Čína je hlavným problémom pre stratégiu národnej bezpečnosti USA – cieľom je oddeliť Peking od osi s Iránom, Severnou Kóreou a Ruskom  

Spojené štáty  zápasia s najnáročnejším medzinárodným prostredím, akému čelili prinajmenšom od studenej vojny a možno aj od druhej svetovej vojny. Jednou z najviac znepokojujúcich čŕt tohto prostredia je rozvíjajúca sa spolupráca medzi Čínou, Iránom, Severnou Kóreou a Ruskom. Niektorí  politici a komentátori vidia v tejto spolupráci začiatok osi dvadsiateho prvého storočia, ktorá – podobne ako nemecko-taliansko-japonská os dvadsiateho storočia – uvrhne svet do globálnej vojny. Iní predpovedajú nie tretiu svetovú vojnu, ale množstvo samostatných konfliktov roztrúsených po celom svete. Tak či onak, výsledkom bude svet vo vojne – situácia je taká vážna. Čo by sa malo s touto spoluprácou urobiť, je iná otázka. Niektorí stratégovia presadzujú bezohľadné stanovenie priorít a zameranie sa na členov osi, ktorí predstavujú najväčšie hrozby. Iní sa domnievajú, že úspech prinesie len komplexné úsilie. Najlepšia stratégia by si však vypožičala prvky oboch prístupov, pričom by uznala, že Čína je hlavným dlhodobým problémom pre stratégiu národnej bezpečnosti USA  – „postupujúcou hrozbou“ – ako to formuluje americké ministerstvo obrany – ale zároveň je aj iným druhom globálneho aktéra ako jej partneri z radov darebáckych štátov. Cieľom Washingtonu by preto malo byť dať čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi jasne najavo, aké kontraproduktívne a nákladné pre záujmy Pekingu  tieto nové vzťahy môžu byť. To znamená účinne čeliť Iránu, Severnej Kórei a Rusku v ich vlastných regiónoch, a tým Číne ukázať, že pripútanie sa k skupine porazených je sotva cestou ku globálnemu vplyvu.

Bývalý poradca prezidenta  Georga W. Busha pre národnú bezpečnosť – Stephen Hadley  v časopise Foreign Affairs upozorňuje, že spolupráca medzi členmi tejto osi 21. storočia sa vo veľkej miere sústreďuje na vojenskú, priemyselnú a ekonomickú podporu Ruska v jeho vojne s Ukrajinou, ktorá by sa bez takejto pomoci nemohla udržať. Výsledná spolupráca v oblasti obranného priemyslu a začínajúca integrácia pravdepodobne značne presiahnu to, čo existovalo medzi partnermi v osi dvadsiateho storočia. Severná Kórea poskytuje Rusku delostrelecké granáty, inú muníciu, vojenský personál a priemyselných pracovníkov a na oplátku dostáva ropu, raketové a vesmírne technológie. Irán poskytuje rakety a bezpilotné lietadlá vyrábané vo svojich obranných továrňach a tiež pomáha stavať takéto závody v samotnom Rusku a dostáva pomoc s vlastnými raketovými, bezpilotnými a vesmírnymi programami a možno aj s civilnou jadrovou energetikou. Čína zatiaľ poskytuje všetko okrem skutočných zbraní; výrazne zvýšený obchod a nákupy ropy, plynu a iných prírodných zdrojov; technológie dvojakého použitia, ktorá sa integruje do ruskej protivzdušnej obrany, elektronického boja, dronov a iných zbraní a komunikačných systémov; a od nedávna aj skutočné komponenty pre ruské zbrane. Hovorí sa dokonca o výrobe dronov a zbraňových systémov pre Rusko v čínskych továrňach. Čo Čína dostáva na oplátku, nie je v tejto chvíli úplne jasné, okrem zníženej ceny energie – a potenciálne bezkonkurenčného vplyvu na Rusko. Po vypuknutí vojny na Ukrajine Čína a Rusko a ich partneri v osi zvýšili spoločný výcvik a operácie, vrátane bombardérov, lodí a dokonca aj pozemných síl.

