29. júna 2018

Putin sa vyhýba nepopulárnej téme zvyšovania dôchodkového veku – „farebné revolúcie“ sú mimo diskusie v Kremli

Od Igor Cibula

Politické predpovede sú nevďačnou úlohou – najmä v uzavretých autoritatívnych režimoch, kde sa nedeje politika pred zrakmi verejnosti. Obvykle ľudia predvídajú budúcnosť na základe jednoduchej extrapolácie súčasných trendov. Príkladom sú prognózy na trhu s ropou, kde všetci experti predpovedajú ďalší rast cien, keď v súčasnosti ceny rastú – a keď ceny klesajú, tak prognózy predvídajú ďalší pokles. Podobne je to pri politických analýzach vývoja v Rusku: keď pred dvoma rokmi začal Vladimír Putin radikálne meniť svoju administratívu a pristúpil k významným zmenám v mocenských štruktúrach, okamžite sa začalo hovoriť o trende modernizácie a príprave zmien režimu. Keď sa tak nestalo, nastal návrat k teórii o Putinovej „záľube v stabilite“. Vývoj za obdobie posledných štyroch rokov však ukazuje, že stabilita a absencia zmien prestali byť v Rusku najvyššou politickou hodnotou.

Analytička  moskovského centra Nadácie Carnegie Tatiana Stanovaja sa venuje personálnej stabilite Putinovho režimu, ktorý napriek očakávaniam „kádrovej revolúcie“ v administratíve prezidenta a vo vláde po opätovnom zvolení Vladimíra Putina neuskutočnil žiadne významné zmeny. Určitá aktualizácia vládnej elity nastala ešte v roku 2016, keď Putin nahradil niektorých starých spolupracovníkov mladými technokratmi, ktorí nemali nič spoločnéhos Putinom v minulosti. Vtedy „nabrala obrátky“ protikorupčná vlna, zasahujúca činiteľov v bezpečnostných štruktúrach, guvernérov – a do väzenia sa dostal aj minister ekonomického rozvoja Alexej Uljukajev, veterán ekonomického tímu Putina. Prezident sa rozhodol na radikálne kroky bez ohľadu na možnosť nelojálnosti elít.

Analytička upozorňuje na výrazné zvýšenie účasti bezpečnostných zložiek na vládnom rozhodovaní, čo znižuje rolu inštitúcií občianskej spoločnosti. Očakáva ďalšiu vlnu personálnej „obnovy režimu“ a poznamenáva, že Vladimír Putin síce nešiel do predpokladaných personálnych zmien bezprostredne po svojom zvolení, ale to neznamená absenciu takýchto zámerov. Podľa jej názoru dynamika Putinovho  rozhodovania v personálnej politike je príliš závislá od geopolitického kontextu, pričom v Putinovom chápaní existujú úplne iné cykly, ktoré nemajú s voľbami nič spoločné. Vážnejšou udalosťou, ktorá naznačuje, že režim je pripravený na „rotáciu kádrov“ a všeobecne je menej viazaný stabilitou – je rozmrazovanie „zakázaných tém“ a prechod k reformám, ku ktorým sa Putin v posledných rokoch nedostal.

Domáca ekonomická agenda nadobudla politický význam a štát začal „podrezávať posvätné kravy“: zvyšovať vek odchodu do dôchodku, revidovať základy daňovej politiky. Jedným z dôvodov pre dôchodkovú reformu sa stalo rastúce politické sebavedomie prezidenta: znížila sa závislosť na náladách voličov, oslabuje sa strach z poklesu ratingov, upevňuje sa pocit kontroly nad politickou situáciou. Už niekoľko rokov je téma „farebných revolúcií“ mimo diskusie v Kremli – stratila status hlavného „strašiaka.“ Nie je to preto, že Kremeľ prestal veriť v pripravenosť Západu usilovať sa o zmenu režimu, ale z toho dôvodu, že samotný režim sa cíti menej zraniteľný. Zmena úlohy Vladimíra Putina viedla k postupnému „rozmrazeniu“ kľúčových riadiacich inštitúcií. Predtým si všetky rozhodnutia vyžadovali schválenie prezidenta, ale teraz Putin nemá na všetko čas.

Prezident ľahšie deleguje svoju zodpovednosť, čo znamená, že miera kolísania rizika a dynamika systému budú narastať. V tejto súvislosti ruská analytička uvádza opakujúce sa vyjadrenia prezidentovho hovorcu Dmitrija Peskova, že Vladimír Putin nie je zapojený do dôchodkovej reformy; tým chráni svojho šéfa pred stratou popularity, ale tiež vydáva želanie za skutočnosť. Hlava štátu sa nechce zaoberať zvyšovaním dôchodkového veku, nechce sa mu vnikať do nudných účtovníckych kalkulácií pre „pracujúcich-nepracujúcich dôchodcov, dávok, zrážok a podobne.“ Putin si môže dovoliť zbaviť sa prijímania nepopulárnych rozhodnutí a ponechať túto nevďačnú prácu „politicky zodpovednej“ vláde. Prenesenie zodpovednosti prestáva byť výnimkou a mení sa na rutinu, čo však už vplýva na personálnu politiku.