ukrajiny, hoci táto myšlienka zostáva v štádiu koncepcie.
Ak obnovená vojenská pomoc USA a ďalšie európske tranže dokážu obnoviť ukrajinskú vojenskú dynamiku alebo aspoň výrazne znížiť ruskú, potom by Kyjev mohol vstúpiť do rokovaní o prímerí z lepšej pozície a dlhodobo odradiť Rusko. Od Európy si to bude vyžadovať značné zdroje, najmä ak prílev zbraní zo strany USA ustane, ako aj odhodlanie prijať rozhodnejší prístup, ktorý umožní úspech na ukrajinskom bojisku a dlhodobejšie konvenčné odstrašenie. Aj keď je to v roztrieštenom a mnohorakom strategickom prostredí Európy vysoká politická úloha, existuje strategický dôvod, prečo sa to veľmi oplatí – je to jednoduchšie ako vyhliadka na naliehavé hromadné viacročné vojenské prezbrojenie v rámci prípravy na reakciu na udalosť podľa článku 5.
Hoci ukrajinským jednotkám možno chýba symbolika, ktorú v súčasnosti ponúkajú americké sily, môžu to viac než vynahradiť svojimi reálnymi skúsenosťami s lovením a ničením postupujúcich ruských síl a preukázaním, že môžu Rusku spôsobiť škody na súši, na mori aj vo vzduchu. Aby to však fungovalo, musia európski lídri konať rýchlo. Konsenzuálnym postojom by malo byť zaviazanie sa k prežitiu Ukrajiny a poskytnutie prostriedkov na jeho zabezpečenie. To znamená vytvoriť reálny plán rýchleho a udržateľného prísunu zbraní na Ukrajinu a úzko spolupracovať s Kyjevom na vytvorení spoločnej bezpečnostnej koncepcie, ktorá by Ukrajinu plne a vážne zapojila do boja. Ak sa naplnia európske obavy a Spojené štáty už nebudú považované za životaschopného garanta transatlantickej bezpečnosti, Ukrajina a jej sily ponúkajú pripravenú a veľmi presvedčivú alternatívu.