Na Slovensku už dlhší čas zúri „hybridná občianska vojna“ – jej obeťou sa stal aj premiér Robert Fico

Keďže je v súčasnosti moderné – alebo vo verejnom priestore zavedené – používanie pojmu „hybridná vojna,“ tak v prenesenom zmysle slova s trochou preháňania možno hovoriť, že na Slovensku už dlhší čas zúri „hybridná občianska vojna.“ Vyústením tohto druhu občianskeho konfliktu bol atentát na predsedu vlády Roberta Fica. Atentátnik konal pod vplyvom „vojnovej“ spoločenskej atmosféry, ktorá vládne na Slovensku už dlhšiu dobu. Ale nielen na Slovensku sa nachádza spoločnosť v stave frustrácie a vyostrených vzťahov medzi názorovo proti sebe stojacimi skupinami občanov, ktorí spoločenské problémy vnímajú radikálnou optikou – a ktorí riešenie týchto problémov hľadajú v extrémnych formách, nevylučujúc fyzické násilie. V USA si tento stav intenzívne uvedomujú už od útoku prívržencov Donalda Trumpa na Kapitol v januári 2021 a Európa naposledy  zažila násilné činy politických extrémistov v Nemecku, kde aktivisti pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD) fyzicky napadli politikov sociálnej demokracie a strany Zelených.

V takomto rámci je pozitívnym signálom iniciatíva prezidentky Zuzany Čaputovej a novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho, ktorí prišli s návrhom na zvolanie okrúhleho stola politických strán, aby sa takouto cestou začal proces upokojovania rozbúrenej spoločnosti. Z reakcií jednotlivých zainteresovaných možno usudzovať, že bolo by príliš naivné očakávať, že uvedená aktivita dvoch prezidentských osobností dokáže zastaviť radikálnych politikov i médiá všetkých prúdov v tom, čo prehlbuje animozitu a vzájomnú politickú nevraživosť, aká vládne v našej spoločnosti. Od atentátu na Roberta Fica sme doteraz nezaznamenali prejavy úprimnej kritickej sebareflexie a na sociálnych sieťach bujnie konšpiracionizmus a pomstychtivé výzvy. Zatiaľ na fronte „hybridnej občianskej vojny“ nedošlo k zastaveniu paľby a pokusy odstrániť trecie plochy konfliktu zastavením protivládnych demonštrácií a obmedziť kampaň k eurovoľbám sú iba provizórnym riešením – i keď nemožno podceňovať jeho význam v napätej spoločenskej situácii.

Medzi príčiny súčasného stavu slovenskej spoločnosti možno zaradiť nízku úroveň politickej kultúry a nedostatočne vyvinuté umenie politického kompromisu. Pojem politická kultúra chápu politici, novinári i obyčajní ľudia rôzne. Zjednodušene sa definuje ako súbor hodnôt a neformálnych etických pravidiel, ktorých dodržiavanie očakávajú občania od politických strán a politikov bez ohľadu na ich stranícku, národnostnú alebo ideologickú príslušnosť. Žiada sa poznamenať, že zaostalá politická kultúra nie je na Slovensku jav, ktorý sa zrodil počas vládnutia strany Smer-SD. Ešte v roku 1996 politológ Miroslav Kusý konštatoval pomerne nízku úroveň politickej kultúry, čo vtedy súviselo hlavne s prejavmi autoritárskeho mečiarizmu. Neskôr premiér Robert Fico začal hovoriť o novej politickej kultúre, ktorú chcel zaviesť do politickej praxe. Potom však negoval toto svoje predsavzatie, napríklad aj tým, že na poste predsedu Národnej rady Slovenskej republiky toleroval svojho koaličného partnera Andreja Danka, ktorý získal titul JUDr. na základe rigoróznej práce, ktorá je plagiátom textov z piatich vysokoškolských učebníc. Do zoznamu plagiátorov patrí tiež bývalý minister školstva Branislav Gröhling – v súčasnosti predseda strany SaS. Z uvedených príkladov je zrejmé, že politici aj ich voliči porušenia morálnych i právnych noriem tolerujú, čo ilustruje úbohý stav politickej kultúry na Slovensku.

Práve v súčasnosti – keď premiér Robert Fico leží vo vážnom stave ohrozenia života v nemocnici – by mali vládni i opoziční politici hľadať kompromisné riešenia, ktorými by dosiahli zníženie vyostreného spoločenského napätia. Ale zdá sa, že od niektorých aktérov na Slovenskej politickej scéne nemožno takýto prístup očakávať. Nevedno, či im chýba spôsobilosť ovládať umenie kompromisu, či je to ich intelektuálna zadubenosť – alebo, či je to stranícky kalkul, na základe ktorého chcú hľadať výhody založené na zvyšovaní napätia v spoločnosti a prehlbovaní konfliktov. Možno si neuvedomujú, že stabilita demokracie na Slovensku závisí predovšetkým na odhodlaní kľúčových politických elít, straníckych lídrov hľadať spoločnú reč pri riešení hlavných problémov, ktorým naša krajina čelí. Treba im pripomenúť, že ich postoje významne ovplyvňujú verejnosť, radikalizujú jej nálady a prehlbujú spoločenskú frustráciu, inšpirujúcu aj k nerozvážnym činom s nepredvídateľnými následkami.

Osobitne negatívnym faktorom pôsobenia na politickú klímu v spoločnosti sú sociálne siete, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. Zneužívajú ich politici, politickí aktivisti a extrémisti zameraní na šírenie nenávisti a agresivity voči iným názorom a spoločenským postojom. Žiaľ, ani Slovensko sa nevyhlo tomuto toxickému prostrediu, kde sa šíria nepravdivé a zavádzajúce informácie, ktoré stimulujú extrémizmus, netoleranciu a sociálnu agresivitu. Prejavilo sa to napríklad pri šírení veľkého množstva dezinformácií súvisiacich s ochorením Covid-19, ale prebieha to aj v súčasnosti v manipulatívnych kampaniach, ktoré skreslenými a nepravdivými informáciami pestujú v ľuďoch nenávisť a agresivitu. Vplyv sociálnych sietí v politike bude brzdiť všetky pokusy, aby sa Slovensko úspešne dostalo z bludiska sprisahaneckých teórií a špekulatívnych argumentov zacielených najmä na trochu jednoduchších ľudí.