Odpor voči zmene v NATO prevláda vo Washingtone, v Bruseli i v mnohých európskych metropolách – ako odstrániť prílišnú závislosť na USA

Keď sa lídri NATO v lete stretnú na summite vo Washingtone, 75. narodeniny Severoatlantickej aliancie by mali byť dôvodom na oslavu. NATO je silnejšie ako kedykoľvek predtým, keďže za posledný rok prijalo dvoch nových členov – Fínsko a Švédsko. Po desaťročiach kolísavého pohybu našla aliancia nový zmysel v odstrašovaní ruskej agresie, čo je jej  pôvodný raison d’etre.  Európske krajiny konečne zvyšujú svoje výdavky na obranu. Tieto trendy spoločne vykresľujú svetlú budúcnosť pre NATO, ale pred alianciou je aj nebezpečenstvo. Snaha odraziť ruskú inváziu na Ukrajinu sa zadrháva a revizionistický Putin ohrozuje európskych susedov. Nie je to však základný problém NATO. Aliancia vie, ako odstrašiť Rusko. Hlavný problém, ktorý sťažuje riešenie ostatných problémov, spočíva v prílišnej závislosti NATO na Spojených štátoch.

Analytik Max Bergmann – ktorý je  riaditeľom programu Európa, Rusko a Eurázia a Stuartovho centra pre euroatlantické a severoeurópske štúdiá v Centre pre strategické a medzinárodné štúdiá (CSIS) – uverejnil v časopise Foreign Affairs esej, kde sa zaoberá zámermi napraviť prílišnú závislosť Severoatlantickej aliancie na USA. Po celé desaťročia sedeli Spojené štáty v centrále NATO, viedli a riadili a občas mikromanažovali európsku obranu.. Najvyšším spojeneckým veliteľom NATO je vždy Američan a najvyššou bezpečnostnou zárukou NATO je americký jadrový odstrašujúci prostriedok. Keď Európa bojuje, spolieha sa na americké lietadlá a vojenskú dopravu i spravodajské služby USA. Ak by bola napadnutá niektorá z krajín NATO, americké sily by prevzali  vedenie boja. V začiatkoch NATO – keď sa Európa obnovovala po druhej svetovej vojne – Spojené štáty hrali túto úlohu z nevyhnutnosti. Washington si však zvykol rozhodovať a európski lídri zväčša prijali druhoradú úlohu. Závislosť Európy od Spojených štátov sa stala charakteristickou črtou, nie chybou operácií NATO. Ale teraz, po vzostupe Číny a začínajúcej generačnej výmene vo Washingtone,  Spojené štáty neposkytnú takú úroveň podpory, akú Európa potrebuje. Bez ohľadu na to, kto sedí v Bielom dome, je takmer isté, že angažovanosť USA v NATO sa v najbližších rokoch určite oslabí.

Na oboch stranách Atlantiku vzniká konsenzus, že Európania sa musia postarať o svoju vlastnú bezpečnosť – postoj, ktorý sa v Európe upevnil odvtedy, čo bývalý americký prezident  Donald Trump vyhlásil, že Washington by nemal brániť spojencov NATO, ktorí „nezaplatia.“ Mnohí americkí a európski lídri však mylne dospeli k záveru, že na nahradenie príspevku Spojených štátov stačí vynaložiť oveľa viac peňazí na bezpečnosť. V skutočnosti, aj keby všetci európski členovia NATO splnili cieľ aliancie prispieť na obranu dvoma percentami HDP, ich úsilie by výrazne neznížilo vojenskú závislosť Európy od Washingtonu. Európa totiž nemá len problém s výdavkami; ale má problém aj s kolektívnymi opatreniami. Európske krajiny považujú obrannú politiku za národnú zodpovednosť. Pretože väčšina jednotlivých krajín čelí len malému počtu priamych bezpečnostných hrozieb, ich vlády celkom racionálne málo investujú do obrany. Európa ako celok však potrebuje ochranu pred vážnou hrozbou revanšistického Ruska a musí riešiť bezpečnostné riziká, ktoré pramenia z nestabilnej periférie siahajúcej od Sahelu po južný Kaukaz.

Vzhľadom na to, ako hlboko sú Spojené štáty prostredníctvom NATO zapojené do európskeho obranného systému, žiadne rýchle riešenie nemôže zaistiť bezpečnosť Európy, ak by sa Spojené štáty stiahli. Európa však stále môže posilniť svoju obranu. Európske krajiny budú musieť integrovať svoje úsilie, čo bude náročný a pomalý proces, ktorý si bude vyžadovať lepšiu koordináciu v rámci Európskej únie, ako aj medzi EÚ a NATO. Politickí lídri by mali využiť nadchádzajúci summit NATO na predstavenie novej stratégie, ktorá zabezpečí, že Európa bude mať nielen vybavenie a personál, ale aj organizačné kapacity, ktoré potrebuje na to, aby sa postavila a bojovala, keď bude čeliť hrozbe, či už s podporou Spojených štátov alebo bez nej. Tento prístup má ďaleko od podkopávania NATO, ale je to príležitosť na posilnenie aliancie a zvýšenie bezpečnosti európskych krajín – ak Spojené štáty poskytnú Európe čas, ktorý potrebuje na transformáciu.

Spojené štáty už dlho stoja v ceste Európe, ktorá si nárokuje väčšiu bezpečnostnú úlohu. Odpor voči zmene v NATO stále prevláda vo Washingtone, v centrále NATO v Bruseli i v mnohých európskych metropolách. Súčasná dohoda napokon už desaťročia dobre slúži Európe aj Spojeným štátom. Tým, že NATO uzavrelo európske krajiny do aliancie a zaručilo im ochranu, odstránilo bezpečnostné problémy, ktoré kedysi sužovali kontinent, a vydláždilo cestu ekonomickej a politickej integrácii Európy – čo je skutočne mimoriadny úspech. Výmenou za to, že Spojené štáty poskytujú Európe bezpečnosť, európske hlavné mestá vo veľkej miere podporujú americké ciele v iných častiach sveta. Americká armáda sa mohla oprieť o vybudované európske koalície počas vojen v Afganistane a dokonca v Iraku, ako aj  počas nedávneho spoločného americko-európskeho úsilia zabezpečiť Červené more. Európske vlády poslušne nakupujú americké zbrane a sú zvyknuté, že musia robiť ústupky v citlivých politických otázkach, ako sú napríklad kontroly vývozu  technológií do Číny. Keďže NATO zmierňuje potrebu veľkých investícií do obrany, európske krajiny sa tiež tešia aj z väčších investícií do sociálnych programov.