Rusi vnímajú Západ ako „agresívny, pokrytecký, triumfálny a blahosklonný“ – zdrojom Putinovej popularity je zahraničná politika

Avizovaný summit prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa 16. júla 2018 v Helsinkách koncentruje pozornosť analytikov a komentátorov na aktérov tohto podujatia, od ktorého sa síce veľa neočakáva, ale napriek tomu vníma sa ako pozitívny signál. Šéf Bieleho domu sa javí ako čitateľnejšia postava, než jeho partner z Kremľa. O Putinovi sa vie, že dominuje aktuálnej ruskej politickej kultúre a väčšina Rusov považuje jeho autoritatívny režim za garanciu stability a nádeje. Kritici mu vyčítajú hlavne post-sovietsku nostalgiu, zatiaľ čo jeho prívrženci doma i vo svete vyzdvihujú Putinovu odovzdanosť konzervatívnym hodnotám a odmietanie podriadiť sa Západu.

Profesor histórie na Katolíckej univerzite Ameriky vo Washingtone – Michael Kimmage uverejnil v americkom časopise Foreign Affairs štúdiu, v ktorej analyzuje osobnosť prezidenta Vladimíra Putina v kontexte ruských dejín. Autor za najväčší zdroj Putinovej popularity považuje jeho zahraničnú politiku. Uvádza, že 88 % Rusov podporovalo anexiu Krymu hneď, ako sa to stalo, aj keď sa to považuje za sporné číslo. Pocity obetí a imperiálnej túžby ospravedlňujúce vojenskú akciu v zahraničí, ale taktiež úplný vzdor Západu – to sú prvky ruskej mentality. Majú korene v páde Sovietskeho zväzu i v studenej vojne, ale objavili sa už v 19. storočí – napríklad v Čajkovského symfonickej  „Ouverture 1812“, ktorá po sedemdesiatich rokoch pripomínala víťazstvo Ruska nad armádou Napoleona.

Mnoho Rusov vníma obraz Západu, najmä jeho zahraničnej politiky, ako „agresívny, pokrytecký, triumfálny a blahosklonný.“ Rozširovanie NATO v deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde tohto storočia uvedenú predstavu v Rusku podporili. Autor sa domnieva, že Severoatlantická aliancia vždy ohrozovala ruskú pýchu viac ako ruskú bezpečnosť a Putin je „virtuóz“ v pôsobení na zranenú hrdosť. Vzdoroval Západu v Gruzínsku, Sýrii a na Ukrajine, čím si získal podporu mnohých, možno aj väčšiny Rusov, pretože neustupuje, ako to pred ním robili Gorbačov a Jeľcin. Prof. Kimmage podotýka, že hoci Putin nemôže zostať prezidentom naveky, jeho konfrontačná zahraničná politika ho prežije. Doterajšie snahy o ukončenie vojny na Ukrajine zlyhali, pretože Západ má malý vplyv na Rusko. Ekonomické sankcie iba vyvolali populárnu ruskú chuť na pohŕdanie Západom.

Podľa autora štúdie od roku 2014 je ruská zahraničná politika každoročne „vzpurnejšia, protizápadnejšia a ambicióznejšia.“ Západu sa nepodarilo izolovať Rusko a zabrániť mu, aby použilo silu mimo jeho hraníc. Aj keď moc v Moskve prejde do iných rúk, západná politika musí spočívať na triezvych očakávaniach toho, čo je pravdepodobné a čo je možné. Nádeje na „demokratické priateľstvo“ medzi Ruskom a Západom sú „mŕtve“ a v konfrontačnom vzťahu Rusko dokáže byť protivníkom  „naháňajúcim hrôzu.“ Ruské obyvateľstvo bude znášať obrovské obete kvôli konfrontácii so Západom. Rusi sa neponáhľajú, aby prispôsobili svoju identitu požiadavkám post-imperiálneho sveta. Západ by teda mal čeliť Moskve iba v otázkach, na ktorých mu nekompromisne záleží.

Prof. Kimmage je presvedčený, že Západ by mal pokračovať v rozsiahlych kultúrnych a diplomatických stykoch s Ruskom, rovnako ako to bolo v prípade Sovietskeho zväzu v období studenej vojny. Kedy a či sa Rusko „pozápadníči“ – to bude závisieť od vývoja podmienok v Rusku. Takže bez toho, aby sa čakalo, že sa Rusko stane „ďalšou európskou krajinou“, západné vlády a spoločnosti by mali odstrániť rozdiely medzi Ruskom a Západom – a to tak, že budú zdôrazňovať spoločné záujmy a ponúkať obraz života na Západe, ktorý sa vymyká karikatúram prevažujúcim v oficiálnych ruských médiách. Bolo by rozumné vyrovnať sa so sankciami, zbrojením a ostrou rétorikou úprimným posolstvom ruskému ľudu, že hoci západné mocnosti sú pripravené na čokoľvek, uprednostňujú mier pred permanentným konfliktom.