Islamský režim v Iráne dostal sa do smrteľnej dilemy – Iránu pričinením Húsíov hrozí vojna, ktorej sa dlho snaží vyhnúť
Piatky sú na Blízkom východe posvätnými dňami odpočinku, ale teraz sa región pripravuje na hroznú možnosť širšieho konfliktu. Po opakovaných útokoch na ich vojnové lode Spojené štáty a Veľká Británia konečne zasiahli Húsíov, jemenskú milíciu, ktorá drží moc v hlavnom meste Saná a je uznaná za oficiálnu jemenskú vládu svojím hlavným sponzorom – Iránskou islamskou republikou. K útokom došlo po týždňoch varovaní a deň po tom, ako rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov požiadala Húsíov, aby zastavili svoje útoky na komerčnú lodnú dopravu v Červenom mori. Nedávna potýčka teraz zintenzívnila strach, ktorý zamestnáva obyvateľov Stredného východu, odkedy strašné útoky palestínskeho Hamasu 7. októbra predznamenali novú vojnu s Izraelom: Mohla by sa vojna rozšíriť na totálny požiar zahŕňajúci hlavného podporovateľa Hamasu – Irán?
O odpoveď na takto postavenú otázku sa pokúsil v americkom časopise The Atlantic docent na katedre politológie a histórie Clemson University v New Yorku Arash Azizi, podľa ktorého vedenie Iránskej islamskej republiky strávilo posledné mesiace riskantným tancom. Na jednej strane potvrdzuje svoju plnú podporu Hamasu a opakuje svoju požiadavku na zničenie Izraela. Na druhej strane sa tvrdo snaží vyhnúť priamej konfrontácii s Izraelom alebo Spojenými štátmi; pritom dobre vie, že takýto konflikt nemusí prežiť. Iránsky režim si roky myslel, že tento tanec zdokonalil. Jeho najvyšší vodca, ajatolláh Alí Chameneí, si vydobyl povesť bystrého stratéga svojou politikou „strategickej trpezlivosti“ – vyhýbal sa priamemu konfliktu s USA alebo Izraelom a zároveň neustále zdokonaľoval schopnosti irackej, libanonskej, sýrskej, palestínskej a jemenskej milície. ktoré spolu tvoria Teheránom vedenú os odporu.
V posledných rokoch však Chameneí niekoľkokrát blufoval. Spojené štáty v januári 2020 zabili najväčšieho vojenského hrdinu iránskeho režimu a veliteľa jeho jednotiek Quds – Qassema Soleimaniho. Chameneí sľúbil „tvrdú pomstu,“ ktorá sa nikdy neuskutočnila. Medzitým Izrael opakovane operoval na iránskom území a pomáhal zabíjať vodcov osi v Iráne, Sýrii, Iraku a Libanone. Mnohí z najhorlivejších zástancov iránskeho vodcu ho teraz otvorene kritizujú ako príliš opatrného. Od Teheránu až po Bagdad sa títo stúpenci dožadujú, aby boli vyslaní do Gazy a priamo sa postavili Izraelu. Dokonca aj libanonský Hizballáh – klenot v korune teheránskej osi – bol nútený reagovať na Izrael veľmi obmedzene. Toľko očakávané prejavy vodcu skupiny Hasana Nasralláha, sa v posledných mesiacoch stali predmetom posmechu, pretože sa v nich spája drsná rétorika s nedostatkom konkrétnych činov. Stúpenci osi Teheránu teraz určite budú chcieť reakciu na útoky na Jemen. Čo môže Teherán urobiť?
Docent Arash Azizi konštatuje, že iránsky režim sa dostal do smrteľnej dilemy. Celá generácia bojovníkov osí bola vychovaná v jedinečnom iránskom islamizme s dôrazom na islamskú republiku ako veliteľstvo mnohonárodnej armády, ktorá údajne jedného dňa spôsobí pád Izraela. Iránsky režim zároveň nikdy nechcel, aby sa jeho tieňová vojna s Izraelom a Spojenými štátmi zmenila na skutočnú – a preto je ponižujúca jeho nečinnosť tvárou v tvár úderom, ktoré dostal. Vyzbrojovanie, vybavenie, financovanie a výcvik milícií iránskym režimom zabezpečilo mu ich podporu. Zároveň však riskuje, že krajinu a región zatiahnu do totálnej vojny. Za vlády Chameneího sa Irán pokúšal držať svojich ľudí mimo medzinárodnej integrácie, po ktorej väčšinou túžia, pričom stále uspokojuje základné ekonomické potreby krajiny. Ako raz povedal iránsky americký analytik Karim Sadjadpour, Chameneí chce, aby Irán nebol „ani Severnou Kóreou, ani Dubajom“. Ale ako v regióne sa „rozpaľujú žeravé uhlíky,“ tento gambit sa stáva čoraz menej udržateľným. Chameneí vie, aký je jeho režim nepopulárny a že jeho regionálne dobrodružstvá majú veľmi malú domácu podporu. Západné sankcie vážne degradovali iránsku ekonomiku a zničili strednú triedu v krajine. Život je dnes v Iráne oveľa horší, ako bol napríklad pred 20 rokmi, takmer vo všetkých mysliteľných smeroch. Situácia je tiež drsná aj v krajinách, kde vládnu sily osí: Sýria je rozdelená, Libanon zbankrotoval, Irak čelí vlastnej domácej kríze a Jemen je zúfalo chudobný. Toto nie sú práve sily, s ktorými sa dá ísť do vojny so Západom.
