Peter Pellegrini má najväčšiu šancu zostavovať novú vládu – Igor Matovič na svoju záchranu inicioval ďalšiu vlnu bezbrehého populizmu

Politický obraz Slovenska nenapĺňa optimizmom – parlament plný politických „mŕtvol,“ v prezidentskom paláci symbolická hlava štátu bez politických skúseností a vláda s „dočasne poverenými“ ministrami, z ktorých podaktorí sa nemôžu spoľahnúť ani na hlasy poslancov z koaličného „košiara.“ A to všetko v situácii, keď v susednej krajine zúri vojna, globálna ekonomika sa zachvieva pod nárazmi geopolitických otrasov a Putinovi kolaboranti strašia trochu jednoduchších ľudí ruskými raketami. Atmosféru neistoty umocňuje očakávanie predčasných parlamentných volieb, do ktorých väčšina občanov vkladá nádej, že zmetú nekompetentných „šarlatánov moci“ a otvoria priestor racionálnejším pragmatikom, schopným uvážlivejšie pristupovať ku kopiacim sa problémom. Zdá sa odvážne spájať túto nádej s optimizmom, pretože doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že nebude jednoduché poskladať novú exekutívu tak, aby uspokojila všetkých, ktorí sú so súčasným stavom spoločnosti nespokojní.

Keby Slovenská republika bola štátom s tradičnou demokratickou kultúrou a náležite vzdelanou a civilizovanou politickou elitou, nemohla by byť otázka vypísania volieb do parlamentu v predčasnom termíne tak vyhrotenou konfrontačnou témou. Žiaľ, ani za tri desaťročia vlastnej štátnosti nedokázala si krajina vyformovať politickú garnitúru, ktorá rozumie fungovaniu regulácie spoločenského mechanizmu moci a ctí si jeho pravidlá. Nie je dobrou vizitkou tridsaťročnej existencie štátu, keď sa niektoré posty najvyšších ústavných činiteľov stali korisťou osôb s podvodne nadobudnutým vysokoškolským vzdelaním a spoločnosť im to tolerovala. Správy veci verejných sa chopili aj takí ľudia, ktorým je cudzia úcta k zákonom a k právu, i keď to od občanov vyžadujú. Dokonca aj občania nepripisujú morálnym kvalitám politikov takú váhu, aká by sa mala od verejných činiteľov očakávať.

V uvedených súvislostiach je celkom pochopiteľné, že politici dosluhujúcej koalície sa zubami-nechtami držia vládnych kresiel. Ak si vybrali napríklad do zodpovedných funkcií ľudí, ako Igor Matovič alebo Eduard Heger, potom neprekvapuje, že im chýba politická jasnozrivosť a predvídavosť. Odďaľovanie termínu parlamentných volieb je voda na mlyn opozícii, ktorá ťaží z netrpezlivosti občanov túžiacich po zmenách. Ide totiž o to, že súčasná oportunistická vláda poskytuje priestor najagresívnejšiemu politikovi opozície Robertovi Ficovi, ktorý zahlcuje verejnosť demagógiou a svojou nacionálno-konzervatívnou propagandou zavádza trochu jednoduchších ľudí. Ficovi prišli vhod aj niektoré excesy orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré poukázal Ústavný súd s odôvodnením, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd. Osoby s mentálnym a intelektuálnym vybavením spomínaných politikov takýto závažný defekt sotva dokážu pochopiť !

Aktuálnemu krízovému stavu demokracie na Slovensku dopomohli viacerí. Medzi nich patrí predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík, ktorý v júli minulého roku ultimatívne požiadal o odchod Igora Matoviča z vlády. Jeho ďalší postup voči vláde však dospel až do súčasného štádia, keď strana SaS slovnou ekvilibristikou obhajuje konanie predčasných volieb 30. septembra. Sulíkovo kompromisnícke taktizovanie dovedie SaS mimo parlament – alebo minimálne na okraj slovenskej parlamentnej scény. Podobný postoj „ani ryba-ani rak“ v súčasnej kritickej situácii zaujala prezidentka republiky Zuzana Čaputová. Preto neprekvapuje, že ju kritizujú aj politickí komentátori a analytici, hoci ešte nedávno sa voči nej správali zdržanlivo. Zrejme im nie je ľahostajné, že predseda strany OĽaNO devastačne pôsobí na pôde parlamentu a na vlastnú politickú záchranu inicioval ďalšiu vlnu bezbrehého populizmu !

V rámci uvádzaných  súvislostí  za najpravdepodobnejšieho víťaza predčasných volieb sa považuje strana Hlas-SD. Peter Pellegrini má najväčšiu šancu zostavovať vládu na jeseň tohto roku, i keď to bude zložitý a komplikovaný proces. Dokáže umiernene komunikovať aj s protivníkmi a rozumie tomu, že bez kompromisu nemožno dosiahnuť v politike vzdialené ciele. Ukazuje sa, že Pellegriniho kritici napravo od stredu už pochopili, že jeho voliči sú „viac umiernení než radikálni, preferujú skôr Západ než Východ, a aj jeho hodnotenie prezidentky je iné než to, čo svojim voličom vštepoval Fico.“ Už z toho plynie, že strana Hlas-SD sa cíti ako európska sociálna demokracia a takto by sa chcela javiť aj svojim potenciálnym koaličným partnerom pri zostavovaní budúcej vlády Slovenskej republiky. Strašenie, že Pellegrini sa po voľbách spojí s Ficom je určené niektorým centristicky orientovaným voličom, ktorí sú naklonení dať svoj hlas vo voľbách skôr Hlasu-SD ako stranám, ktoré ich sklamali !