Partneri v rámci osi tiež zrýchlili svoju diplomatickú koordináciu, pričom Peking a Moskva využívajú právo veta v Bezpečnostnej rade OSN, aby sa navzájom chránili – ako aj Teherán a Pchjongjang – pred nepriaznivými rezolúciami. Recipročné návštevy vedúcich predstaviteľov a najvyšších úradníkov na vysokej úrovni priniesli sériu dohôd o spolupráci v ekonomických, technologických a iných oblastiach. Táto os dvadsiateho prvého storočia síce nie je formálnou alianciou, ale napriek tomu predstavuje čoraz užšie, vysoko funkčné a flexibilné zosúladenie záujmov, ktoré sa nemusí stať alianciou, aby presadzovalo ciele svojich členov alebo podkopávalo záujmy USA a ich spojencov v Európe, na Strednom východe a v Ázii. Dokonca aj bez skutočnej ideologickej spriaznenosti existuje spoločný „anti-západ,“ odpor k demokracii a prijímanie autoritárskych alternatív. To, čo skutočne spája túto os, nie je ideológia, ale spoločná opozícia voči vplyvu USA a medzinárodnému systému, ktorý podporuje – poháňaná presvedčením, že tento vplyv predstavuje smrteľnú hrozbu pre záujmy, ašpirácie a dokonca prežitie ich režimov.

Spojenie medzi Čínou a Ruskom je obzvlášť dôležité. Je založené na silnom osobnom vzťahu medzi Si Ťin-pchingom a ruským prezidentom Vladimírom Putinom, ktorý sa vytvoril na viac ako 60 stretnutiach počas ich pôsobenia vo funkcii. Samozrejme, medzi Čínou a Ruskom existujú historické aj súčasné zdroje napätia: dlhá spoločná hranica s množstvom prázdneho priestoru na ruskej strane a veľkým počtom obyvateľov na čínskej strane; podozrievavosť Pekingu z obnoveného vzťahu Moskvy so Severnou Kóreou a podozrievanie Moskvy z rastúceho ekonomického vplyvu Pekingu v Strednej Ázii; a k tomu značná xenofóbia v oboch krajinách. Je však nepravdepodobné, že by toto napätie, hoci skutočné, narušilo vzťah medzi oboma vládami, pokiaľ budú vládnuť Putin a Si Ťin-pching.

Hoci niektorí komentátori odporúčali pokúsiť sa členov osi od seba odtrhnúť, bývalá ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová sa prikláňa k opačnému názoru;  navrhuje, aby sa  politici snažili „zomknúť ich dohromady a prinútiť ich, aby sa vyrovnali s dôsledkami toho, že v skutočnosti nemajú až tak veľa spoločného.“ Na tomto prístupe je veľa zaujímavého. Akákoľvek snaha o odtrhnutie Putina od tejto osi bude s najväčšou pravdepodobnosťou neúspešná; je príliš závislý od týchto partnerov, pokiaľ ide o podporu na Ukrajine. Snaha oddeliť Severnú Kóreu alebo Irán od osi by si vyžadovala ústupky, ktoré pravdepodobne žiadna americká administratíva nebude ochotná urobiť. Čína však môže byť iný prípad. Na rozdiel od svojich partnerov v rámci osi je Čína integrovaná do globálnej ekonomiky. Perspektíva rozsiahlych sekundárnych sankcií – ktoré boli doteraz obmedzené a cielené – v prípade, že Čína prekročí červené hranice Západu a poskytne zbrane Rusku, by mohla znamenať reálne ekonomické náklady. Medzitým vojna proti Izraelu, ktorú vedie Irán a jeho zástupcovia, hrozí narušením kritických dodávok ropy a iného obchodu Číny s Blízkym východom. A čoraz agresívnejší postoj Severnej Kórey voči jej susedom narušil diplomatické a ekonomické vzťahy Číny s Južnou Kóreou a Japonskom. Čo je ešte podstatnejšie, Čína urobila svoju prestíž rukojemníkom úspechu svojich partnerov v rámci osi. Ak by sa ukázalo, že zlyhávajú vo svojich snahách vnútiť svojim susedom svoju vôľu silou, svetu by bolo jasné, že Peking sa pridal k porazeným.  To by nielen podkopalo snahu Číny prezentovať sa ako globálny vodca nového druhu medzinárodného poriadku, ale poškodilo by to aj osobnú pozíciu Si Ťin-pchinga doma i v zahraničí.