Zatiaľ čo izraelská vojna v Gaze naďalej hromadí civilné obete, útoky Húsíov v Červenom mori získali určitú podporu arabských más aj mimo nich – aj keď v skutočnosti terčom nie sú Izraelčania, ale medzinárodní námorní obchodníci. Milície pôvodne tvrdili, že ich cieľom sú lode smerujúce do Izraela, ale v praxi bez rozdielu strieľali na obchodné lode, dokonca aj na tie, ktoré nemajú žiadne väzby na Izrael. Dňa 30. decembra zaútočili na obchodné kontajnerové plavidlo Maersk Hangzhou, ktoré vlastní Dánsko a plavilo sa pod vlajkou Singapuru. Útoky už mali hrozný účinok a viedli spoločnosť Maersk a niekoľko ďalších medzinárodných lodných spoločností k tomu, aby sa vyhli Červenému moru a zvolili si juhoafrickú trasu okolo Mysu Dobrej nádeje, ktorá je minimálne o týždeň dlhšia a oveľa drahšia. Ceny sa potom prenášajú na bežných zákazníkov. Masoud Daneshman – člen predstavenstva iránskej asociácie dopravných spoločností – sa nedávno sťažoval, že náklady na námornú dopravu sa zvýšili o 50 %, čo predstavuje ďalší tlak na krehkú ekonomiku krajiny. Možno si len predstaviť, čo by s ekonomikami regiónu urobila rozsiahla vojna.
Takéto výpočty možno vysvetľujú, prečo Rusko a Čína v stredu odmietli vetovať rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá pripravila pôdu pre útoky na Jemen. Deň pred hlasovaním sa najvyšší iránsky diplomat Hossein Amir-Abdollahian sťažoval ruskému ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi na rezolúciu, ktorú spoločne predložili USA a Japonsko. Napriek tomu ani Moskva, ani Peking neprišli na záchranu Teheránu vetovaním rezolúcie. Namiesto toho sa spolu s Alžírskom a Mozambikom zdržali hlasovania. Ak sa Teherán bude riadiť svojou obvyklou príručkou, pravdepodobne sa pokúsi obmedziť Húsíov a vyhnúť sa priamemu stretu. Iránsky minister zahraničných vecí Amir-Abdollahian sa 1. januára rozprával v Teheráne s popredným predstaviteľom Húsíov. Pro-húsijské médiá v Iráne a Jemene informovali, že účelom stretnutia bolo udeliť okázalú pochvalu milíciám za to, že sa postavili Izraelu. Mnohí odborníci sa však domnievajú, že Amirabdollahian mohol namiesto toho varovať Jemenčanov, aby sa zmiernili. Minister zahraničných vecí dostal len deň predtým tvrdý telefonát od svojho britského kolegu Davida Camerona. Ale ak Teherán naozaj tlmočil takýto odkaz, Húsíovia ho ignorovali a pokračovali vo svojich útokoch. V utorok vystrelili 21 rakiet a dronov na vojnové lode USA a Veľkej Británie.
Húsíovia majú tradíciu neľútostnej nezávislosti, napriek tomu, že ich milícia celkovo závisí od Iránskeho zboru Islamských revolučných gárd (IRGC) a vyhlasuje lojalitu voči Chameneímu ako najvyššiemu vodcovi odporu. V dôsledku toho môže byť Teherán postavený pred ťažkú otázku: Aký veľký tlak je ochotný vyvinúť na Húsíov, aby ich prinútil ustúpiť? Keď sa Húsíovia zmocnili Saná v septembri 2014, ich víťazstvo bolo oslavované ako jedinečný úspech IRGC a ich veliteľa vonkajších operácií Soleimaniho, ktorý kultivoval jemenské šiítske milície a pomohol z nich urobiť disciplinovanú a vojensky sofistikovanú silu. Teherán mal teraz na Arabskom polostrove mocného spojenca, hneď vedľa svojho starého nepriateľa – Saudskej Arábie. Húsíovia sa udržali pri moci napriek takmer desaťročiu občianskej vojny a rozsiahlym zásahom Rijádu a ďalších arabských krajín. Zdá sa, Solejmáního stávka na nich sa zrejme vyplatila. Keďže však Iránu hrozí vojna, ktorej sa dlho snažil vyhnúť, mnohí sa tam oprávnene obávajú dôsledkov tohto vzťahu.