Vojna Izraela s Hamasom mení pozíciu Ruska na Blízkom východe – priateľstvo premiéra Netanjahua s Putinom je v troskách

Moskva čoraz viac stráca pôdu pod nohami na Blízkom východe. Je príliš zaujatá vojnou na Ukrajine, ktorá ju núti vzdať sa výhod bývalej neutrality v regióne. Izrael  dlho patril k jedným z hlavných partnerov Ruska na Blízkom východe. Vzťahy Ruska so židovským štátom charakterizoval obojstranný pragmatizmus. Izrael akceptoval ruský vplyv a vojenskú angažovanosť v Sýrii. Moskva tolerovala sporadické izraelské útoky na základne a pozície libanonského šíitského hnutia Hizballáh na sýrskom území. Rusi a Izraelci sa však navzájom neostreľovali.   Ale vojna v Gaze a zblíženie Moskvy s Hamasom všetko zmenili; ich bilaterálne vzťahy zažívajú najvážnejšiu krízu za posledné roky. Moskva sa čoraz viac zbližuje s Iránom a jeho spojencami, čo jej znemožňuje nárokovať si úlohu neutrálneho sprostredkovateľa na Blízkom východe. Zároveň sa znižuje jej vplyv v regióne.

Nezávislý novinár Milan Czerny vo svojej analýze na internetovom portáli Nadácie Carnegie pripomína, že vzťahy medzi Moskvou a Tel Avivom boli viackrát vrhnuté rôznymi smermi. Počas šesťdňovej vojny v roku 1967 prerušil ZSSR – vtedajší spojenec arabských krajín – vzťahy s Izraelom na takmer štvrťstoročie. Ale na prelome storočí sa bilaterálne vzťahy začali rýchlo zlepšovať. Rusko a Izrael sa za posledných desať rokov čo najviac zblížili za vlády premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý sa priamo nazýval priateľom Vladimíra Putina. V roku 2019 Netanjahu dokonca začal svoju predvolebnú kampaň bilboardmi , na ktorých je vidieť, ako si podáva ruku s Putinom. Zdalo sa teda, že sa prezentuje na rovnakej úrovni ako ruský prezident, ktorého mnohí v Izraeli považujú za vodcu veľmoci. Cieľ bol jasný: presvedčiť voličov, že Netanjahuove osobné väzby s Moskvou zaistia bezpečnosť Izraela, čo bolo obzvlášť dôležité na pozadí ruskej intervencie v Sýrii, ktorá sa začala v roku 2015. Netanjahu dlho trval na tom , že to bolo jeho „osobné priateľstvo“ s Putinom, ktoré bránilo Rusku aktívne podporovať Irán, a tiež zabezpečilo nezasahovanie Moskvy počas izraelských útokov na iránske ciele v Sýrii.

To všetko viedlo k tomu, že Izrael na rozdiel od iných západných krajín nezmenil svoj prístup k vzťahom s Ruskom ani po vpáde ruskej armády na Ukrajinu. Nezaviedol sankcie a aj napriek opakovaným žiadostiam Kyjeva sa zdržal dodávok zbraní ukrajinskej armáde. Navyše, pokiaľ ide o útoky na Ukrajinu, Netanjahu a jeho kabinet sa vyhýbali priamemu obviňovaniu Ruska. Izrael nielenže odmietol prerušiť nadviazané väzby s Moskvou, ale v druhej polovici roku 2023 spoluprácu dokonca rozšíril: boli podpísané nové bilaterálne dohody o spolupráci v najmenej citlivých oblastiach (napríklad v kultúrnej oblasti). Izrael sa ukázal ako jeden z mála spojencov USA ochotných pokračovať v diplomatickej a ekonomickej spolupráci s Ruskom. A to výrazne zmiernilo negatívne dôsledky západných sankcií na Moskvu. Napríklad Izrael sa po ich zavedení stal najväčším dovozcom ruskej vodky. Ruské spoločnosti ako technologická firma Yandex rozšírili svoje operácie v Tel Avive. A niektorí vysoko postavení Rusi získali izraelské osobné dokumenty a začali s nimi cestovať do Európy.