Ako dosiahnuť strategický cieľ – oddeliť od seba Čínu, Irán, Severnú Kóreu a Rusko ? Vo vzťahu k Rusku to znamená zabrániť Putinovi dosiahnuť jeho strategické ciele na Ukrajine. Bude si to vyžadovať dostatočnú vytrvalú diplomatickú, ekonomickú a vojenskú podporu Západu, aby ukrajinské sily mohli zastaviť súčasný ruský postup, a ak nie získať späť okupované územie, tak aspoň vytvoriť stabilnú líniu kontaktu medzi ukrajinskými a ruskými silami. Takýto výsledok by Kyjevu umožnil pokračovať v budovaní suverénneho, prosperujúceho, neskorumpovaného a demokratického štátu, ktorý by bol čoraz viac integrovaný do európskych ekonomických a bezpečnostných inštitúcií. Pokiaľ ide o Irán, znamená to potlačenie hegemonických ambícií Teheránu na Blízkom východe. Čiastočne sa to dá dosiahnuť podporou Izraela pri zasadzovaní silných úderov  Iránu a jeho zástupcom – Hamasu, Hizballáhu, Húsíom a ďalším – s cieľom obnoviť odstrašujúci účinok a otvoriť cestu k stabilnejšiemu Blízkemu východu. Stabilita umožní pokračujúci účinok a otvorí cestu k stabilnejšiemu Blízkemu východu. Stabilita umožní pokračovanie zmierenia medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi, začiatok sľubnejšej budúcnosti pre Palestínčanov a šancu pre ľud Libanonu oslobodiť svoju krajinu spod nadvlády Hizballáhu. A pokiaľ ide o Severnú Kóreu, znamená to ukázať, že Pchjongjang, ktorý sa zameriava na jadrové zbrane a prostriedky na ich dodanie, neprinesie krajine bezpečnosť ani vplyv na jej susedov. Bude si to vyžadovať posilnenie diplomatických, ekonomických a vojenských kapacít Austrálie, Japonska, Južnej Kórey a ďalších regionálnych spojencov a partnerov, ktorí budú spolupracovať so Spojenými štátmi s cieľom odradiť Severnú Kóreu a brániť sa proti akejkoľvek vojenskej akcii, ktorú by mohla podniknúť – to všetko s cieľom pokračovať v pokroku smerom k slobodnému, otvorenému a mierovému Indo-Pacifiku.

Každý z týchto krokov by podporil záujmy USA a ich priateľov a spojencov, pričom treba vynechať odkaz, ktorý by vyslali Číne. Ak sa však budú úspešne realizovať, mohli by prinútiť Peking, aby obmedzíl a v konečnom dôsledku znížil svoju angažovanosť v zlyhávajúcom avanturizme jeho partnerov. Existuje dobrý dôvod myslieť si, že takéto prehodnotenie je možné, keďže Si Ťin-pching už v minulosti pod tlakom zmenil svoj kurz. Tvárou v tvár pouličným demonštráciám a iným jasným prejavom nespokojnosti verejnosti náhle upustil od svojej politiky „nulového COVID-u“. V reakcii na stratégiu Číny, ktorá sa vyformovala v priebehu Trumpovej a Bidenovej administratívy, zmenil svoj prístup k Spojeným štátom. Na začiatku jeho funkčného obdobia sa zdalo, že Si Ťin-pching dospel k záveru, že Spojené štáty a Západ vo všeobecnosti sú v terminálnom úpadku, čo predstavuje príležitosť pre Čínu presadiť sa na globálnej scéne; silná reakcia USA podporená jasným konsenzom oboch politických strán, reálnymi strategickými investíciami a spoločným frontom s priateľmi a spojencami prinútili Si Ťin-pchinga  prehodnotiť svoje rozhodnutie. Výsledkom bolo rozhodnutie obnoviť  kontakty so Spojenými štátmi, vrátane stretnutia s prezidentom Joeom Bidenom v San Franciscu v novembri minulého roka, v snahe zastaviť úpadok americko-čínskych vzťahov.

Rozhodným obmedzením avanturizmu partnerov z osi Si Ťin-pchinga by ho Washington mohol prinútiť, aby opäť zmenil  kurz. Určite by to bolo v jeho záujme. Ak by  totiž bezohľadnosť jeho partnerov priniesla  trvalú globálnu nestabilitu a konflikty, Si Ťin-pching by sám niesol veľkú časť viny za to, že zabránil komunistickej strane splniť jej sľuby, aby sa Čína do roku 2035 stala „mierne rozvinutú ekonomiku“ a do roku 2049  „silnou, demokratickou, civilizovanou, harmonickou a modernou socialistickou krajinou.“ Správna stratégia USA by mohla Si Ťin-pchinga presvedčiť, že najlepšie poslúži svojim vlastným záujmom, ak sa rozíde s osou porazených.