Vzťahy Rusko-Nemecko ako dôležitý faktor rovnováhy vo svete – ako obnoviť dôveru Berlína a Moskvy „pochovanú“ na Ukrajine ?

Analytici si uvedomujú, že vzťahy Ruska k Nemecku a Európskej únii budú v budúcnosti dôležitým faktorom vývoja a rovnováhy vo svete, kde hlavnú úlohu hrajú Spojené štáty a Čína. Ruskí a nemeckí politici by sa mali zaoberať vzťahmi týchto dvoch krajín nielen z hľadiska historickej retrospektívy, ale aj z pohľadu dlhodobých trendov. Moskva pri vnímaní Nemecka musí zhodnotiť šance Európy stať sa plnohodnotným centrom moci do polovice 21. storočia – nezávisle od USA. Postavenie Nemecka ako vedúcej krajiny Európskej únie je obmedzené neochotou väčšiny nemeckej spoločnosti podujať sa na túto misiu. V takomto rámci treba uvažovať nad tým, aká bude budúca pozícia Ruska ako „strednej sily“ medzi Nemeckom a Čínou.

Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin uverejnil štúdiu o aktuálnych vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom, ktoré sa po skončení studenej vojny stali blízkymi a potom opäť vstúpili do obdobia „vzájomného odcudzenia.“ Pozornosť si zaslúži celá štúdia, ale hlavne časť, kde autor rozoberá, aký by mohol byť model rusko-nemeckých vzťahov v budúcnosti a ako zapadne do kontextu medzinárodných vzťahov v euroatlantických a euroázijských regiónoch. Autor uvádza, že štvrťstoročie po páde Berlínskeho múru a zjednotení Nemecka sa vzťahy Ruska s touto krajinou vyvíjali vzostupne. Berlín sa snažil hrať úlohu sprievodcu pre Moskvu v jej pokusoch integrovať sa do západnej komunity. V očiach väčšiny Rusov sa Nemecko stalo jedným z najbližších a najvernejších priateľov Ruska.

Nemecko so záujmom pozorovalo dianie v Rusku. Problémy demokratickej a trhovej transformácie krajiny, vytvorenie autoritárskej vlády a oligarchického modelu kapitalizmu, krutosti sprevádzajúce vojnu v Čečensku, prípady porušovania ľudských práv a oživenie konzervatívnych a tradicionalistických hodnôt. V Rusku zase boli sklamaní úlohou, ktorú Nemecko zohralo pri rozpade Juhoslávie a potom v konflikte v Kosove. Nemecko ako celok podporilo politiku rozširovania NATO na východ a zahraničná politika Berlína po odchode kancelára  Gerharda Schrödera v roku 2005 do dôchodku a nástupe Angely Merkelovej k moci bola skorigovaná smerom k väčšiemu „atlantizmu.“ To všetko nemohlo nevyvolať nespokojnosť Moskvy – pričom súčasne narastalo napätie v rusko-amerických vzťahoch.

Až do roku 2011 vývoj rusko-nemeckých, ako aj rusko-európskych vzťahov, zostal zachovaný. Trend sa zmenil, keď Vladimír Putin oznámil svoj zámer kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2012. Po víťazstve vo voľbách Putin obvinil Západ zo zasahovania do ruských záležitostí a okrem iného navrhol obmedzenie činnosti  mimovládnych organizácií financovaných z cudziny, ako aj niektorých zahraničných fondov, vrátane nemeckých. Klíma v rusko-nemeckých vzťahoch sa priostrila. Rusko v nemeckých médiách a vo verejnej mienke nadobudlo výrazne negatívny obraz kleptokratického autoritárskeho štátu,  neschopného vybudovať modernú ekonomiku a parazitujúceho na prírodných zdrojoch. Jeho režim prenasleduje opozíciu a ohrozuje slobodné demokratické voľby v susedných krajinách.

Éru blízkej priateľskej spolupráce medzi Ruskom a Nemeckom ukončila ukrajinská kríza v roku 2014. Ruská mocenská reakcia na udalosti v Kyjeve spôsobila v Nemecku šok. Ruské ozbrojené sily prevzali kontrolu nad Krymom a po anexii Krymu nasledoval neúspešný pokus s podporou Moskvy vytvoriť na juhu a východe Ukrajiny štát „Novorossija“, čo vyústilo v povstanie separatistov v Donbase. Rusko sa podieľa na priebehu vojny – aj keď nenápadne – aby zabránilo porážke milícií separatistov ukrajinskou armádou. Z pohľadu nemeckej vlády ruské aktivity na Ukrajine sú považované za nevyprovokované použitie vojenskej sily, zaberanie územia susednej krajiny a podporu separatizmu. Autor štúdie podotýka, že Moskve sa podarilo separatistov pred porážkou zachrániť, ale dôvera Nemecka voči počínaniu Ruska a slovám jeho vedenia bola podkopaná a fakticky zanikla.