Zblíženie s Izraelom bolo dôležité aj pre Rusko, ktoré po začatí intervencie v Sýrii snažilo sa rozvíjať vzťahy so všetkými blízkovýchodnými mocnosťami. Napriek množstvu napätých momentov (ako bola epizóda s ruským lietadlom zostreleným sýrskou protivzdušnou obranou v roku 2018 počas izraelských útokov) Moskva prejavila opatrnosť a zároveň udržiavala dialóg s Izraelom aj jeho protivníkmi – Iránom, Hamasom, Hizballáhom a Sýriou. Tento prístup umožnil Rusku získať postavenie vplyvnej veľmoci a dôležitého sprostredkovateľa na Blízkom východe. Izrael zaobchádzal s dlhodobými vzťahmi Ruska s Iránom, jeho nepriateľom a sponzorom Hamasu, zdržanlivo. Útok na izraelské územie zo 7. októbra 2023 – najkrvavejší v histórii krajiny – všetko však zmenil. Reakcia židovského štátu bola jednoznačná: očividná podpora Moskvy Hamasu v takejto situácii je priveľká. Po návšteve predstaviteľov palestínskeho hnutia v Moskve izraelské bezpečnostné sily postavili Rusko na roveň existenčných nepriateľov Izraela, akými sú Irán a Hizballáh. Rusko teraz podporuje Hamas z väčšej časti len na úrovni rétoriky, čo však Izraelu nebráni v tom, aby považoval Moskvu za spojenca palestínskych militantov.    

Rusko sa naozaj pridalo k najaktívnejším kritikom izraelských akcií v Gaze. Napríklad stály ruský predstaviteľ pri OSN Vasilij Nebenzia označil Izrael za okupanta a spochybnil jeho právo na sebaobranu. Stály izraelský predstaviteľ Gilad Erdan zase obvinil Moskvu, že využila útok Hamasu na svoje vlastné sebecké účely – snažila sa „odvrátiť pozornosť sveta“ od jej invázie na Ukrajinu. Diplomat zároveň označil Rusko za „poslednú krajinu,“  ktorá má právo učiť Izrael morálke. Zároveň sa Izrael začal aktívne približovať k USA a Západu vôbec. To znamená čoraz viac sa vzďaľovať od Ruska. A to je vážna revízia kurzu zahraničnej politiky. Netanjahu sa v posledných rokoch snažil prezentovať Izrael ako nezávislú mocnosť a seba ako vodcu, ktorý dokáže zároveň udržiavať dobré kontakty s kolegami zo Spojených štátov, Číny, Indie a Ruska. Súčasná podpora Joea Bidena a európskych lídrov však čoraz viac presviedča Izraelčanov, že sa môžu skutočne spoliehať iba na Západ.

Izrael sa teraz všetkými možnými spôsobmi snaží vyhnúť nezhodám so Spojenými štátmi a Západom vo všeobecnosti, aby nestratil ich podporu v Gaze. Napríklad nie je náhoda, že 16. novembra izraelské banky poslúchli odporúčania Európskej únie a zaviedli obmedzenia na účty, ktoré si otvorili Rusi. Izrael však zároveň ešte neprehodnotil svoju politiku voči Ukrajine. Stále sa nehovorí o jej zásobovaní zbraňami či zavedení sankcií proti Rusku. Po prvé, je nepravdepodobné, že Izraelčania budú mať veľkú túžbu poskytnúť vojenskú pomoc komukoľvek, kým oni sami bojujú vo vojne. Po druhé, vedenie krajiny nechce úplne prerušiť dialóg s Moskvou, pretože môže reagovať zvýšením pomoci jej protivníkom. Na druhej strane, Rusko sa tiež neponáhľa s dodávkou útočných zbraní izraelským nepriateľom. Samozrejme, je pravdou, že teraz nemá takéto príležitosti. V každom prípade však Moskva veľmi dobre chápe, že takýto krok sa vo vzťahoch s Izraelom stane bodom, z ktorého niet návratu. Aj keď zbližovanie Ruska s Iránom, – ktorý dodáva ruskej armáde drony a iné zbrane – je zrejmé.

Vo všeobecnosti bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Izraelom zatiaľ ešte neboli prerušené. Náhle ochladenie medzi nimi však môže viesť k nepredvídateľným následkom. Vezmime si napríklad fakt, že Izrael už prestal varovať Moskvu pred náletmi v Sýrii. Dramaticky to zvyšuje riziko neúmyselnej zrážky medzi oboma krajinami. Ďalší dôsledok krízového vývoja situácie: mnohoročné pokusy Ruska pôsobiť ako sprostredkovateľ na Blízkom východe môžu byť zastavené. Od začiatku vojny v Gaze Netanjahu telefonoval s Putinom iba raz. Je to jasný znak toho, že Moskva nie je vnímaná ako významná strana v tomto konflikte. Príznačné je aj to, že Moskva predtým znížila  svoju vojenskú prítomnosť v regióne (teda v Sýrii) a po začatí eskalácie v Gaze ju nezvýšila . Naopak, Spojené štáty vyslali do východného Stredomoria dve lietadlové lode. Samozrejme, vplyv Ruska v regióne sa neobmedzuje iba na väzby s Izraelom. Napätie v bilaterálnych vzťahoch však len zvýrazňuje skutočnosť, že Moskva čoraz viac stráca pôdu pod nohami na Blízkom východe. Je príliš zaujatá vojnou na Ukrajine, ktorá ju núti vzdať sa výhod bývalej neutrality.